Eskimáci
Eskimáci
Úvod
Snežní ľudkovia plní tajomstiev, záhad a legiend, ktorých človek pozná no v podstate o nich veľa nevie. Eskimák malý podivný človiečik žltohnedých, okrúhlych, plochých tvárí a šikmých očí, zababušený do huňatých kožušín. Indiáni nimi opovrhovali a zároveň sa ich báli, pretože títo mužíčkovia boli dobrí a statoční bojovníci. Od Indiánov sa líšili hlavne pojedaním surového mäsa rýb, tuleňov, mrožov, veľrýb a divokých sobov.
Boli to inak veselí ľudia – oni sami seba nazývali proste Inuit, „ľudia“ – hraví a rozmarní, niekedy pohostinní až do krajností, inokedy zase až neuveriteľne krutí a nemilosrdní. Ale nie každý pozná ich skutočný pôvod, históriu, či už dnešný spôsob života. Preto by sme vám chceli priblížiť kto to vlastne Eskimáci sú. Ak sa chcete dozvedieť o tomto národe niečo viac stačí len, aby ste sa pustili do čítania našej práce
1. Eskimáci
Vlastným menom Inuiti, čo znamená ľudia. Označenie Eskimáci vzniklo ako anglická skomolenia francúzskej podoby kríjskeho výrazu aškimeg, čo v preklade znamená „pojedač surového mäsa.“ Toto pomenovanie považujú za urážlivé pretože im ho dali „Neinuiti“ Nazývali ich tak aj indiáni kanadského severu, ktorí predstavovali ich tradičných nepriateľov.
1.1. Pôvod
Sú arktické etnikum mongoloidného pôvodu, čomu naznačujú spoločné znaky z Ázie ako: tmavá pigmentácia kože a očí, taktiež farba a forma vlasov s neveľkými rozdielmi v odtieňoch, vzácnosť a malá hustota fúzov a ochlpenia vôbec, veľmi bežný výskyt takzvanej typickej mongolskej vrásky na hornom viečku oka a vystupujúce lícne kosti. Pôvodne žili v najvyšších častiach Ďalekého východu, v oblastiach okolo Beringovho mora.
Od roku 5000 pred naším letopočtom začali ich migrácie do Severnej Ameriky a neskôr odtiaľ do Grónska, ktoré osídlili pozdĺž pobrežia v priebehu tisícročia. Na pôvodnom území zostala len malá skupina, necelých 2500 príslušníkov tejto etnickej skupiny, ktorí žijú na východnom pobreží Čukotky a na Wranglerovom ostrove. V súčasnosti obývajú 6000 míľovú oblasť od Beringovho prielivu po východné Grónsko, na severnej Aljaške v arktickej Kanade a Grónsku.
1.2. Rozdelenie
Vzhľadom na to, že migrovali vo dvoch vlnách sa delia na Sobích Eskimákov (Caribou Eskimo) žijúcich vo vnútrozemí Kanady, na západnom
pobreží Hudsonovho zálivu, lovcov sobov caribu, ktorí sa od ostatných Eskimákov líšia čiastočne dialektom a materiálnym vybavením, na čo
vplývali susediaci Indiáni. Druhou vlnou boli Inuiti s Baffinovej zeme. Dostali sa sem v rokoch 700-600 pred naším letopočtom a dnes sú
súčasťou národného štátu.
Ale spravidla sú delení na 6 základných skupín podľa obývaného územia, členených
na kmene a na menšie lokálne skupiny. Tie sa ďalej delia na osady, tlupy a rodinné skupiny:
a) Ázijskí – Juit; 4
lokálne skupiny
b) Aljašskí – Ikogmiut, Kopagmiut, Kuskokwagmiut, Noatagmiut, Nušagamiut, Ogulmiut; 36 skupín
c) Eskimáci od rieky Mackenzie – 5 skupín
d) Centrálni – Sobí Eskimáci, Medení Eskimáci, Netsimilirmiut,
Iglulirmiut; 42 skupín
e) Labradorskí – 14 skupín
f) Grónski – Ammassalirmiut a Gróňania, ktorí sa
však sami za Eskimákov nepokladajú; 32 skupín
Rôzne skupiny Inuitov kontrolujú a využívajú podobné prostredie rozličným
spôsobom.
2. Spôsob života
Eskimáci žili veľmi jednoduchým a celkom nenáročným spôsobom. Takmer všetci žili v tesnej blízkosti mora, sú lovcami morských zvierat a vtákov, rybári, z domácich zvierat chovajú iba psy. Sú to kočovníci ktorí sledujú sťahovanie tuleňov sobov, vtákov a rýb, ktoré lovili. Ich život je silne previazaný so zemou, vodou a zvieratami. Ich silná spätosť s prírodou im umožnila, aby prežili v nepriateľských podmienkach, keď teplota klesá pod mrazivých -30 až -40 stupňov.
2.1. Spoločenské zriadenie
Eskimáci zvyčajne žili v malých skupinách na
veľkom území. Základná jednotka spoločnosti u Eskimákov bola rodina, tá patrila k tlupe väčšej alebo menšej skupine rodiny. Viedol ju
najschopnejší muž, najlepší lovec, ktorý sa ale do určitej miery podriaďoval šamanovi. Šaman – kúzelník, bol veľkou osobnosťou. Mal
styky so svetom duchov, ovplyvňoval úspech lovu, tým že v tranze navštevoval pod morom Matku morských zvierat, najmä tuleňov, bez ktorých by
prímorský Eskimák mohol ťažko prežiť. Väčšina šamanov bezohľadne vykorisťovala ostatných, ktorí mu museli odvádzať podiel z ulovenej
koristi a podriaďovať sa ich rozmarom a rozkazom..
Muži zohrávali úlohu živiteľa rodiny, ktorý ju mal za úlohu materiálne
zabezpečiť. Starší muži strácali vážnosť a moc s ubúdaním fyzických síl. Typickou úlohou žien boli domáce práce, varenie, šitie
odevov a čistenie koží, avšak ich najdôležitejšou úlohou zostala úloha matky, pretože deti boli vždy veľmi žiadané. Starí a nevládni
ľudia boli častokrát ponechaní v opustených táboroch. Niekedy o dobrovoľnú smrť hladom a zimou sami požiadali, pretože si boli vedomí
toho ,že by svojou nemohúcnosťou boli ostatným na príťaž a mohli by ohroziť ich životy.
2.2. Výchova detí
S deťmi sa už od malička muselo zaobchádzať veľmi drsne, aby sa
rýchlo otužovali a zvykali si na tvrdý život. O hygiene kojencov bude hádam lepšie vôbec nehovoriť. Materské mlieko bolo ich jedinou
potravou po celý prvý rok života a niekedy aj dlhšie, proste do doby, kým im matky začali dávať predžuvané mäso. Kojili ich však ešte
dlhšie, často až do štyroch i piatich rokov.
Pokiaľ boli deti malé a nevedeli ešte dobre behať, nosili ich
eskimácke maminky na holých chrbtoch, aby boli v teple, v rozšírenom odeve s kapucňou. Namiesto plienok ich obväzovali mäkkými kusmi
sobích kožušín, vyplnenými suchým mechom. Už ako veľmi malé, dvoch či troch mesiacoch, ich začínali učiť zvykať si na pravidelné
vylučovanie. Deti spali s matkou alebo s obidvoma rodičmi, ktorí pred nimi nijak neskrývali svoje intímne styky.Chodiť ich nikto nenútil, ani
zvlášť neučil, začínali behať samy, po roku, a ešte o niečo neskôr začínali zvyčajne rozprávať.
Dievčatá
už od detstva vychovávali oddelene od chlapcov. Tí sprevádzali svojich otcov, strýkov alebo starších bratov a učili sa od nich všetkému,
čo musí eskimácky bojovník a lovec vedieť. Dievčatá zostávali doma u svojich matiek a učili sa domácim prácam. Tak sa z detí pomaly
stávali dospelí mladí muži a ženy. Jedného dňa otec alebo matka prebodli chlapcovi dolnú peru blízko kútika úst, aby mohol nosiť ozdoby
dospelého muža, zatiaľ čo dievčatá sa podrobovali bolestnému tetovaniu na brade, čím sa z nich stávali ženy na vydávanie. Bežným zvykom
boli oddávna veľmi volné sexuálne zvyky mladých ľudí; matky iba napomínajú dievčatá aby sa nezaplietli s viacerými mužmi, aby sa tak
zbytočne nekomplikovala situácia pre neskorší zväzok, ktorý zjednávajú väčšinou rodičia.
2.3. Spôsob a zvyky bývania
V lete žili Eskimáci v stanoch z koží, v zime si stavali iglu, miestami existovali aj stavby z kameňa.
Klasickým zimným obydlím arktickej oblasti bola odjakživa kupolovitá chyža iglu, postavená zo snehových kvádrov. Sneh sa stal stavebným
materiálov z dvoch zásadných dôvodov; v prvom rade je výbornou tepelnou izoláciou a po druhé je to jediný materiál, ktorý je všade
k dispozícii.
Pre stavbu iglu je najskôr nutné vyhľadať miesto, kde vietor navial a udusil sneh do správnej tvrdosti,
ktorú muži zisťujú vbodávaním tenkej kostenej paličky do snehu. Potom sa dlhým kosteným nožom – býva i z mrožej slonoviny –
vykrajujú snehové bloky a stavajú sa do kruhu, špirálovite na seba smerom hore zároveň do vnútra, až sa hore uzavrú posledným šikmým
blokom, takže vznikne pekná kupola.
Začína sa kruhom v priemere 2 až 5 metrov, šikmo od základov. Ten, kto iglu stavia, je priamo vo
vnútri kruhu a druhý mu podáva kvádre. Keď je kupola hotová, vyreže sa z vnútra vchod nízko pri zemi a malý vetrací otvor v kupole. Vo
vnútri sa upraví podlaha, tak aby oproti vchodu vznikla pol metra vysoká plošina na spanie a sedenie. Potom sa vonku postaví nízky tunel s 2
či 3 komorami za sebou, aby dnu neprenikal studený vietor, a aby aj psi mali nejaký úkryt. Prepážky v tuneli tvorili zavesené kože. Celá
stavba sa nakoniec podrobne prehliadne a poleje vodou.
K osvetľovaniu, vykurovaniu a vareniu vo vnútri iglu slúžili
zvláštne horáky s mechovými knôtmi, vypĺňané tukom tuleňov či iných zvierat. V chyži sa udržiavala teplota okolo nuly, aby materiál
nevlhol a nerozpúšťal sa. Horáky lampy veľmi čadili, dôsledkom čoho boli často zapálené oči žien, čo niekedy viedlo až k slepote.
Muži boli na tom omnoho lepšie, pretože sa viac pohybovali na čerstvom vzduchu. Tam však bol ich zrak vystavený silnému slnečnému žiareniu
odrážajúcemu sa od snehu, ktoré spôsobovalo snežnú slepotu. Na ochranu svojich očí si vyrábali kožené alebo drevené okuliare s malou
štrbinou.
2.4. Oblečenie
V mrazivých končinách v akých žili Eskimáci ľudia potrebujú dobré oblečenie. Najlepším materiálom na výrobu teplého, ľahkého a zároveň ohybného odevu sú kožušiny subarktických zvierat, z čoho najlepším materiálom je koža divokého soba – karibu. Medzi najznámejšie odevy patrí parka, čo je kožušinový kabát s vynikajúcimi izolačnými vlastnosťami. Navliekajú sa cez hlavu, a ženské kazajky sú omnoho voľnejšie, pretože majú vak na nosenie novorodencov. Zadná časť ženských kabátov býva predĺžená do dlhého cípu, ktorý im slúži ako teplá podložka pri sedení.
V Grónsku zošitím kazajky a nohavíc, ktoré nosili ženy, vyrábali akýsi druh overalu. Veľrybári ho zhotovovali z nerozpustnej tulenej kožušiny s prišitými rukavicami a topánkami. Obliekal sa cez otvor v spodnej partii zadku a bolo možné ho vodotesne uzavrieť, takže keď človek spadol do vody, bol chránený od chladu a udržal sa na hladine. Pri výrobe týchto oblečení ženy používali namiesto nití vlákna zo zvieracích šliach a na zdobenie odevov určených na zvláštne príležitosti a obrady používali ostne z dikobrazov, rôzne korálky, alebo šperky z rybích kostí, tuleních a medvedích zubov, alebo len kombinovaním rôznych druhov kožušín. Obuv si vyrábali z tulenej kože a palčiaky z kože vlkov lososov.
2.5. Remeselná výroba, umenie a kultúra
Eskimáci vynikali vo výrobe
kožušinových odevov, člnov ako sú kajaky a umiaky, zbraní a náradia. Z umeleckých remesiel vyniká rytie a rezba do kostí, kameňa,
parožia alebo dreva. Zdobili úžitkové predmety ako rukoväte nožov a hlavice harpún. Zobrazovali výjavy z každodenného života: ľudí,
zvieratá, člny, sane, iglu, lov; no niekedy aj geometrické ornamenty. Vyrezávané figúrky slúžili ako hračky pre deti iné pre šamanov ako
modly na vtelenie duchov. Veľmi významné predmety sú eskimácke masky vyrezávané hlavne z dreva a zdobené perím, napodobeninami vlasov
a príveskami. Nosili ich tanečníci a predstavitelia duchov.
Dôležitou súčasťou života bol hudba a predovšetkým
spev, či už obradný alebo len ako pesnička vyjadrujúca pocity. Ich technika spevu je charakteristická vypätím hlasu a rytmickou pulzáciou na
dlhých notách. Spev je vždy jednohlasný a piesne pomalé so zložitým rytmom, doprevádzané tlieskaním alebo údermi do bubnov ako tamburína.
Hudba a piesne slúžili najmä na náboženské účely. Šaman tak privolával priazeň duchov, aby poslali dobré počasie, úspech na love
a zdravie. Eskimáci majú pozoruhodné nadanie na tvorbu melódii a dokonca každý z nich si môže spievať výlučne svoje vlastné melódie.
Inuiti v speve často aj súťažia, ba dokonca muži ním riešia svoje spory. Jeden druhého sa tak snaží svojou piesňou zosmiešniť pred celou
spoločnosťou.
Eskimáci veľmi radi tancujú a vôbec majú radi zábavu a slávnosti. Sú nesmierne spoločenskí
a vítajú každú príležitosť , aby mohli byť s priateľmi, tancovať a zabávať sa. Na tieto účely si stavajú zvláštne spoločenské
iglu, veľké a priestranné chyže, ktoré mávajú aj 10 metrov v priemere a veľmi obratne vybudované zo snehového materiálu.
2.6. Jazyk a písmo Inuitov
Jazyky Inuitov patria k inuitsko –eleutskej jazykovej rodine. Zvláštnosťou
inuitského jazyka je, že sa iba málo líši v rôznych regiónoch. Hoci jednotlivé skupiny a rôzne dialekty oddeľujú tisíce kilometrov,
Inuiti z rôznych regiónov si navzájom rozumejú.
Ich jazykom bola skorá forma inuktitutčiny spolu s inupiakčinou,
ktoré sa však neskôr zmenili hlavne po kontakte s Európanmi a Američanmi v 20. storočí. Boli prijaté niektoré slová a vytvorené nové
výrazy, štruktúra jazyka sa však nezmenila. Podobne ako sú v iných jazykoch , napr. angličtine, slová pospájané do viet, sú v inuitských
jazykoch slová poskladané z niekoľkých kúskov, ktoré spolu tvoria význam. Napríklad veta „Som rád, že som tu. “v inuktitutčine znie:
quviasuktunga tamaaniinnama (šťastný + ja tu + v + byť + pretože ja ). Ak by ste chceli povedať „ Nikdy som nepovedal, že chcem ísť do
Paríža“ vytvorili by ste slovo Pariliarumaniralauqsimanngittunga.
Usporiadanie gramatiky inuktitutčiny a inupiakčiny
je pravidelné a logické, ale gramatika je veľmi komplikovaná. Jestvujú stovky rozdielnych koncoviek a prehlások, ktoré pri vytváraní slov
pridávajú dodatočný význam a vytvárajú veľmi opisnú slovnú zásobu. Väčšina prevzatých významov, ktoré i inuitských jazykoch
nemajú pomenovanie, sú vyjadrené opisne, ako napr. qarasaujaq, inuitské slovo pre počítač, ktoré znamená „niečo, čo funguje ako mozog“
,alebo slovo pre helikoptéru, qulimiguulik, ktoré možno preložiť ako „to, čo má niečo na to, aby to mohlo ísť hore“. Inuiti nemali
žiadne tradičné slovo ako „Dobrý deň“ alebo „Ako sa máš?“ . zdravili sa jednoduchým zdvihnutím ruky alebo úsmevom. Pozdravy, ako
slovo „Asujutilli“ používané kanadskými Inuitmi vznikli iba nedávno.
Inuitské jazyky majú dlhú hovorenú
tradíciu, ale nemajú žiadne písmo a doteraz neexistujú spoločné normy pre zápis inuktitutčiny a inupiakčiny. Inuktitutský krasopis bol
vytvorený na konci 19. str. a nebol to Inuit ktorý ho vymyslel. Misionár James Evans chcel dať Inuitom možnosť čítať Bibliu. Najprv sa
pokúšal vyvinúť písmo na zaklade latinky, ale v tejto snahe neuspel. Vytvoril preto slabikové písmo založené na Pitmanovom tesnopise, ktoré
malo pôvodne 9 symbolov, ktoré sa dajú napísať v 4 pozíciách. Vraví sa, že to bol kňaz Edmond Pick, kto priniesol Evanovu slabikovú
abecedu z Hudsonovho zálivu.
Inuiti ho ľahko prijali a písmo sa rozšírilo do zálivu Ungava a do severozápadných území. Slabiková abeceda nazývaná qaniujaaqpait má dnes približne 60 symbolov. Písmo použivajú Inuiti od východnej Kanady až po Nunavuto. Inuiti z Labradoru, Aljašky, Severozápadných území a Grónska používajú románsky pravopis. „Inuitská konferencia polárneho kruhu“ sa momentálne snaží vytvoriť normované písmo pre všetkých Inuitov.
3. Súčasná situácia Inuitov
V súčasnej dobe
niektorí Eskimáci ešte žijú kočovným spôsobom života, ale väčšinou sa prispôsobujú zmeneným podmienkam. Stále viac ich pracuje ako
robotníci, miestami sa objavuje drobná buržoázia.
Inuiti v súčasnosti prekonávajú veľké kultúrne rozpory medzi
tradíciou a civilizačnými vplyvmi. Starí rodičia dnešnej mládeže žili ešte v domoch, ktoré boli z polovice v zemi. Bývali v nich tri
generácie spolu a varili na otvore ohni ako v priebežnom obydlí pri putovaní za zverou. Dnes už vnuci bývajú v drevených domoch
v krajinách Škandinávie a študujú elektrotechniku. Napriek novým možnostiam mladí Inuiti nie sú vzdelaní. Spoločnosťou sú uznávaní
najmä vynikajúci lovci. Ako kompromis pre pracovný čas. Ak je dobré počasie, ide sa na rybačku. Ak nie, ide sa do oficiálnej práce.
Ale aj tento nie úplne zasiahnutý národ, sa pomaly začína boriť problémami ako sú nezamestnanosť. Vláda tu vybudovala
paneláky a ľudia zvyknutí sa voľne pohybovať a loviť, zostali zatvorení v mestečkách. A vzdelanie, ktoré by im pomohlo uplatniť sa
v iných povolaniach im chýba. Ďalším problémom dnešnej generácie Eskimákov je vysoký počet trestných činov, alkoholizmus a stúpajúci
počet samovrážd, ktorý je štyrikrát väčší ako svetový priemer. Ale aj napriek všetkým týmto problémom aj národ Inuitov rozvíja svoju
kultúru a zároveň sa aj snaži o zachovanie zvykov a tradícii o čom svedči aj založenie strechovej organizácie Inuit Tapirisat, ktorá
chráni kultúrnu integritu.
Záver
Práve ste sa dozvedeli určite mnoho nových informácií o národe Inuitov. Malých ľudí žijúcich na konci sveta. Snažili sme sa Vás oboznámiť s pôvodom, so spôsobom života, kultúrou i súčasnou situáciou týchto záhadných ľudí. Pevne veríme, že sa nám podarilo odpovedať touto prácou na všetky otázky, ktoré sa Vám vynorili v hlave pri pomenovaní Eskimáci. Priniesli sme fakty, čísla a výsledky, ktoré v nás vytvorili dobrý názor o tejto malej skupinke ľudí. A hoci každý si môže vytvoriť vlastný názor o týchto ľuďoch, no pokiaľ ste čítali pozorne, prvé čo budete k týmto ľuďom prechovávať bude určite obdiv pre odvahu a silu, a to už len kvôli tomu kde a v akých podmienkach žijú.
Tak len dúfame, že Vás téma našej práce oslovila a hlavne Vám priniesla niečo nové a pozitívne, čo bolo našim hlavným cieľom. No pokiaľ ste si ju prešli len tak bez záujmu, dúfame, že to raz nebudete ľutovať.