Príčiny a dôsledky jadrových katastrof

Príčiny a dôsledky jadrových katastrof  

1. Úvod
Jadrová, ci atómová energia sa považuje za jednu z najlacnejších a zároven najekologickejších spôsobov získavania elektrickej energie v súcasnosti. Využívanie  jadrovej energie je v súcasnosti otázka císlo 1 vo svete. Zaprícinili sa o to predovšetkým jadrové katastrofy, ktoré nútia mnohých ludí zamysliet sa, ci je alebo nie je  tento spôsob vhodný a pre ludí a prírodu bezpecný.
Havárie ako tá cernobylská, ci v súcasnosti neslávne najznámejšia fukušimská, ba dokonca aj tie menej známe, o ktorých mnoho ludí ešte v súcasnosti nevie (napríklad nehoda na Three Mile Islande, nehoda v Kyštyme) zasiahli nechcene a neplánovane do svojho okolia.  Mnohé spôsobili nádorové ochorenia, evakuácie, znecistenie pôd, vôd a vzduchu.
Napriek neustálej modernizácii môže dojst k technickým chybám, ci k zlyhaniu ludských faktorov. To sú fakty, ktoré uvádzajú odporcovia. Avšak co plusy – tieto elektrárne môžu energiu poskytovat minimálne nasledujúce dve storocia. Mali by sme teda tieto elektrárne zavriet a znicit,  cím by sme teda mohli príst o možno v budúcnosti jediný zdroj energie, alebo ich radšej nechat otvorené a riskovat tak dalšie mnohé nehody?

2 . Príciny a dôsledky jadrových katastrof
2.1  Jadrové elektrárne
Jadrové alebo aj atómové elektrárne sú technologické zariadenia vyrábajúce elektrickú energiu z atómovej energie. Ako palivo sa využíva urán alebo plutónium. Princíp výroby energie je nasledovný : energia získaná jadrovým generátorom sa mení v parogenerátore na paru, ktorá následne pohána turbíny. Tie pohánajú alternátory, ktoré vyrábajú samotnú elektrickú energiu.
V atómových elektrárnach sa elektrina vyrába pomocou tepla, ktoré sa uvolní pocas zmien v atómových jadrách. Proces sa nazýva riadená jadrová reakcia. Jadrá (stredy atómov) rádioaktívnych prvkov (napr. urán) sa štiepia. Pritom sa z nich uvolnuje energia vrátane tepla. Po rozštiepení vyletia z jadier castice nazývané neutróny, ktoré môžu narazit na iné jadrá a rozštiepit ich, pricom sa uvolnia dalšie neutróny.

Prvýkrát bola elektrická energia týmto spôsobom vyrobená 20. decembra 1951 vo výskumnej stanici EBR-I v štáte Idaho v USA. Prvá elektráren však bola postavená v ZSSR v meste Obninsk. Oficiálne bola spustená 27. júna 1954. Po urcitom case však bola odstavená a slúžila len na výskumné úcely. Avšak využitie tejto energie sa odvtedy velmi rýchlo rozvíjalo a postupne sa zvyšoval aj výkon elektrární. V roku 2008 bolo v prevádzke približne 439 elektrární.

Plusy jadrových elektrární spocívajú v tom, že neprodukujú škodlivé plyny, cím neprispievajú ku globálnemu oteplovaniu ( odhaduje sa, že vdaka prevádzke atómových elektrární nemusí byt do ovzdušia rocne vypustených až okolo 1,8 miliardy ton oxidu uhlicitého). Mnohí považujú atómovú energiu za jediné možné riešenie hroziacej energetickej krízy. Odporcovia vidia mínusy v možných nehodách, ku ktorým dochádza (vlna odporu sa zdvihla najmä po nehode v Cernobyle). V Rakúsku, Švédsku a Taliansku dokonca došlo k upusteniu od využívania tohto typu energie.
 
2.2 Príciny jadrových katastrof
Riziká vzniku nehôd nemajú len jadrové elektrárne v Rusku, ci na Ukrajine, ale aj „západné“ elektrárne, ci dokonca aj tie naše, co sa potvrdilo pri mnohých nehodách v USA, Velkej Británii a aj u nás, ešte za cias CSSR. To, že k nehodám môže dôjst aj pri súcasnej modernizácii jadrových elektrární, svedcí nehoda vo Fukušime v Japonsku, ktorá otriasla svetom len prednedávnom. Najcastejšími prícinami, kvôli ktorým dochádza k týmto nehodám sú neocakávané technické chyby (chyby v chladiacom systéme, neocakávané požiare, ...), k mnohým nehodám došlo kvôli zlyhaniu ludského faktoru, dôležité faktory sú i možné ekonomické ci politické tlaky ( kedy chce vláda okamžité výsledky bez ohladu na bezpecnost) , ci dokonca, ako to bolo v prípade nehody vo Fukušime, prírodné katastrofy.
Napriek novej generácii jadrových reaktorov, ktoré majú byt maximálne bezpecné, súcasne so zvyšovaním bezpecnosti sa zvyšuje aj výkon, a teda aj miera rádioaktivity, ktorá sa dostane do ovzdušia, pôdy a  podzemnej vody v prípade havárií.

Kurz ukrajinská hrivna (UAH) - Ukrajina 

2.3 Dôsledky jadrových katastrof
Najnebezpecnejším dôsledkom jadrových katastrof je ožiarenie, ciže únik urcitého množstva rádioaktivity do okolia, od ktorého sa však následne odvíja mnoho iných dôsledkov. Teda najdôležitejším faktorom, ktorý sa následne skúma je aké množstvo sa dostalo do vôd, pôd, ci ovzdušia a podla toho teda, aké velké nebezpecenstvo hrozí ludom žijúcim, ci pracujúcim v okolí jadrovej elektrárne. Dôsledky sú teda biologické (ožiarenie poškodzuje zdravie), ekologické ( lebo ožiarenie zasahuje aj okolité flóru a faunu), sociálne (po Cernobylskej tragédii sa rapídne zvýšil pocet invalidov a v priebehu niekolkých nasledujúcich rokov došlo k úmrtiam v dôsledku žiarenia), agrárno- hospodárske dôsledky ( dochádza k znecisteniam pôdy, podzemných vôd a povrchových vôd) a ekonomickým dôsledkom (peniaze, ktoré sa využili na zmenšenie dôsledkom katastrofy). 
Ak dôjde k ožiareniu ludského tela, ciže buniek, z ktorých sa ludské telo skladá, co môžeme považovat za najhorší dôsledok týchto katastrof, dochádza bud  k 
I. -  samooprave bunky, ktorá následne žije dalej
II. - úmrtiu bunky – ak je množstvo odumretých buniek vysoké, môže sa nastat zlyhanie niektorých orgánov, vtedy záleží na množstve ožiarenia.
-  ak došlo k ožiareniu velkosti 30 a viac Sievertov, dochádza k zvracaniu, dezorientácii, kóme a do niekolkých hodín, ci dní k smrti
-  nižšie dávky od 10 do 30 Sievertov spôsobujú tažké poškodenia vnútorných
orgánov – najmä tráviacej sústavy, smrt potom nastáva do niekolkých týždnov,  spociatku sa prejavuje nevolnostou, zvracaním, neskôr vredmi , stratou tekutín a infekciami
-  dávky od 1 do 10 Sievertov spôsobujú nevolnosti a zvracanie, po ktorom dochádza k zlepšeniu stavu pacienta, ten však väcšinou neskôr umiera na poškodenia kostnej drene
III. -  prežitiu bunky, ktorá však neopraví všetky poškodenia, preto dochádza k rakovinovému bujeniu (vzniku nádorov) alebo v prípade pohlavných orgánov k narodeniu degenerovaného dietata
  - v tomto prípade ide o žiarenie nízkej hodnoty, ktorá však dlhodobo pôsobí na cloveka
 
2.4 Najväcšie jadrové katastrofy
Po mnohých jadrových katastrofách, ktoré sa udiali v 20. storocí, v roku 1990 zaviedla Agentúra pre jadrovú energiu (OECD) a Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) osemstupnovú medzinárodnú stupnicu jadrových udalostí, tzv. The International Nuclear Event Scale – INES.
Na tejto stupnici ozacujú stupne 7 až 4 jadrovú haváriu, stupne 3 až 1 jadrovú nehodu a stupen 0 nemá bezpecnostný význam.

2.4.1 Havária vo Windscale vo Velkej Británii
-  havária sa stala 10. októbra 1957 a na stupnici INES má stupen 5
-  do vzduchu vtedy prostredníctvom komínov uniklo velké množstvo rádioaktivity, ktorá sa dostala nad Wales, Severnú Európu a Anglicko
-  kvôli tejto havárii podla odhadov až 200 osôb podlahlo rakovine
-  k havárii došlo nepozornostou obsluhy, kedy došlo k prehriatiu palivových clánkov a následne k požiaru grafitového reaktora, ktorý sa podarilo uhasit až v nasledujúcich štyroch dnoch
-  reaktor už nebol obnovený
 
2.4.2  Havária v Tokaimure v Japonsku
-  havária sa stala 30. septembra 1999 , na stupnici INES má stupen císlo 4
-  ožiarených bolo údajne viac ako 600 osôb a v dôsledku radiácie zomreli 2 ludia
-  prícinou bol chybný postup obsluhy reaktoru, miesto 2,4 kg uránu, co je maximálna možná hodnota, ktorá sa môže vliat do generátora, tak personál vlial až 16 kg, co vyvolalo okamžite výbuch
-  elektráren bola v prevádzke len 4 mesiace a 2 clenovia obsluhujúceho personálu nemali ani potrebnú prax, 1 z nich dokonca len mesacnú
-  japonská vláda a médiá sa snažili túto haváriu popriet, cím došlo k dezinformáciám a nárastu poctu ožiarených ( napríklad hasicov, ktorým nebolo povedané, že ich výjazd smeruje k jadrovej havárii a tak neboli dostatocne vybavení)
-  po Fukušime sa oznacuje ako druhá najväcšia jadrová katastrofa v Japonsku
 
2.4.3  Havária v Kyštyme v ZSSR
-  havária sa stala 29. septembra 1957 a dosiahla stupen 6, co oznacuje tažkú haváriu
-  rádioaktivita, ktorá sa dostala do ovzdušia kontaminovala plochu asi 1000 kilometrov štvorcových a údajne zasiahla státisíce ludí
-  prícinou bola porucha na chladiacom zariadení, ktorá spôsobila výbuch podzemnej nádrže s vysoko rádioaktívnym odpadom nedaleko meste Ozersk
 
2.4.4  Havária na Three Mile Island v štáte Pennsylvánia v USA
-  havária sa stala 28. marca 1979 a na stupnici INES má stupen 5
-  do okolia uniklo silné rádioaktívne žiarenie, zomrel 1 clovek a hospitalizovaných bolo asi 100 ludí
-  ten den ráno vypadla dodávka vody do jedného z dvoch parogenerátorov
-  reaktor bol kvôli zaseknutému ventilu odstavený, no napriek tomu došlo k pomalému úniku chladiacej vody, co spôsobilo jej stratu a následné tavenie aktívnej zóny
-   zvládnutie celej situácie trvalo asi týžden ,vzhladom na vzniknutú bublinu
vodíka, ktorá bránila dochladzovaniu reaktora
-  napriek nízkemu úniku rádioaktivity do okolia sa považuje za druhú najväcšiu katastrofu, hned po cernobylskej katastrofe, vzhladom na silné poškodenie elektrárne a vysokému zamoreniu aktívnej zóny
 
2.4.5  Havária v Cernobyle na Ukrajine
-  najväcšia havária ludstva sa odohrala 26. apríla 1986 a na stupnici INES získala stupen 7, ktorý oznacuje velmi tažkú haváriu
-  ku aprílu 2010 malo až 2,3 milióna obyvatelov Ukrajiny štatút osôb postihnutých touto katastrofou
-  bola vytvorená 30 kilometrová oblast vyvlastnenia okolo cernobylskej jadrovej elektrárne
-  podla údajov Vedeckého centra radiacnej medicíny Ministerstva ochrany zdravia Ukrajiny, z postihnutých, ktorí boli pod lekárskym dohladom v liecebno-preventívnych zariadeniach, zomrelo v rokoch 1987-2004 celkovo 504 117 ludí
-  prícinami boli nedostatocne a nesprávne prevedený experiment, pri ktorom pochybil aj personál – ten pri prevádzanom experimente musel vypojit niekolko bezpecnostných systémov
-  následne však došlo k nekontrolovanému priebehu štiepnej reakcie v jadrovom palive, cím došlo k dvom obrovským výbuchom a poškodeniu jedného zo štyroch reaktorov
-  vzhladom na dezinformácie, ktoré šíril Sovietsky zväz a sovietske médiá, došlo k väcším škodám, ktorým by sa dalo predíst – k evakuácii došlo až niekolko hodín po tejto havárii, ludia žijúci v blízkosti jadrovej elektrárne ani nasledujúci den nevedeli, co sa stalo
-  vplyvom severného vetra sa rádioaktívny mrak dostal aj do okolitých krajín - Bieloruska, kde zamoril až 75 percent územia a zasiahol aj na naše územie
-  okolo celého reaktoru bol vytvorený betónový „sarkofág“ pohlcujúci rádioaktivitu, ktorý je tam dodnes

2.4.6  Havária vo Fukušime v Japonsku
-  11. marca 2011 došlo k zemetraseniu o sile 8,9 Richterovej stupnice, ktoré zasiahlo severovýchod Japonska
-  následne došlo k odstaveniu všetkých 11 reaktorov tamojších jadrových elektrární 
-  pre podobné prípady sú jadrové elektrárne vybavené niekolkými nezávislými náhradnými zdrojmi elektrickej energie pre pohon cerpadiel na chladenie reaktora, aby nedochádzalo k problémom s odvádzaním tepla  z palivových clánkov v reaktore, ktoré tam vzniká po zastavení retazovej štiepnej reakcie
-  tieto generátory v jadr. elektrárni  Fukušima Daicchii však boli odstavené kvôli následnej vlne tsunami
-  kvôli odstaveniu týchto generátorov dochádzalo k zvyšovaniu tlakov v primárnom okruhu reaktorov, ktorý sa znižoval vypúštaním vodnej pary do ovzdušia, cím sa tak dostali do okolia rádioaktívne látky a došlo k evakuácii
-  následne došlo k výbuchom v štyroch reaktoroch a dalšiemu zvyšovaniu rádioaktivity, ako aj k evakuácií obyvatelov žijúcich v oblasti 20 km od jadrovej elektrárne Fukušima (približne 170 000 ludí)
-  pocet obetí z ožiarenia ešte nie je k dispozícii, no pri zemetrasení a tsunami zomrelo približne 2000 ludí

4. Záver
Nádory, zdegenerované deti, znecistenia, zamorenia, únik radiácie – to sú len niektoré z dôsledkov, ktoré po sebe zanechávajú nehody a havárie v jadrových elektrárnach, ktoré sa dalej hojne množia, ako vidina lacno a rýchlo vyrobenej elektrickej energie, ktorá je tak potrebná pre každodenný život. Napriek mnohým protestom a mnohým už aj zrušeným elektrárnam – napríklad v Taliansku, Švédsku, Rakúsku, sa nám asi nikdy nepodarí úplne sa zbavit závislosti od tohto typu elektrickej energie. Najmenej, co môžeme urobit je aspon sa snažit urobit tieto elektrárne bezpecné, pravidelnými prehliadkami, kontrolami, ci školenými obsluhami. Aj ked už nemôžeme vrátit cas a zabránit katastrofám, ktoré sa odohrali, minimálne sa im môžeme snažit aspon vyhnút a tak dopomôct neopakovat chyby minulosti, za ktoré v mnohých krajinách trpia ešte dodnes, napriek tomu, že k nim došlo pred desiatkami rokov.