Japonsko

Japonsko
 
Ú v o d
Hlavným dôvodom spracovania tejto témy je záujem o štúdium geografie. Japonsko, krajina mnohých krás a príležitostí, sa nám stalo výbornou témou. Je to krajina, s ktorou sa oplatí bližšie zoznámiť a objaviť jej pozoruhodnosti.
Cieľom práce je priblížiť túto krajinu tým, ktorí by ju chceli navštíviť, a tých, ktorí nevedia nič o jej nezvyčajných pamiatkach, presvedčiť o tom, že sa oplatí o ňu zaujímať. Navyše chceme ľudí oboznámiť o hospodárskej a hlavne technickej vyspelosti tohto štátu. Samozrejme spomenieme vám aj jeho bohaté dejiny a kultúrne pamiatky. Pri písaní sa nevyskytli žiadne väčšie problémy, nakoľko sme mali dostatočné množstvo podkladov.
 
Japonsko
 
Základné údaje
Rozloha: 377 815 km2
Počet obyvateľov: (1994) 124 900 000
Najvyššia hora: Fudži 3376 m
Najväčšie jazero: Biwa 695 km2
Štátne zriadenie: pluralitná konštitučná monarchia s dvojkomorovým parlamentom
Najväčšie mestá: Tokio (hl. m.) 11 950 000
Jokohama 3 325 000
Osaka  2 640 000
Nagoja 2 170 000
Sapporo 1 725 000
Kóbe 1 505 000
Kjóto 1 465 000
Fukuoka 1 270 000
Kawasaki 1 200 000
Hirošima 1 105 000
Kitakjúšú 1 020 000
Úradný jazyk: Japonština
Národnostné zloženie: Japonci 99,2%, Kórejci 0,6%, ostatní 0,2%
Náboženská príslušnosť šintoisti: 39,5%, budhisti 38,3%, kresťania3,8%,, ostatní  18,4%
Mena 1 jen =100 senov
Hrubý domáci produkt: (HDP&) 3 700 mld. US dolárov
Hrubý domáci produkt na osobu: (1993) 29 7000 US dolárov
Nádej dožitia pri narodení: muži 76,1 rokov, ženy 82,1 rokov.
Štruktúra HDP: poľnohospodárstvo a rybolov 2,2%
ťažba 0,3%
priemysel 35,5%
stavebníctvo 8,7%
Služby 53,3%(doprava a spoje 6,4%, obchod 13,9 %, financie 
16,0%, správa a ostatné služby 17,0%)

 
Japonsko je ostrovný štát na okraji kontinentálneho šelfu pri východnom pobreží Ázie. Od pevninskej Južnej Kórei ho delí Kórejský prieliv asi 180 km široký. Ostrovný štát má plochu 377 801 km2 a počet obyvateľov je  123,6 mil. Celý život, všetko s čím sa v Japonsku stretneme je problém Japonska - nedostatok životného priestoru. Japonsko je síce pomerne veľké, prevažnú väčšinu jeho rozlohy však zaberajú hory, až prekvapujúco vysoké, ktoré väčšinou spadajú priamo do mora. A tak plocha vhodná k bývaniu človeka tvorí len necelých 20 percent z celého územia. A to je pre vyše 100 000 000 obyvateľov žalostne málo. Priemerná hustota zaľudnenia je 324 obyv./km2. Hlavné mesto je Tokio. Administratívne sa krajina delí na 47 prefektúr. Relatívna geografická a kultúrna izolovanosť Japonska prispela k rozvoju jednotnej spoločnosti. Od samých začiatkov sa japonská civilizácia stretávala s deštruktívnymi silami prírodných živlov: zemetrasenia, sopečná činnosť, ničivá vlna tsunami a tajfúny. Osídlenie rovnako ako poľnohospodárstvo a priemysel, sa vďaka neprístupným horám a hustým lesom sústreďovalo do oblastí pobrežných nížin. Aj napriek uvedeným nepriaznivým podmienkam a nedostatku surovín sa Japonsko v 20. storočí zmenilo z feudálneho štátu na jednu z najdynamickejších priemyselných krajín sveta.

Prírodné pomery

Japonské ostrovy tvoria oblúk dlhý okolo 2500 km. Celkovo sa jedná  o 4000 ostrovov, ale rozlohou významné sú len štyri: HONŠÚ, HOKKAIDÓ, KJÚŠÚ a ŠIKOKU. Tie oddeľujú plytké šelfové Japonské more na západe od hlbokej Japonskej priekopy Tichého oceánu na východe a juhovýchode. Tisíc kilometrov na juhozápade súostrovie Rjúkjú s ostrovom Okinawa tvorí hranicu Tichého oceánu a Východočínskeho mora. Asi 1000 km na juh od Tokia sa rozkladajú malé Boninské a ešte ďalej tri Vulkánové ostrovy. Na severe delí Hokkaidó od ostrova Sachalin La Pérousova úžina a za ďalšou úžinou Nemuro na severovýchode ležia sporné Kurilské ostrovy patriace Rusku.
 
Povrch
Všetky japonské ostrovy,  prevažne sopečného pôvodu, sú veľmi hornaté. Najsevernejšie zo štyroch hlavných ostrovov je Hokkaidó. Horské pásma vedú od severu (pohorie Kitami), cez centrálnu Išakari so sopkami presahujúcimi 2000 m k juhu. Tretie horské pásmo vyplňuje poloostrov na západe a je od ostatných oddelené nížinou, kde preteká najdlhšia japonská rieka Išakari.
Na juh od Hokkaida, za Cugarským prielivom, sa rozkladá Honšú - najväčší a najviac obývaný zo všetkých ostrovov. Od severu sa stredom tiahne Óu, pozdĺž pacifického pobrežia Kitakami - pokračovanie horského pásma z ostrova Hokkaidó. Centrálna časť Honšú vyplňuje zložitý systém pohorí súhrnne nazývaných Japonské Alpy. Blízko južného pobrežia západne od Tokia sa nachádza osamelá sopka a najvyššia hora Japonska - Fudžijama ( 3776 m . Juhovýchodne od centra Japonských Alp sa na ploche zhruba 13 000 km2 rozprestiera najväčšia japonská nížina Kantó. V jej južnej časti, pri Tokijskom zálive, leží hlavné mesto Tokio. Na západ od centrálneho horského systému sa rozkladá menšia nížina Nóbi, ktorá obklopuje mesto Nagoju, ležiaca na pobreží. Smerom na západ sa nachádza najväčšie japonské jazero Biwa. Väčšinu, k západu  sa zužujúceho ostrova, vyplňuje pohorie Čúgoku. Úzka pobrežná nížina na jeho južnej strane lemuje tzv. Vnútorné more so stovkami malých ostrovov, ktoré oddeľujú západnú Honšú od ostrova Šikoku s horami dosahujúcimi takmer 2000 m. Na juh od  jazera Biwa vybieha široký a hornatý poloostrov Kii. Na jeho západnom pobreží pri Ósackom zálive leží druhé najväčšie spojenie miest Japonska Ósaka - Kjóto - Kóbe. Najzápadnejší ostrov, Kjúšu s veľmi členitým západným pobrežím, je oddelený na severe od  Honšú úžinou Šimonoseki a na východe od Šikoku prielivom Bungo. Vulkanické masívy v strede ostrova sú teraz nižšie, najvyššie vrcholky presahujú 1700 m. Na juh od Kjúšú vyčnieva z mora rada vulkánov.
Japonsko seizmicky predstavuje veľmi aktívnu oblasť.
 
Ročne je postihnutá desiatkami zemetrasení i častými erupciami sopiek. Minimálne sa eviduje 60 činných sopiek. Najaktívnejšia zóna je na južnom Kjúšú. Ďalšie potom na severnom a strednom Honšú. K ničivým zemetraseniam dochádza v priemere raz za päť rokov.
 
Vodstvo

Riečna sieť je hustá, ale rieky sú krátke a prudké s veľkými výkyvmi vodného stavu. Vznikajú vo vnútri hôr, tečú smerom na západ alebo na východ strmými údoliami a prudko padajú do pobrežných nížin. Majú veľkú eróznu silu. V nížinách ukladajú silné nánosy, do ktorých sa na mnohých miestach zarezávajú. Často tečú nad úrovňou okolitej krajiny, čo je veľmi výhodná situácia pre stavbu zavlažovacích kanálov. Pre lodnú dopravu sú kvôli plytkosti a prudkosti, okrem dolných tokov, nevhodné.

Najdlhšou riekou Japonska je Šinano – gava. Meria 375 km. Tečie na severozápad a zhruba v strednej časti Honšú sa vlieva do Japonského mora.
Japonsko sa vyznačuje aj hojnosťou jazier. Najväčšie je Biva ležiace blízko Kjótó a býva často zobrazované na umeleckých predmetoch podobne ako uctievaná Fudžijama. Meria 675 km2 a je hlboké 70 m. Ostatné väčšie jazerá sú v severnej časti Honšú a na Hokkaide. Vyskytuje sa tam množstvo menších jazier, ktoré ako lagúny lemujú pobrežné nížiny. Mnoho jazierok vypĺňajú krátery vyhasnutých sopiek. Najdôležitejšou vnútrozemskou vodnou plochou o veľkosti 20 000 km2 je Vnútorné more - Seto, zovreté ostrovmi Honšú, Avadži, Šikoku a Kjúšú. Priemerná hĺbka je 10 až 20 metrov, maximálna asi 50 m. Pre hospodársky život zeme majú nesmierny význam okolité moria. Japonské more, odeľujúce ostrovy od ázijskej pevniny, má maximálnu hĺbku 4226 metrov. Vďaka Cugarskému prielivu medzi Hokkaido a Honšú komunikuje s Tichým oceánom a vďaka Šimonoseckému prielivu  komunikuje s Vnútorným morom. S ďalším okrajovým morom, Ochotským, je spojené La Perusovým a Tatarským prielivom. Na juh naväzuje Korejským prielivom na Východočínske more. Moria sú pri hladine teplé a dosahujú na juhu teploty 26C. Na severovýchode je povrchová voda Tichého oceánu chladnejšia. Príčinou sú morské prúdy. Nikde na svete sa nenachádza  toľko morských prúdov s  rozličnými teplotami  na tak malom priestore ako tu. Z juhu prúdi Kuro - šio, ktorý sa rozráža o ostrov Kjúšú na dve vetvy a pokračuje smerom na sever po oboch stranách Japonska. Východná, hlavná vetva sa stretáva u ostrova Honšú na 38s. z. š. s chladným kurilským prúdom, ktorý sa nazýva Oja - šio.
 
V miestach, kde sa obidva prúdy stretávajú, klesá chladný prúd pod teplý Kuro - šio, ktorý sa potom stáča na severovýchod do oceánu. Západná vetva kurošijského prúdu vniká Kórejským prielivom do Japonského mora a ako prúd Cušimský postupuje popri japonskom pobreží na sever. Pri ázijských brehoch postupuje  na juh od Sachalinu studený pobrežný prúd, ktorý pri stretnutí s teplým prúdom klesá pod jeho vody.
 
Tsunami
More neprináša Japonsku len úžitok, ale veľakrát aj katastrofy. Nebezpečné sú Tsunami. Tento dnes najčastejšie používaný termín pochádza z Japonska. Skladá sa z dvoch slov - tsu a nami. Prvé znamená prístav a druhé vlna a vedno sa čitajú ,,vlna v prístave“. Alebo ,,mohutné vlny“, ktoré zaplavujú pobrežia a zanechávajú po sebe skazu“. V odbornej literatúre je definícia ničivých vĺn presnejšia:,, Tsunami sú veľmi dlhé vlny katastrofického rázu, šíriace sa po hladine svetového oceánu predovšetkým v dôsledku podmorských zemetrasení, rýchlych pohybov na dne morí alebo výbuchov podmorských sopiek.“ Tsunami vychádzajú z lona svetového oceánu a do mora sa aj vracajú. Prechádzajú štyrmi štádiami.

Kôra našej zeme nie je pokojná, naopak, pohybuje sa. Časti dna sa dvíhajú iné klesajú a tieto pohyby sa prenášajú do vodného prostredia. Od dna sa k hladine šíria pozdĺžne vlny ako sled zhustení a zriedení. Avšak Tsunami z nich budú len pod jednou podmienkou: ak zmeny na dne oceánu prebehnú najmenej rýchlosťou zvuku. No ani to ešte nestačí. Aj zemetrasenie musí mať potrebnú veľkosť, presnejšie - podľa rychterovej stupnice musí prekročiť hodnotu 7,3. A na túto hranicu sa dostane asi desať zemetrasení za rok.
Z definície tsunami som ešte zostala dlžná vysvetliť spojenia ,,veľmi dlhá vlna“. Pod dĺžkou vlny sa rozumie vzdialenosť najvyšších bodov dvoch susedných vĺn. U tsunami sa pohybuje najčastejšie medzi sto a takmer neuveriteľnými tristo kilometrami. Na otvorenom mori nemožno túto vlnu spozorovať, ani ucítiť. Nielen pre odstup, ale aj výšku, ktorá málokedy presiahne jeden meter Ale tsunami v prístave, to už nie sú metrové vlnky, ale hrôzostrašný vodný múr, čo sa rúti od mora a neustále vzrastá. Niekde dosiahne 5 metrov, na vedľajšom útese to môže byť dvakrát toľko a v najbližšej zátoke hoci 20 metrov. Najmohutnejšie býva tsunami v lievkovitých ústiach riek a v zálivoch, kde môže dorásť na neuveriteľných 40 i 50 metrov. Pretože priečne vlnenie sa v ústiach riek a v zálivoch odrazí od okolitých brehov a útesov a splynie s pôvodnými tsunami. Frekvencia odrazených vĺn býva skôr rovnaká než rozdielna.
 
Výšky jednotlivých vĺn sa skôr sčítavajú, ako rušia, a preto môže tsunami narásť do úžasnej výšky. Prvá vlna nebýva najvyššia. Najväčšiu skazu prináša druhá, menej už tretia a celkom výnimočne štvrtá. Celkovo ich môže byť osem až deväť, ale po štvrtej strácajú silu.

Podnebie
Japonsko má podnebie monzúnového typu, ktoré sa značne líši podľa zemepisnej šírky od chladného severu po subtropické na juhu. V zime prevažujú severozápadné vetry, ktoré vanú z kontinentálnej Ázie a spôsobujú ochladenie pod bod mrazu. Studený vzduch zvlhne nad Japonským morom a vzniká hustá oblačnosť, ktorá celému západnému pobrežiu aj horám prinesie výdatné snehové zrážky. Na východe sú zimy suchšie s menšou oblačnosťou. Úzky pás pri juhovýchodnom pobreží je otepľovaný teplým prúdom Kuro - šio. Priemerné zimné teploty sú na juhu vyššie, a preto môžu poľnohospodári na Kjúšú zberať aj zimnú úrodu.

Koncom marca, s tým ako a otepľuje ázijská pevnina, sa vetry začínajú stáčať k juhu a východu a niekedy okolo polovice júna alebo začiatkom júla nastáva niekoľko týždňové obdobie prudkých lejakov. Leto je mimoriadne teplé a vlhké sprevádzané častými pobrežnými hmlami, najmä v oblasti zálivu Inubo na juhovýchode, kde sa studený morský prúd Oja - šio stýka s teplým morským prúdom Kuro - šio. Na severe sú leta chladnejšie a prechodné obdobia kratšie. Na prelome augusta a septembra sa cirkulácia vzduchu opäť mení a dochádza k prudkým búrkam, tajfúnom sprevádzaným silnými dažďami. Tajfúny môžu, väčšinou na juhu, dosahovať katastrofálnych účinkov a sú známe prípady, kedy zničili väčšinu úrody ryže. Od októbra sa začína veľmi ochladzovať.
 
Zrážky sú vďaka hornatému terénu a tesnej blízkosti mora po celý rok výdatné a v najvyšších polohách na Hokkaide a Honšú je stála snehová pokrývka. Celé Japonsko dostáva viac než 1000 mm zrážok, centrálne Japonské Alpy potom viac ako 2500 mm.
 
Pôdy
Pod vplyvom rozdielnosti podnebia sa vytvorili v Japonsku rôzne typy pôd, od sivých podzolových na severe až po žlté pôdy na juhu. Pri vzniku pôd hrá dôležitú úlohu veľká svahovosť terénu. Na prudkých  svahoch sa neudrží hrubšia vrstva pôdy a je odnášaná intenzívne pôsobiacimi dážďovým tokom. Červené a žlté pôdy na juhu vznikli laterizáciou, pri ktorej dochádza ku koncentrácii železa a alumínia. Zvláštnym druhom pôd sú tmavé a neúrodné pôdy ,,ando“, ktoré vznikli z vulkanického popola. Najrozšírenejšie sú na juhu Kjúšú, na juhovýchode Honšú a na juhovýchode Hokkaida. Pobrežie má pôdy piesčité alebo ílovopiesčité. Pre poľnohospodárstvo sú najdôležitejšie aluviálne pôdy. Zaberajú asi 15% všetkých pôd. Veľakrát sú v zlom stave. Príčin je niekoľko, hlavne však storočné využívanie, niekde zlé odvodnenie. Dobré poľnohospodárske pôdy sú i na priliehajúcich svahoch aluviálnych obvodoch, pozdĺž toku a pri pobreží.
 
Flóra a fauna
Približne dve tretiny územia pokrývajú lesy. Na niekoľkých miestach sa uchoval aj pôvodný pralesovitý porast. Bambusové lesy siahajúce svojím severným okrajom až k Tokiu poskytujú úžitkové drevo a bambusové výhonky. Používajú sa ako zelenina. Čerešňové stromy sakury, veľmi cenené pre svoje kvety, sa vysádzajú po celej zemi a v horách rastú aj na divoko. V Japonsku sa rozlišuje päť vegetačných pásiem. Rjúkjú, Boninské súostrovie a Vulkánové ostrovy, najjužnejšia oblasť siahajúca až k obratníku Raka, je pokrytá subtropickými dažďovými lesmi, v ktorých nájdeme kafrovníky, stromové papradie a morušovníky. Druhá vegetačná subtropická zóna sa začína na svahoch juhozápadných ostrovov viac než 2000 rokov starými cedrovníkmi.
 
Tiahne sa od ostrova Jakušima cez Kjúšú, kde siaha až do výšky 1000 metrov až za stredný Honšú, kde klesá k hladine mora. Listnaté a zmiešané lesy tvoria tretiu zónu, ktorá siaha na Šikoku do výšky 2000 metrov. Typickým stromom je buk, breza, dub a kacura. Štvrtá zóna tvorená hlavne ihličnatými severskými lesmi začína v miestach, kde priemerná ročná teplote klesá pod 6Co. Hlavne na horách stredného Honšú a na juhozápade Hokkaida. Medzi stromy severských lesov zaradíme sachalinský smrek, sachalinskú jedľu, jedľu modrú. V najvyšších polohách prechádzajú tieto lesy do piatej zóny, ktorá je charakteristická kroviskami, plazivou borovicou a alpskou vegetáciou.

Do vývoja fauny zasiahol veľmi intenzívne človek. Veľký nárast obyvateľstva spôsobil  kultiváciu rozsiahlych plôch, čo postihlo omnoho viac zvieratá ako rastliny. V zalesnených horách vo vnútrozemí žije široká paleta zvere. Od divokých prasiatok cez medvede a divoké psy loviace zajace, srncov a antilopy až po opice. Japonský makak predstavuje na severe najrozšírenejšiu opicu na svete. Vyskytuje sa tu aj veľa druhov jašteričiek, korytnačiek a hadov, vrátane jedovatých ako sú morské krajta a druhy habu a mamuši.
Veľmlok japonský žijúci na Honšú a Kjúšú môže dosahovať dĺžky viac než 1,5 metra. Japonsko je tiež veľmi bohaté na rôzne druhy hmyzu a sladkovodných rýb. Na celom území je hodne rozšírené vtáctvo. Len spevavých vtákov je zhruba 150 druhov. Typické vodné druhy zastupujú albatrosy, burňáky a kormorány. Vody východne od mysu Inubo patria k najväčším loviskám na svete, napríklad lov tresiek, lososov a koryšov.
 
Spoločnosť
Až do polovice 19. storočia riskoval každý cudzinec, ktorý sa snažil preniknúť do Japonska. Žiadny z Japoncov, ktorí už raz túto zem opustili,  sa nesmeli vrátiť. V roku 1853 sa Japonci vydali  na cestu prudkých spoločenských a hospodárskych zmien a neobmedzene prijímali západné technológie. V povojnovom období dosiahla japonská spoločnosť behom jednej generácie nesmierny hospodársky vzostup.
 
Dejiny
Podľa zachovaných legiend, japonské dejiny začínajú rokom 660 p. n. l., kedy nastúpil na trón prvý japonský cisár Džimmu. Pravdepodobne šlo o panovníka štátu Jamato v juhozápadnej časti stredného Honšú.
Do 5. storočia nášho letopočtu Japonci obsadili južnú časť Kóree a naviazali prvé kontakty s Čínou. Od vyspelej čínskej  civilizácie prevzali ranné formy písma. Do polovice 6. storočia stráca Jamato kórejské dŕžavy, cez Kóreu začína do Japonska prenikať nový kultúrny prúd - budhizmus. Pôvodným náboženstvom bol šintoizmus. Budhizmus rozkvital ku koncu 6.
storočia za vlády štátnika a učenca princa Šótokua (576 – 662).
Roku 794 sa cisárskym mestom stalo Heiankjó, dnešné Kjóto a svoje postavenie si uchovalo až do roku 1868. S rastúcou izoláciou sa panujúci cisárovia dostávali do područia mocných regentských rodov, z nich vynikali najmä Fudžiwarovia, ktorí si udržali moc behom celého 11. storočia. Toto obdobie bolo významné aj vzostupom samurajstva, vojenskej triedy, ktorá sa stala nositeľom moci v provinciách. V roku 1192 získal Joritomo Minamoto (1147 – 1199) dostal ako prvý titul šogúna, vojenského generalissima. Usadil sa v Kamakure južne od dnešného Tokia.

 V rokoch 1274 a 1281 bol vojenský feudálny systém ohrozený dvoma mongolskými nájazdmi z Kóree. Vtedy bolo loďstvo nájazdníkov rozprášené tajfúnom, ktorý neskôr nazvali Kamikadze ( božský vietor). Nákladné vojnové prípravy viedli k finančnému krachu šógonátu. Roku 1333 bola moc šógunátu - vláda bakufu - zvrhnutá v prospech nového cisára. Neskôr bola vláda šógunov v Kjótu opäť obnovená.
 
Roku 1542 prenikli prví Európania, portugalskí obchodníci z Macca a ich príchodom sa do rúk vládcov dostala nová mocná zbraň - mušketa. Oveľa väčší význam malo kresťanstvo uvedené španielskym jezuitom Františkom Xaverským (  1506 – 1552), ktorého nasledovali ďalší misionári.
V tej dobe zosilujú boje o nadvládu nad krajinou, ktoré pokračujú až do roku 1548, kedy Nobunaga Oda ( 1534 – 1582) vtiahol do Kjóta a zahájil obdobie zjednocovanej zeme. Po smrti Nobunagy prevzal vedenie jeho schopný vojvodca Hidejoši Tojotomi  ( 1536 – 1598) a roku 1587 uskutočnil z Nagasaki, prístavu na západnej strane ostrova Kjúšú, cisárske mesto. Nagasaki skoro prilákalo španielske, holandské a portugalské lode.
Hidejošiho nástupcu Iejasu Tokugywy ( 1543 – 1616) pokračoval v zjednocovacom procese a ustanovil tokugawský šogunát, ktorý trval od roku 1603 až do roku 1867. Iejasu zo začiatku podporoval zahraničný obchod. Od roku 1636 sú všetky vzťahy s európskymi obchodníkmi a misionármi - s výnimkou mesta Nagasaki - zakázané a začína prenasledovanie japonských kresťanov.

V rokoch 1836 a 1837 boli potlačené dve veľké povstania. V období, kedy americké a európske lode vyvíjali silný nátlak na obnovenie zahraničného obchodu. V júli 1853 priplávala flotila amerických vojnových lodí, ktorým velil komodor Matthew Galbraith Perry ( 1794 – 1858) a zakotvila v Tokijskom zálive. Zostali tam dovtedy, kým Japonsko nesúhlasilo s obchodnou a diplomatickou zmluvou so Spojenými štátmi. Ďalší odpor voči zásahom zo zahraničia mal za následok ostreľovanie japonských prístavov.
 
Roku 1867 porazil korunný princ Mucihoto armádu posledného šogúna a nasledujúceho roku obnovil ako cisár Meidži priamu cisársku vládu.
Pod vedením silného dvora zrušil cisár Meidži feudálny systém, nahradil samurajskú vojenskú triedu armádou zostavenou z brancov a zahájil industrializáciu krajiny. Roku 1889 vyhlásil novú ústavu zostavenú podľa európskych vzorov, v ktorých si však podržal postavenie božského cisára ako hlavy štátu. Pätnásť rokov potom, čo roku 1879 obsadilo Japonsko súostrovie Rjúkjú a odmietlo stiahnuť svoje oddiely z Kóree, sa rozpútala vojna medzi Japonskom a Čínou. Čínska flotila bola z väčšej časti zničená. Podľa mierovej zmluvy z roku 1895 sa porazená Čína musela vzdať aj Tchaj - wanu. Japonské oddiely pomáhali zachraňovať aj príslušníkov iného národu behom povstania boxerov v roku 1900. Japonsko potom hladko zvíťazilo v rusko - japonskej vojne v rokoch 1904 - 5 a roku 1910 bez problémov anektovalo Kóreu.
 
Za prvej svetovej vojny sa Japonsko zmocnilo Mariánskych, Karolínskych a Marshalových ostrovov a obsadilo časť Šantugenského poloostrova vo východnej Číne. Keď Čína vzniesla požiadavky na vrátenie okupovaných území, Japonsko sa rozhodlo obmedziť vzájomný obchod. Spojenci Japonska splašení jeho agresívnym postojom začali vyjednávať, aby stiahli japonské sily zo Šantungu, ale Japonsko sa stávalo stále výbojnejším.
 Roku 1931 okupovalo Mandžusko, vytvorilo tu bábkový Man - čou - kuo a roku 1937 obnovilo vojnu proti Číne. Japonci obsadili všetky významné mestá na čínskom pobreží a radu ostrovov. V roku 1940 podpísalo spojeneckú zmluvu s nacistickým Nemeckom a koncom roku 1941 vstúpilo do druhej svetovej vojny prekvapivým náletom na americkú flotilu kotviacu v Pearl Harbouru na Havaji. Tejto vojenskej agresii predchádzala dlhoročná obchodná vojna USA proti Japonsku, ktorá v lete 1941 vyústila do obchodného embarga ( zmrazenie japonských majetkov v USA, embargo na ropu a na kovový šrot. Japonsko ako priemyselnú mocnosť to postihlo v najcitlivejšom mieste. Reagovalo vojenskými prostriedkami; za šesť mesiacov obsadili japonské jednotky celú juhovýchodnú Áziu až po Indiu a Austráliu. Spojencami Japonska boli mocnosti osi Taliansko a Nemecko, s ktorými už roku 1936 uzavrelo pakt proti Kominterne. V júni 1942 sa vojnová situácia zmenila. V námornej a vzdušnej bitke pri Midwayských ostrovoch boli Japonci porazení a Američania získali späť svoje pozície v Tichomorí. Nasledovali ďalšie porážky. Američania napokon 6. a 9. augusta 1945 zhodili na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki atómovú bombu. Sovietsky zväz vyhlásil Japonsku vojnu 8. augusta a 16. augusta 1945 japonská armáda bezpodmienečne kapitulovala.
 
Krajinu obsadili Američania.
Roku 1946 poprel cisár Hirohito (1901 až 1989) svoj božský pôvod a vláda prijala novú plno demokratickú ústavu. V roku 1951 podpísalo Japonsko sanfranciscskú mierovú zmluvu a bezpečnú dohodu  s USA  i väčšinou svojich protivníkov v 2. svetovej vojne a nasledujúceho roku boli americké okupačné sily stiahnuté. Japonsko postupne získalo väčšinu územných ostrovov, o ktoré na konci vojny prišlo. Iba Sachalin a Kurilské ostrovy zostali naďalej v rukách Sovietskeho zväzu. Do 60. rokoch sa japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zostavilo z vojnových škôd a dostalo sa na tretie miesto na svete, čo do objemu produkcie. Krajina bola ťažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou. Previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky a od toho času pokračuje jej nepretržitý hospodárky rast.
 
Samurajský kódex
Režisér známy na celom svete Akiro Kurosawa podal vo svojich filmoch ,,Sedem samurajov“ a ,,Krvavý trón“ živý obraz japonskej feudálnej vojenskej triedy, samurajstva. Úloha samurajov v japonskej kultúre sa neobmedzuje iba na umelecké stvárnenie ich hrdinských činov. Ich morálny kódex stelesňuje spôsob života ctený všetkými vrstvami japonskej spoločnosti. Označenie samuraj pôvodne zahŕňalo len malú skupinku provincionálnych bojovníkov aristokratického pôvodu. Od 12. storočia však zahŕňa celú vojenskú triedu, ktorá sa formuje v rámci japonského feudálneho systému  tej dobe. V chaose vyvolanom častými mocenskými zrážkami medzi vládnucou triedou a šlachtou sa samurajovia rýchlo stali vplyvnou politickou silou. Vypracovali si vysoko disciplinovanú kultúru s bezpodmienečnou oddanosťou na nepísaných formách správania, z čoho sa postupne vyvinulo bušidó - tzv. ,,cesta bojovníka“. Zénový budhizmus, ktorý prišiel v 15. a 16. storočí z Číny, ovplyvninil aj bušidó a obohatil ho o také kategórie, ako povinnosť samuraja spáchať samovraždu alebo vykonať krvnú pomstu. V 17. storočí, v dobe tokugawského šógunátu patrilo samurajstvo k najvyššej zo štyroch tried rigidného spoločenského systému. Naozajstný samuraj bol povestný svojou neohrozenou odvahou prameniacou z hlbokého stoicizmu a neotrasiteľnou oddanosťou k svojmu pánovi. Samuraj si cenil svoje cti viac ako život. Samuraj, ktorý po porážke alebo pri strate cti odmietol spáchať obradnú samovraždu, bol vyhnaný ako  rónin, samuraj bez pána. Bol predmetom obecného pohŕdania.
 
Dôležitou úlohou v živote samuraja bola aj oddanosť k rodine, ale jeho hlavnou povinnosťou bola oddanosť k pánovi.  V období Tokugawa nosili samurajovia aj naďalej dva meče na znamenie svojej hodnosti, ale ich povinnosti sa presunuli od vojnovej služby k civilnej správe. Zároveň mali dávať dobrý morálny príklad ostatným spoločenským triedam. S rastom miest a vzostupom obchodníctva samurajovia postupne chudobneli. Roku 1868 bol feudálny systém zrušený a samurajstvo stratilo svoje privilegované postavenie. Bušidó bolo prijímané ako vzorový kódex správania celej japonskej spoločnosti a stalo sa aj základom cisárskeho kultu, ktorý bol presadený až po roku 1945. Za 2. svetovej vojny nabádalo bušidó japonských vojakov k tomu, aby bojovali s chladnou rozvahou, často až na hranici samovraždy a radšej volili smrť pred hanbou zo zajatia. Tieto hodnoty viedli Japoncov k bezcitnému chovaniu voči zajatým spojeneckým vojakom.
Aj napriek tomu, že je dnes rituálna samovražda ojedinelý jav - roku 1970 spáchal seppuku spisovateľ Jukio Mišima, aby tak podporil znovuvyzbrojenie Japonska, ktoré povojnová ústava zakazuje - staré stoicke cnosti, lojalita a poslušnosť sú aj naďalej živé. Môžeme sa s nimi stretnúť v školách, na pracoviskách i v bežných domácnostiach dnešného Japonska. Prvý šogún Joritom Minamoto ( Joritomo Minamoto ) založil systém vojenskej vlády, ktorý sa v Japonsku udržal 700 rokov. Je známy skôr ako politik a vládca než ako generál.
 
Štátne zriadenie
Podľa ústavy z roku 1947 nie je cisár výslovne hlavou štátu. Má však právomoc, ktorá obvykle patrí všetkým hlavám štátu. Najvyšší zákonodarný orgán predstavuje dvojkomorový parlament. Skladá sa z Dolnej snemovne, ktorú tvorí 592 poslancov volených na štyri roky a z Hornej snemovne, v ktorej zasadá 252 so šesťročným mandátom. Cisár na základe doporučenia vyhlasuje predsedu vlády. Na úrovni miestnej samosprávy je Japonsko rozdelené na 47 prefektúr, 2 samostatné správne oblasti, ostrov Hokkaidó a hlavné mesto. Všetko je riadené miestnymi radami, ich členovia sú volení obyvateľstvom danej oblasti a v ich  čele stoja guvernéri. Prefektúry sa ďalej delia na mestá, mestyse a dediny, pričom každá nižšia správna jednotka má svoju miestnu samosprávu. Väčšina členov parlamentu je volená v jednotlivých prefektúrach na základe pomerne veľkého zastúpenia, avšak 2/5 poslancov Hornej snemovne sú volení v tzv. celonárodných okruhoch. Volebné právo má každý občan starší 20 rokov. Japonská ústava zakazuje udržovanie útočných ozbrojených síl. Japonsko sa zrieka vojny ako prostriedku k riešeniu medzinárodných sporov.
 
Obyvateľstvo
Väčšina Japoncov patrí k mongoloidnej rase. Ainuovia žijúci na Hokkaidu predstavujú potomkov austronéskych populácií, ktoré kedysi dávno obývali celé Japonsko. Ďalšou národnostnou menšinou sú Kórejci. Sú považovaní stále za cudzincov. Aj s trvalým povolením k pobytu a tzv. burakumin - potomkovia Japoncov pochádzajúcich z kasty nečistých.
 Úradný jazyk, japonština, sa úplne líši od ostatných ázijských jazykov, aj keď javí niektoré podobnosti s korejštinou. Systém písma vychádza pôvodne z čínskych znakov, ale behom storočí sa výrazne modifikoval. Po 2. svetovej vojne sa stal základom štandardnej japonštiny. Druhý druh písma ja tzv. japonské. To popisuje názvy miest, ulíc, staníc ad. A tretím sú znaky. Každý znak znamená nejakú slabiku. Z nich sa potom prepisujú cudzie slová.
Šintoizmus je len japonské polyteistické náboženstvo. Vedľa neho existuje aj kresťanstvo, rôzne formy budhizmu rada iných náboženstiev, ktoré sa objavujú od konca 19. storočia. Od reštaurovania Meidži až do konca 2. svetovej vojny bol šintoizmus štátnym náboženstvom. Od toho času nepodporuje štát žiadny náboženský smer a výchova náboženstva na školách je zakázaná. Ústava zaručuje slobodu vyznania.
Japonci majú vysoko vyspelé vybrúsené kultúrne tradície. V posledných rokoch však môžeme sledovať rastúci vplyv západných myšlienok. Oproti tomu mnoho japonských kultúrnych tradícií preniká do celého sveta, napríklad v oblasti športu a bojových umení (judo, kárate, kung fu ai.). Tiež japonskej kinematografii sa dostalo medzinárodného uznania ako umeleckému štýlu.
Japonsko patrí k najhustejšie zaľudnením krajinám sveta. Iba na ostrove Hokkaidó je priemerná hustota zaľudnenia nižšia než 100 obyvateľov na km2. Na ostatných územiach dosahuje 400 a v niektorých až 1000 obyvateľov na km2. Behom 20. storočia dosiahlo Japonsko vysokú mieru urbanizácie a v súčasnej dobe žije v mestách 78% populácie. Tokijská aglomerácia - TOKKAIDO MEGALOPOLIS rozprestierajúca sa v dĺžke 130 km pozdĺž rovnakomenného zálivu má okolo 28 000 000 obyvateľov a predstavuje najväčšiu koncentráciu na svete. Mení sa aj vekové zloženie obyvateľstva. Pôrodnosť aj úmrtnosť postupne klesajú kategória obyvateľov do 15 rokov sa nepodieľa na celkovej populácii ani 17%, zatiaľ čo veková skupina nad 65 rokov rovnaký podiel skoro dosiahne.
 
Japonská rodina
Teraz snáď niečo o japonskej rodine.

Keď človek počuje o Japoncoch, spája svoje predstavy okamžite s preľudnenosťou a uvažuje teda aj o tom, že populácia bude značne vysoká. Na veľký údiv  je normálna japonská rodina troj alebo štvorčlenná. Rodinné vzťahy sú poznamenané dlhodobým historickým vývojom a sú pre našinca niekedy dosť neobvyklé. Markantné a na prvý pohľad sú zrejmé dva javy - výsadné postavenie muža v rodine a priam akýsi kult detí. Pre ilustráciu jeden príklad: Keď príde do plno obsadeného vlaku rodina s deťmi a uvoľní sa jedno miesto, najskôr sa posadia deti. A to nielen deti malé, ale aj napríklad 10 - 12 ročné. Až potom si hľadá miesto muž. Žena väčšinou celú cestu stojí. Postavenie ženy je nezávideniahodné. Ženy bývajú zamestnané len zriedka. Buď  mladé a slobodné alebo až staršie, keď odrastú deti. Úlohou ženy je teda starať sa o domácnosť. V tom síce nie je oproti nám veľký rozdiel. Rozdiel je však v tom, že v Japonsku sa na ženu pozerá ako na menejcenného tvora, ktorý nie je vhodný byť v mužovej spoločnosti. Začína to už od jasieľ, v ktorých sú prísne oddelení chlapci a dievčatá a pokračuje cez všetky stupne škôl až na univerzity. Vždy zvlášť ženy a zvlášť muži. A tento vzťah prísnej separácie je potom zrejmý všade. Keď si muž privedie do bytu návštevu, žena príde návštevníkov len privítať, pokloniť sa im a potom sa už neukáže, len čo obsluhuje pri stole. Neexistuje, aby si prisadla a zapojila sa  do rozhovoru. A to aj v rodinách, kde sú ženy s vyšším vzdelaním, napríklad učiteľky. Berie sa to ako samozrejmosť, nikomu to nepripadá čudné. Alebo je nezmyselné, aby šiel muž so svojou ženou na večeru do reštaurácie. Do reštaurácie alebo zábavných podnikov chodí zásadne len mužská spoločnosť. V lepších podnikoch je to zariadené tak, že ku každej spoločnosti automaticky prideľujú platené spoločníčky, ktoré majú za úlohu spoločnosť zabávať a starať sa o patričnú konzumáciu jedál aj nápojov.
 
Japonské deti
Iná kapitola sú japonské deti. Sú na pohľad veľmi roztomilé, pekné, ako vôbec všetky deti sveta. Po bližšom poznaní sa však vaše nadšenie začne rýchlo vytrácať. A pomaly si začnete myslieť čosi o nevychovanosti a rozmaznanosti. Predtým ako však začnete odsudzovať, je potrebné poznať japonskú tradíciu  vo výchove detí. O deti sa totiž nikto nestará pokiaľ nezačnú chodiť do školy. Starostlivosť rodičov o deti v tom období,  je že ich zabezpečia hmotne, dajú im najesť a oblečú ich. Nejaké príkazy, zákazy alebo režim dňa - čas na jedenie, spanie a pod., čo naše deti poznajú od kolísky, toho sú japonské deti ušetrené. Jedia a spia ako chcú.
 
Hrajú sa so všetkým, čo sa im páči a ako každé deti, ničia a rozbíjajú, všetko, čo im príde pod ruku. Ale pritom sa človek nestretne, že by niekto napomínal, okrikoval alebo snáď potrestal ,,ručne“. Bitie detí je v Japonsku v očiach ľudí jedným z najhorších previnení. Ľudia, ktorí trestajú deti telesne, sa radia takmer do tej istej kategórie, ako najťažší zločinci. Človeku je záhadné, ako z takto vychovaných detí vyrastajú tí disciplinovaní dospelí Japonci, pre ktorých je príkaz a autorita nadriadeného všetko.
 
Hospodárstvo
Pri budovaní modernej priemyselnej spoločnosti museli prekonať rad problémov, napríklad prežívajúce tradičné metódy prác v poľnohospodárstve, lesníctve, rybolove či zastaranosť niektorých odvetí a nedostatok surovinových zdrojov.

Ekonomické ukazovatele 1991 1992  1993
Miera nezamestnanosti  2,1%  2,3%  2,9%
Miera inflácie  3,3%  1,9%  1,2%
Háp/1 obyv.  26 840 UDS  28 690 UDS 31 450 USD
Hospodársky rast  4,3%  4,3% 0,1%
 
Poľnohospodárstvo
Vďaka systematickému používaniu umelých hnojív je japonské poľnohospodárstvo pomerne intenzívne, ale tradičná rozdrobenosť pozemkov neumožňuje rozsiahlejšiu mechanizáciu a ochrana poľnohospodárstva zo strany štátu pred konkurenciou lacnejšej produkcie napríklad z USA  spôsobuje, že je v ňom zamestnaných ešte relatívne veľa pracujúcich (viac než 6 %). Na hrubom domácom produkte sa podieľajú asi len 2%. Orná pôda tvorí iba 12% plochy krajiny a rozloha pasienkov je prakticky zanedbateľná. Väčšie poľnohospodárske podniky sa nachádzajú len na Hokkaidu. Všade inde tvoria tradičné terasovité políčka rozosiate na svahoch hôr neodmysliteľnú súčasť kultúrnej krajiny. Najdôležitejšou plodinou je ryža.
 
Letné teplá a vysoká vlhkosť vytvárajú ideálne podmienky pre jej pestovanie. Aj napriek tomu sa musí väčšina plôch zavlažovať umelo. Maloobchodné ceny ryže boli zámerne nadhodnotené a táto politika viedla na prelome 60. a 70. rokov k jej vysokým prebytkom. Na medzinárodný nátlak boli Japonci nútení znížiť cenu ryže, čo prinútilo poľnohospodárov k diverzifikácii produkcie. Traktory a mechanické kultivátory nahradili tradičné metódy a prešlo i k voľnému používaniu insekticídov a umelých hnojív. Po druhej svetovej vojne bol hneď po ryži druhou najdôležitejšou položkou japonského poľnohospodárstva vývoz priadky morušovej, z ktorej sa vyrába hodváb. Dnes po ryži nasleduje zelenina (kapusta, cibuľa, uhorky, paradajky a hrášok), cukrová trstina, chmeľ a ovocie (mandarínky, citrusy, jablká, melóny). Ďalej sa pestujú zemiaky, sója, fazuľa, menej obilniny a čaj. V slabo rozvinutej živočíšnej výrobe dominuje chov ošípaných a hydiny. Veľký objem potravín sa musí dovážať.
 
Rybolov a lesníctvo

Ryby sú pre Japoncov najdôležitejším zdrojom bielkovín a proteínov. Japonska má prvé miesto v rybolove na svete (10 až 13 miliónov ročne). Väčšina rybárskych podnikov sú však malé firmy. Plány vlády zvýšiť objem rybolovu na úkor výlovu v pobrežných vodách padli vtedy, keď veľké množstvo štátov rozšírilo ekonomickú zónu na vzdialenosť 370 km. V súčasnosti je dovoz rýb vyšší než vývoz. Lovia sa napríklad sardinky. Medzi najobľúbenejšie morské jedlá patria ustrice, mušle, garnáty, krevety a kraby.
 
Morský lov jednotka  1943  1945 1960
ryby tona  2 159 586  1 221 777  3 140 918
kraby tona 152 524 60 847 413 834
ostatné tona 822 411 474 139  1 586 266
 
Japonský rybolov môžeme rozdeliť na tri druhy : pobrežný, vzdialenejší od pobrežia a pelagický ( na šírom mori). Najdôležitejší je rybolov pobrežný, lebo tu loví 90% rybárov. Prevádzajú ju na zastaralých, veľakrát chatrných loďkách s primitívnou výstrojou a donekonečna spravovanými sieťami. Svoje úlovky predávajú veľkým spoločnostiam za nízke ceny a na dobré vybavenie im väčšinou nezostanú peniaze. To je hlavný dôvod, prečo pobrežný rybolov stále upadá; pred vojnou sa podieľalo 70% na celkovom úlovku, v súčasnej dobe len 40%. Rybolov vo vzdialenejších vodách vlastnia spoločnosti, ktoré rýchlo finančne rastú na úkor chudákov. Ich člny s tlakom približne 10 ton sú obvykle motorové a moderne vybavené.
 
Vo vodách južného prúdu lovia sardinky, tuniaky, makrely, germony ( tuniak menší), bonity ( tuniak okrídlený), a v severných vodách tresky, slede a kraby. Veľa sa loví mäkkýšov a koryšov. Rybolov na šírom mori bol vojnou úplne zničený. Ujali sa ho kapitálovo silné spoločnosti, napr. Nippon Smisan Taiyo Gyogyo, Niochiro Gyogyo ai., ktoré ich opäť moderne vybudovali. Ich lode s posádkou 150 mužov sú vlastne plávajúce továrne, ktoré ihneď úlovky spracovávajú. Pre lov rôznych rýb majú špecializované pomocné člny. Lovia v Ochotskom, Beringovom mori, Tichom, Atlantickom a Indickom oceáne až  k brehom Južnej Ameriky. Po 2. svetovej vojne až do roku 1952 bol japonský rybolov obmedzený na tzv. Mac Arthurovu líniu blízko brehov, aj tak mali úlovok 2 000 000 ton ( 2 431 000 t - 1948). Po tomto roku sa opäť rýchlo zväčšoval; v období 1953 - 57 bol priemerný ročný úlovok 4 828 000 ton. USA, obsadzujúce druhé miesto, má úlovok viac než o polovicu menší. Väčšina rýb ulovená japonskými rybármi sa spotrebuje v zemi, asi 90% a len 10% je exportovaných. Najväčším odberateľom sú USA, kde idú hlavne konzervy tuniakov a krabov. Sušenými, marinovanými a konzervovanými rybami Japonsko zásobuje skoro celý juhovýchod Ázie, získalo odberateľov aj v Afrike a v Európe.

K rybolovu patrí tiež chov pestovaných perál, ktoré prichádzajú na svetový trh. Pestujú sa v morských zálivoch s vysokou slanosťou, vhodnou teplotou a s dostatkom potravy. Najviac sa sústreďuje pestovanie týchto perál na poloostrove Kii. 60% vypestovaných perál odoberá USA, Švajčiarsko, Francúzsko a Kanada. Niektoré rybárske spoločnosti sa zaoberajú lovom prírodných perál a perlete pri severných brehoch Austrálie a v tropickom Pacifiku.

Pred morským rybolovom ustupuje do pozadia lov sladkovodných rýb, aj keď je pomerne veľký, lebo sa ním zaoberá 300 000 rybárov, avšak len ako doplnkovým zamestnaním pri poľnohospodárstve. Lovia v riekach, hlavne však v jazerách Bivy a Kusamingma, Kituara ai. Lov veľrýb sa skoro úplne premiestnil z Beringovho mora do vôd na juh od Austrálie. V roku 1962 pracovalo 8 materských veľrybárskych flotíl, ktoré ulovili 22 237 veľrýb, z nich sa vyrobilo 125 000 ton oleja. V roku 1982 Japonsko súhlasilo so zákazom lovu veľrýb, aj keď si vyhradilo právo zabíjať ich k ,,vedeckým“ účelom. Avšak v roku 1991 sa pripojilo k požiadavkám Grónska a Nórska na jeho opätovné povolenie. Japonské lesy pokrývajú cez 60% povrchu. Ich stav nie je najlepší a sú ničené, pretože drevo, drevené výrobky a papier sú najdôležitejšou súčasťou hospodárstva. Mnoho dreva spotrebujú japonské domácnosti.
 
Neplánované dobývanie dreva má nepekné následky pri erózii a záplavách, ktoré v údoliach ťažko postihujú poľnohospodárov. Japonsko má väčšiu rozlohu lesov než napríklad Fínsko, kde lesníctvo patrí k najdôležitejším zdrojom príjmu. Japonské lesy sú oveľa menej prístupné a 2/3 celkovej zalesnenej pôdy sú v rukách drobných hospodárov. Zalesnenie je z väčšej časti ponechané na verejnom sektore. Drevo sa musí vo veľkom dovážať.
 
Priemysel
Od začiatku svojho zrodu bol priemysel riadený vládou, ktorá podporovala hlavne odvetvie významné pre militarizáciu. Druhým pomocníkom bol cudzí kapitál zlákaný možnosťami veľkých ziskov. Najväčším investormi bolo USA, Francúzsko a Veľká Británia. Po prehranej 2. svetovej vojne prenikol do priemyslu ešte viacej americký kapitál a modernizácia prebiehala len vo veľkých podnikoch a tých bolo málo tak napr. známy oceliarsky koncern v Javate, teraz Iawata Iron and Steel Comp., spájajúci  109 závodov, zamestnáva 350 000 ľudí. To je pre Japonsko veľké číslo, ak si uvedomíme, že najobvyklejšie sú domáce dielne, kde pracujú 1 alebo 2 ľudia. Aj keď sa už používajú stroje, podstatou stále zostáva ručno dielna práca robiaca väčšinou v drevených halách alebo kôlniach. Veľmi obvyklé je zadávanie práce domov.
Japonsko má málo nerastných surovín. Z palív je najdôležitejšia ťažba uhlia na Hokkaidu a Kjúšú, ktorá však aj napriek štátnej dotácii, v dôsledku zlých geologických podmienok a vysokých nákladov, nestačí medzinárodnej konkurencii. Domácu spotrebu nekryje ani 10%. Produkcia ropy a zemného plynu z ložisiek na severe je zanedbateľná. Významnejšia je len ťažba stavebných surovín, rúd zinku, olova a medi. Ťaží sa aj menšie množstvo zlata, striebra a wolframu. Väčšina palív a surovín vrátane železnej a medenej rudy, koksu a bauxitu sa preto musí dovážať.

Rozhodujúca časť výroby elektriny kryjú elektrárne spaľujúce ropu a ropné deriváty, asi 1/5 pochádza z uhlia a 10% zo zemného plynu. Atómová energetika sa rýchlo rozvíja a japonské elektrárne, ktoré patria k najväčším na svete, sa na celkovej produkcii podieľa 20%. Viac než 10% elektriny produkujú hydroelektrárne. Väčšina hydroelektrárni je modernej konštrukcie, ale malého typu. Dodávajú polovicu elektriny. Zbytok vyrábajú elektrárne tepelné. Len 10% hydroelektrární je vybudovaných pri priehradách, ostatné sú voľne pri riekach. Najväčšie dielo je na rieke Tenrjú. Na ostrove Honšú, v priemyselných oblastiach, je takmer každá rieka využitá na výrobu elektrickej energie.
 
Dôležité elektrárne sú na rieke Kiso, Ibi, Nagara, Ojgava, Ikava, Seto, Higaši, Kavabe, Takiyamagava, Sazanamigava, Sagami, Kitakami, Tokači ai. Naprostú prevahu hydroelektrárni nad tepelnými elektrárňami ma Hokkaidó. Z celkového počtu 57 je ich len 5 tepelných. Najdôležitejšia je na rieke Išakari. Na ostrove Kjúšú sú hydroelektrárne Kamišiiha a Jamaye, ktoré zásobujú celý juh Kjúšú. Na Šikoku je jedna elektráreň na rieke Namuzavanuma, bez priehrady a s priehradou na rieke Jakuva. Strojárenský priemysel vyrába turbíny, obrábacie stroje, motory, vagóny, lokomotívy, letecké motory, automobily, motocykle, televízory, rádioprijímače. Najväčší strojárenský koncern Hitači má sídlo v Tokiu.

Chemický priemysel veľmi utrpel vojnou. V roku 1945 vyrábal len 17% tovaru oproti roku 1935. Po roku 1950 nastal vzostup výroby, ktorá je rozdelená do niekoľkých skupín: umelé hnojivá, liečivá, kozmetika, oleje, výroba plynov, kyselín a kooproduktov nafty, plastických hmôt, syntetických vlákien. Veľa chemických závodov je v oblasti Tokia, Jokohymy, Kavasaki, Tojami, Niigaty, ďalej okolo dolov Ube, Osaky, Vakamacu ai. Pre export je veľmi dôležitá výroba syntetických vlákien vinylonu, akrylu, esteru; 50% výrobkov sa vyváža. V roku 1961 dosiahla produkcia 2,5 mil. ton síranu amónneho, 1,9 mil. ton superfosfátov, 1,4 mil. ton kyseliny sírovej. Zo spotrebného priemyslu je najrozšírenejší textilný. Zpracuváva hodváb, dovezenú bavlnu a vlnu.

Potravinárske závody - pivovary, cukrovary, lúparne ryže, pekárne a konzervárne, sú vo väčších, hlavne v prístavných mestách. Najdôležitejším odvetím je konzervovanie rýb - tuniakov, krabov a sardiniek.
Priemysel a stavebníctvo zamestnávajú menej než 1/3 pracujúcich, ale na hrubom domácom produkte sa podieľa viac než 40%. Priemyselný rast začal koncom 19. storočia. Postupné otváranie nových trhov na Tchaj - wane, v Kórei a v juhovýchodnej Ázii viedlo k jej prudkej expanzii. V 20.rokoch vznikli prvé rodinné podniky, ktoré sú i dnes charakteristickým rysom japonského hospodárstva. Priemyslové centrá sa ku koncu 2. svetovej vojny stalo cieľom silného bombardovania, ale Japonsko sa aj po vojne rýchlo obnovilo. Behom Kórejskej vojny (1950 – 1953) dodávalo Japonsko armáde Spojených štátov  zbrane. Japonsko postupne menilo svoju priemyslovú stratégiu. Od lacného sériovo vyrábaného tovaru prešlo k vysoko kvalitnej produkcii progresívnych technológií a získalo tak značný podiel na svetových trhoch.
 
Rozhodujúca je spotreba výrobnej elektroniky (počítače, kopírovacie, telekomunikačné a audiovizuálne zariadenia, fotoaparáty).V produkcii osobných automobilov (Nissan) a lodí stojí táto zem na prvom mieste na svete. Pre rozvoj strojárenských odborov vybudovalo Japonsko mohutnú metalurgickú základňu, aj keď všetky suroviny musia dovážať z Austrálie. V súčasnej dobe je Japonsko najväčším výrobcom ocele na svete. Veľmi rozsiahla je výroba chemikálií, syntetických vlákien, potravín, cementu a papieru. Pre Japonsko je charakteristická veľmi nízka miera nezamestnanosti, ktorá vedľa spomínanej tradície rodinných podnikov je daná takej skutočnosti, že ani veľká firma v období ekonomickej recesie svojich zamestnancov neprepúšťa. Hlavný priemyslový pás sa tiahne pozdĺž pobrežia Honšú od nížiny Kantó na východe po sever ostrova Kjúšú na západe. Priemysel je najviac koncentrovaný v aglomeráciách Tokia, Nagoje a Osaky.

Ťažba a priemyselná výroba

Jednotka  1935 1951  1960
čierne uhlie 1000 ton  37 762  38 459  51 067
hnedé uhlie 1000 ton  109  1 287  1 408
nafta 350 957  328 467  593 007
prírodný plyn 1000 m3 41 474  69 138  731 441
železná ruda T  515 865  825 714 1 289 712
železovitý piesok T  5 902  101 542 1 564 042
zlato Kg  18 321  4 839  10 451
striebro Kg  256 005  139 639  324 103
meď T  70 914  74 749  248 108
olovo T 8 456  16 589  74 193
zinok T 34 191  49 009  180 458
cín Q  20 688  3 953  12 801
ortuť Q   51 452  11 581
antimón Q  20 121  7 440  16 178
nikel Q - 51  55 528
hliník T  2 640  24 746  133 223
síra T 164 945  92 623  247 593
liatina T 1 906 787 2 232 911 11 896 385
surová oceľ T 4 704 482 4 838 522 22 138 385
surový hodváb T 43 641  10 597  18 048
bavlnená priadza T  646 063  238 328  551 422
vlnená priadza T  60 051 32 474  133 745
drevovina T 769 635  748 717 3 531 837
papier T  1 106 741  870 972 4 512 946
 
A ako sa v Japonsku robí?
Keď  človek fabrikou spočiatku len prechádza, zdá sa, že sa tam nerobí o nič viac ako u nás. Tempo práce nie je zvlášť vysoké. Po čase, keď sa trochu poobzerá, zistí, že rozdiel nie je v pracovnom tempe, ale vo využívaní pracovného času.
 
Pracuje sa naozaj toľko minút, koľko má pracovná doba. A to nielen robotníci vo výrobe, kde je možné presne skontrolovať, ale aj všetok obslužný personál - úradníci a technici. Čiže žiadne debatné krúžky, ako dopadol ktorý futbal, žiadne čítanie novín ( okrem vedúcich, ktorí to majú priamo v pracovnej náplni), žiadne korzovanie po fabrike alebo dokonca opaľovanie sa pred cechmi. Bolo by chybou domnievať sa, že je to u nich snáď nejako vynútené, že ich stále niekto stráži alebo naháňa do práce. Celý ich vzťah k práci je akýsi samozrejmý, uvedomelý. Proste - keď som v práci, tak robím a nezáleží na tom, či je prítomný vedúci alebo nie. Keď začína pracovná doba, každý je na pracovisku najmenej desať minút pred jej začiatkom, prevzal stroje od predchádzajúcej smeny a päť minút pred začiatkom si šiel zacvičiť. S hudbou, niečo ako časť spartakiádnej skladby. Aj keď účasť je dobrovoľná, cvičia takmer všetci. Práve dobrovoľná a uvedomelá disciplína je v Japonsku samozrejmosťou priamo akýmsi rysom ich národnej povahy, je hlavnou príčinou vysokej úrovne japonského priemyslu a jeho výrobkov. Úroveň výrobného zariadenia, ako si mnohí myslia, nie je tým rozhodujúcim faktorom. Pri porovnaní pracovníkov zistíme, že u nás pracuje 340 robotníkov, u nich 47. U nás je 34 riadiacich pracovníkov a u nich 2. Robotníci sú platení zásadne v časovej mzde. Rozhodujúcim hľadiskom je kvalita výrobku. Príslušný výkon musí zabezpečiť výrobné zariadenie a zodpovedajúca technológia, ktorej dodržiavanie je zákonom.

Ani ďalší problém, ktorý patrí u nás k najvážnejším - nadmernú fluktuáciu pracovníkov - v Japonsku prakticky nepoznajú. Väčšinou pracovník, ktorý u firmy nastúpi po ukončení školy, ,, doslúži „ u tej istej firmy až do dôchodku. Pravdu povediac je k tomu nútený. V japonských podnikoch je totiž veľký rozdiel medzi platom začínajúceho a staršieho pracovníka. Napríklad, keď na tej istej práci alebo funkcii robí začínajúci pracovník  a
pracovník povedzme s desaťročnou praxou, má ten druhý najmenej dvojnásobný plat. Pravda, keby chcel ten starší zmeniť zamestnávateľa, musel by začínať na novom mieste zase z najnižšej platovej hranice. A to si každý potom radšej rozmyslí meniť zamestnanie.
 
Obchod
Od roku 1969 si Japonsko udržuje stále vyšší prebytok platobnej bilancie. Vďaka marketingovej taktike, vysokej kvalite a priaznivým cenám získava stále väčší podiel na svetových trhoch.
 
Dôležitým faktorom japonských úspechov je spolupráca medzi výrobcami, obchodnými bankami, ktoré ich financujú, a centrálnou Japonskou bankou, od ktorej si obchodné banky požičiavajú väčšinu svojho prevozného kapitálu. Hlavnými obchodnými partnermi sú USA, Saudská Arábia, Austrália, Indonézia, Čína, Južná Kórea, Kanada, Irán. Vítaným zdrojom je aj cestovný ruch, ale výdaje japonských turistov v zahraničí tieto príjmy prevažne prevyšujú.
 
Doprava a spoje
Až do 20. rokov slúžili japonské cesty takmer výhradne chodcom. Výstava platených ciest a diaľnic dnes pokračuje mimoriadnym tempom napríklad v husto zaľudnených oblastiach, kde je cestná doprava neustále na vzostupe. Diaľnice spájajú všetky hlavné mestské centrá. Prvé japonské železnice boli postavené v druhej polovici 19. storočia. Ale slávu japonskej železničnej doprave priniesla až prvá trať superexpresu. Bola otvorená roku 1964 a spájala Tokio s Osakou. V rovnakom roku bola v Tokiu uvedená do prevádzky prvá jednokoľajka, monorail. Existujú plány na rozšírenie superexpresu po celej zemi. Koncom 80. rokov boli všetky štyri hlavné ostrovy navzájom prepojené  cestnými a železničnými komunikáciami. Medzi Kjúšú a západným Honšú bol v roku 1941 postavený prvý podmorský železničný tunel na svete, v roku 1958 dvojposchodový cestný tunel a v roku1973 visutý most. V rokoch 1979 až 1988 bola realizovaná stavba technicky najnáročnejšieho aj najdlhšieho (53 km) železničného tunelu sveta spájajúceho Hokkaidó a Honšú. Japonským mestám pomáha riešiť dopravné problémy metro.

Mimoriadny význam má pre Japonsko námorná doprava. Po Rotterdame a Singapure sú japonské prístavy Kóbe( obsluhuje tiež Osaku a Kjótó), Čiba pri Tokiu, Nagoja a Jokohama najväčšie na svete. Tokio s dvoma veľkými letiskami Haneda a Narita predstavuje jeden z najväčších leteckých uzlov sveta. Svetovo významné sú ešte letiská v Osake a Fukuoke na Kjúšú. Celkom je v krajine 70 letísk s pravidelnou dopravou. Japonský systém pôšt a telekomunikácií patrí medzi najdokonalejšie na svete. Na vysokej úrovni je aj rozhlasové a televízne vysielanie. Japonská rozhlasová spoločnosť (NHK) je verejná korporácia financovaná z koncesionárskych poplatkov. Vysiela v 20 jazykoch sveta. Vedľa nej pôsobí mnoho súkromných korporácií a satelitných i kábelových spoločností. Štátna cenzúra tlače neexistuje až do 70. rokov sa tlač zdržoval kritiky vládnej politiky. Od tej doby je japonská tlač ďaleko prístupnejší pri zverejňovaní aj úplatkárskych afér.
 
Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a školstvo
Väčšina japonskej populácie je zaistená verejným či súkromným programom zdravotného a sociálneho zabezpečenia, ktoré vypláca príslušné dávky v prípade choroby, pracovných úrazov, invalidity, v materstve, v starobe a v nezamestnanosti. Zdravotný stav populácie je vynikajúci, priemerná dĺžka života patrí k najdlhším na svete.

Základom všetkého je, že za vzdelanie sa musí platiť. Po deviatich rokoch povinnej školskej dochádzky pokračuje väčšina japonských žiakov v trojročnom štúdiu na vyšších stredných školách. Po absolvovaní sa študenti môžu rozhodnúť pre päťročné štúdium na vysokých školách technického smeru, štvorročné univerzitné štúdium alebo pre vysoké školy so skráteným dvojročným či trojročným cyklom. Na vzdelanie sa kladie veľký dôraz a skúšky všetkých typov sú veľmi náročné. Základ celého systému, ktorý diskriminuje deti menej majetných vrstiev, najmä robotníkov, je skrytý v tom, že niečo také ako jednotná škola v Japonsku neexistuje. Už stredné školy sa delia na súkromné a štátne. A tým viac to platí o univerzitách - vysokých školách. Pritom platí jednoduché pravidlo: Keď chceš získať po absolvovaní školy dobre platené miesto u niektorých z významných firiem, je treba, aby si študoval na niektorej ,,slávnej“ škole. Avšak, čím má škola lepšie meno, tým je drahšia a je aj väčšia konkurencia pri prijímaní. 
ZONES.SK - Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/geografia/7378-japonsko/