Sopky - Sopečná činnosť
Sopky - Sopečná činnosť
Úvod
Vulkanická činnosť je svojimi prejavmi jedným
z najrozmanitejších geologických procesov. Prebiehala počas celého formovania sa Zeme ako planéty, pričom jej intenzita a typy prejavov boli
v rôznych obdobiach a na rôznych miestach zemského povrchu rozdielne.
Život v blízkosti sopky je poznamenaný ustavičným
strachom. Činná sopka môže vybuchnúť takmer bez varovania: z krátera na vrchole chrlí lávu do vzduchu a ponúka tak fantastický úkaz
v podobe ohňostroja. Oblohu pokryjú oblaky plynov a horúceho popola, rozžeravená láva steká po jej svahoch a spaľuje všetko, čo jej príde
do cesty.
Sopky (vulkány) sú „oknami do hlbín Zeme”. Produkujú lávy, ale aj vulkanické plyny a vodné pary, ktoré
čiastočne odrážajú zloženie tých zón Zeme, ktoré sú neprístupné priamemu pozorovaniu. Vulkanizmus je jedným zo základných geologických
procesov, ktoré sa podieľajú na formovaní kôry kontinentov a oceánov, a súčasne podmieňuje aj vznik rôznych hornín a nerastných
surovín.
Ľudstvo sa v celej svojej histórii stretávalo s vulkanickou aktivitou v jej rôznych prejavoch. V predhistorických
a raných historických dobách sa v dôsledku riedkeho osídlenia rôzne kmene jednoducho vyhýbali týmto bájami opradeným či božstvám
zasľúbeným oblastiam. V staroveku, no najmä v novoveku, neustále sa zvyšujúca populácia Zeme podmienila osídľovanie i samotných svahov
aktívnych vulkánov, resp. vulkánov, ktoré sa v priebehu posledných storočí „zobudili“ a ukázali svoju prevažne ničivú silu.
Vulkanická aktivita však prispela aj k rozvoju civilizácií. Svojimi popolovitými produktmi nepretržite obnovuje a zároveň zúrodňuje
poľnohospodársku pôdu. Štúdium jej sprievodných javov, ako aj javov, ktoré jej predchádzajú, pomáha zabraňovať jej katastrofálnym
následkom. V posledných rokoch sa do popredia záujmu dostala aj problematika geotermálnej energie. Oblasti aktívnej, resp. nedávnej vulkanickej
činnosti sú miestami zvýšeného tepelného toku; táto tepelná energia sa prakticky využíva.
1.
MAGMATIZMUS (Vulkanizmus)
Je súbor procesov súvisiacich s magmou. Sopky sú veľkolepým prejavom energie, ktorá
sa skrýva vo vnútri Zeme a zároveň jedným z kanálov, ktorými čerpáme vedomosti o vývoji zeme a o jej vnútre.
Práve
zásluhou sopiek vznikla veľká časť zemského povrchu. Príčinou výbuchu sopiek je práve pohyb obrovských horninových blokov zemskej kôry
- litosferických dosiek. Dve dosky na seba narážajú, alebo sa od seba vzďaľujú. Pozdĺž stredooceánskych chrbtov, kde sa vzďaľujú od
seba litosferické dosky a klesá tlak, magma viac menej sústavne vystupuje na povrch oceánskeho dna a vytvára tak novú kôru.
1.1. VÝBUCH SOPKY
Dno sopky leží desiatky až stovky metrov po zemským povrchom. Teploty sa pohybujú od
600°C do 1200°C. V kontinentálnych oblastiach je navyše sústredené väčšie množstvo rádioaktívnych prvkov, ako vo vnútri Zeme. Uvoľnením
tepelnej energie pri rozpade rádioaktívnych prvkov a vplyvom teploty sa horniny v pevnej časti zemského plášťa tavia , a tak vytvárajú
magmatické krby – ohniská. Magmatické ohniská sú vystavené horotvorným tlakom . Ak tlak mierne poklesne povedzme premiestnením jednej
litosferickej dosky, horniny vrchného plášťa sa úplne roztavia – vzniká magma. Týmito tlakmi, ako aj tlakmi plynov a pár z magmy,
je vytláčaná magma po zlomoch, cez trhliny v zemskej kôre, ktoré sa nazývajú sopečnými komínmi, až na povrch. Pod každou sopkou sa okrem
magmatického krbu nachádza aj magmatická komora. Komoru spája so zemským povrchom sopečný komín, ktorý vyúsťuje do hlavného kráteru.
Vedľa neho môžu byť ešte aj sekundárne alebo bočné krátery. Magma na zemský povrch vyteká v podobe lávy a stáva sa tekutejšou pretože
pri poklese tlaku sa uvoľnia v nej rozpustné plyny a vznikajú v nej bubliny. Mnohé z plynov napr. (sírovodík a oxid uhoľnatý) na vzduchu horia
takže teplota v kráteri stúpa a láva sa stáva ešte tekutejšou. V sopečnom kráteri z lávy vzniká bublajúce jazierko, z ktorého
vytryskujú do vzduchu fontány žeravej hmoty. Prúd rozpálenej lávy vyteká z krátera a steká po svahoch sopky ako ohnivá rieka. Láva môže
dosiahnuť teplotu asi 1 100˚C. Para, popol a plyn, ktoré sopka chŕli, vytvárajú vysoký sopečný mrak. Niekedy sa tento mrak častíc zrazí a
vznikne pyroklastický prúd horúci mrak plynu, popola a pemzy, ktorá sa valí po svahu krkolomnou rýchlosťou, pričom spaľuje všetko, čo mu
stojí v ceste.
Výbuch sopečnej erupcie pracuje podobne ako fľaša so sódou po rozmútení (plyn uväznený v sódovej vode =
plyn v roztavenej hornine). Neustálymi silnými výbuchmi roztrhne sopku a láva začne vytekať. Magma vybuchuje viacerými spôsobmi. Závisí to
od jej zloženia. Ak obsahuje málo plynu, steká po svahu ako ohnivá láva. Ak je bohatá na plyn, prudko vybuchuje, pretože spútané plyny sa v
atmosfére rozpínajú a drobia magmu na časti. Rozdrobená časti padajú späť na zem a vytvárajú pyroklastickú spádovú prikrývku.
Pod pojmom magmatizmus teda rozumieme nielen vznik, ale aj pohyby magmy, jej vystupovanie k zemskému povrchu a fyzikálno-chemické
zmeny, ktoré sa pritom odohrávajú. Javom, ktoré sú spojené s vystupovaním magmy na zemský povrch, hovoríme sopečná
činnosť–vulkanizmus.
1.2. ČO JE SOPKA?
Vulkánom spravidla
označujeme povrchovú vulkanický štruktúru rôznej veľkosti a variabilnej morfológie. V jej priestore dochádza k prieniku lávy, ale aj
vulkanických plynov či vodných pár uvoľnených z lávy, na zemský povrch.
Sopka (vulkán) je miesto, na ktorom na zemský povrch
preniká alebo prenikala roztavená hornina – magma. Podľa toho, kde magma preniká na zemský povrch, hovoríme o suchozemskom
(subaerickom) a podvodnom (subakvatickom) vulkanizme alebo vulkáne.
Sopka to nemusí byť len kopec, a navyše mať tvar
kužeľa. Táto predstava zodpovedá len dokonalému kužeľu niektorých stratovulkánov ako napr. japonská sopka Fudžisan. Iné sopky majú
namiesto vrcholu mohutné krátery, ďalšie tvorí široké ploché telesá alebo naopak vyklenuté kopule, a niektoré sú dokonca zahĺbené pod
úroveň povrchu a lemované len nízkym prstencom popola. Existuje množstvo podôb sopiek.
Sopka nemusí dymiť. Väčšina sopiek
nejavia žiadne viditeľné známky aktivity väčšinu svojho života a aktívne sú len raz za veľmi dlhú dobu. V prípade, že prienik lávy je
z geologického hľadiska krátkodobý a aktivita je pozorovaná v posledných 10 000 rokoch, hovoríme o „činnom“ vulkáne (sopke).
Ak posledná aktivita sopky je zaznamenaná pred 10 000 rokmi, hovoríme o „vyhasnutom“ (driemajúcom) vulkáne. Podľa základného
typu produktov poznáme prevažne lávové, popolové, troskové či ignimbrity produkujúce vulkány. Do
kategórie vulkánov možno zaradiť aj bahenné vulkány. Tie však vznikajú účinkom plynov, ktoré sa hromadia v usadených
horninách.
Celkový počet všetkých činných známych sopiek (s erupciou v posledných 10 000 rokoch) je 1343. Mnohé z nich sú
podmorské. Boli objavené pred sto rokmi. Pri umiestňovaní prvých telegrafických káblov medzi Európou a Amerikou si ľudia všimli, že morské
dno netvorí iba piesok, ale aj pohoria, ktoré sú v mnohých prípadoch mohutnejšie ako pohoria na zemskom povrchu, ich celkový počet je okolo
80.
2. PRODUKTY SOPEČNEJ ČINNOSTI
2.1.
MAGMA, LÁVA, LÁVOVÉ PRÚDY:
Magma (grécke slovo znamenajúce plastický, tvárniteľný) je silikátová
v ojedinelých prípadoch karbonátová tavenina vysokej teploty (650 – 1200 stupňov). Vzniká prevažne v priestore astenosféry (plastická
vrstva) a len zriedkavo aj v spodných častiach litosféry (kôry) ide o zmes viacerých zložiek, ktorú tvoria pevné súčasti (kryštály
minerálov), magmatická tavenina, plyny a vodné pary. Samotná magma nie je prístupná priamemu pozorovaniu. Keď dosiahne zemský povrch,
označuje sa ako láva. Jej chemické zloženie, ale aj obsah vulkanických plynov a vodných pár i jej samotná teplota
len približne zodpovedá vlastnostiam rovnakého typu magmy, ktorá stuhla v zemskej kôre. Je to dôsledok odlišných podmienok magmy chladnúcej
na zemskom povrchu v podmienkach atmosferického tlaku v porovnaní s podmienkami v zemskej kôre. Magmy a z nich vzniknuté magmatické
(eruptívne) horniny majú rôznorodé zloženie. Základné členenie magiem(a tým aj príslušných láv a magmatických hornín) je založené na
chemickom zložení. Rozoznávame:
- ultrabázické (do 45% SiO2)
- bázické ( 45 – 55% SiO2)
-
intermediárne ( 55 – 65% SiO2)
- kyslé alebo acidné ( viac ako 65%SiO2)
Morfológia, veľkosť,
ale súčasne aj vnútorná stavba lávových prúdov je odrazom vnútorných a vonkajších faktorov, ale aj vodného, resp. suchozemského
prostredia výlevu. Je logické, že na tvar lávového prúdu, jeho hrúbku, šírku a najmä dĺžku predovšetkým vplýva aj trvanie prítoku
lávy z krátera či pukliny a z toho vyplývajúci celkový objem lávy.
Jedným zo základných fyzikálnych veličín lávy je
viskozita. Viskozita všeobecne predstavuje stupeň vnútorného trenia kvapaliny. V súvislosti s lávami sa často používa aj termín
fluidita ( predstavuje prevrátenú hodnotu viskozity). Je známe, že viskozitu láv výrazne znižuje prítomnosť vyššieho
podielu prchavých zložiek (vodné pary, vulkanické plyny) . Viskozita výrazne ovplyvňuje tvar vulkanických telies: viskózne (napr. ryolitové)
lávy tuhnú najčastejšie v podobe dómov, ihiel a podobných foriem, zatiaľ, čo bázické lávy sa „rozlievajú“ spravidla na veľkej
ploche.
- láva viskózna tečie veľmi pomaly, pohltené plyny sa zle uvoľňujú a spôsobujú explózie.
Silu explózie, ako aj normálne erupcie zvyšuje voda, ktorá presakuje magmu a ihneď sa mení na paru. Táto láva má kyslý charakter teda má
vysoký obsah SiO2, pohybuje sa pomaly a postupne tuhne. Dosahuje teplotu 800 stupňov. V miestach prieniku tieto lávy vytvárajú kopy, homole,
ihly i vulkanické kupoly (dómy).(hornina – ryolit). Tvoria najkratšie lávové prúdy.
- intermediárne
(neutrálne) lávy majú menší obsah SiO2 ako kyslé. (hornina – andezit) . Tvoria kratšie prúdy oproti bázickým lávam.
-
bázické lávy majú malý obsah SiO2 ,menej plynov i vodných pár. Dosahujú teplotu až 1200 stupňov. Sú pohyblivejšie a
tvoria lávové prúdy, pokrovy a ploché štítové kužele.(hornina-bazalt)Tvoria najdlhšie lávové prúdy.
Lávové prúdy sa
navrstvujú na seba čím vlastne vzniká sopečný kužeľ– vlastné teleso sopky. Podobne sa do kužeľa a vrstvujú sopečné vyvreliny. Na
vrchole kužeľa vyúsťuje sopečný komín – sopúch
Medzi základné znaky lávových prúdov patrí aj ich textúra ( t.j.
súbor znakov pozorovateľných voľným okom), akými sú napr. pórovitá, fluidálna, mandľovitá
Medzi bázickými lávami
vytekajúcimi na súš sa zvyčajne vyčleňujú: pahoehoe lávy, aa lávy a blokové (balvanité) lávy. Medzi lávy vytekajúce do
vodného bazénu patria: vankúšové lávy a hyaloklastitové lávy (hyoklastity).
PAHOEHOE
LÁVY
Toto označenie sa používa pre lávu so „zvlneným“ povrchom. Charakteristická pre ne je tenká hladká
kôra, pod ktorou sa nachádza spravidla láva so zvýšeným obsahom pórov po uniknutých vodných parách a vulkanických plynoch. Póry môžu
byť čiastočne alebo úplne vyplnené sekundárnymi minerálmi. Pretože kôra na lávovom prúde slúži ako izolačná vrstva, v prípade
stáleho prítoku novej lávy, lávový prúd pod touto kôrou nepretržite tečie. Hovoríme o lávových kanáloch. Pri menších
lávových prúdoch v ich čelnej časti vzniká niekoľko krátkych prúdov, ktoré rýchle strácajú svoju termálnu energiu a chladnú. Sú
známe pod označením lávové palce, majú okrúhly alebo oválny prierez. Ak lávový prúd (jeho časť) narazí na prekážku, utvára
sa jeho povrchu val vytlačenia. Pre pahoehoe lávy sú charakteristické ešte aj hornitos – útržky žeravej lávy, ktoré po spadnutí
na lávový prúd sa teplom spečú a vytvoria na ňom malé hrboly.
AA LÁVY
Toto označenie sa
používa pre úlomkovitú lávu. Charakteristickým znakom povrchov prúdov aa láv je ich veľká drsnosť, úlomkovitý charakter
a vysoký obsah pórov v úlomkoch lávy. Preto sa pre tento typ používa označenie aj troskový typ lávy. Pri tomto type lávy sa
netvoria kanály, ale celý objem lávového prúdu tečie po povrchu. Na povrchu lávových prúdov pri ich súčasnom pohybe dochádza k vzniku
tenkej kôry (či skôr filmu) sklovitého bazaltu. Keď je sklon svahu vulkánu malý, lávový prúd sa pohybuje pomaly. Celkove je tento typ lávy
pomalší ako lávy typu pahoehoe.
BLOKOVÉ LÁVY
Tento typ lávy vytvára nepravidelné bloky rôznej
veľkosti, ktoré sa nachádzajú na povrchu lávových prúdov. Tým sa čiastočne podobajú prúdom aa láv. Na povrchu blokov však nie sú
vyvinuté ostne (ihlicové výstupky), ako je to v prípade aa láv. Povrch prúdov blokovej lávy je nerovný – obsahuje priehlbiny hlboké až
niekoľko metrov – pozitívne výstupky. Je menej pórovitá ako aa láva. Prúdy blokovej lávy sa pohybujú veľmi pomaly, len niekoľko metrov za
deň. Tento typ lávových prúdov je zvlášť charakteristický pre suchozemské stratovulkány.
VANKÚŠOVÉ (PILLOW)
LÁVY
Patria medzi morfologicky najzaujímavejšie formy lávových prúdov. Sú to telesá bochníkovitého tvaru variabilnej
veľkosti (od niekoľko desiatok cm po niekoľko metrov). Charakteristickým znakom jednotlivých vankúšov je ich sklovitá kôra hrubá niekoľko
milimetrov až centimetrov. Forma vankúšov je na vrchnej strane vypuklá, na spodnej strane sa prispôsobuje tvaru podlažia, ktorým sú morské
sedimenty alebo spodnejší prúd najčastejšie tiež s vankúšovým povrchom. Priestory medzi jednotlivými vankúšmi sú vyplnené úlomkami
vulkanického skla (hyaloklastitu).
HYALOKLASTITOVÉ LÁVY, HYOKLASTITY
Pri prudkom chladnutí
najmä okrajových častí láv vo vodnom prostredí dochádza k vzniku okrajovej kôry tvorenej prevažne vulkanickým sklom. To má v prípade
bázickej lávy tmavé alebo hnedé sfarbenie. Trieštenie okrajových častí lávových prúdov na ostrohranné úlomky je spôsobené náhlym
zvýšením viskozity lávy. Úlomky (hyaloklasty ) majú ostrohranné obmedzenie a ich veľkosť je variabilná. Pohybujúci sa lávový prúd nesie
hyaloklastickú kôru na svojom „chrbte“.
2.2. PRODUKTY STUHNUTIA LÁVY – VÝLEVNÉ HORNINY
Zatiaľ, čo
lávy možno pozorovať iba v obmedzenej dobe, výlevné (vulkanické) horniny, ktoré vznikli postupným chladnutím a kryštalizáciou
lávy, svedčia o účasti vulkanickej činnosti v rôznych oblastiach zemského povrchu na formovaní zemskej kôry. Horniny, ktoré vznikli po
prieniku lávy na zemský povrch jej postupnou kryštalizáciou, tvoria veľkú skupinu nazývanú výlevné, efuzívne (vulkanické)
horniny. Patria do väčšej skupiny hornín, ktoré vznikli kryštalizáciou magmy či lávy v zemskej kôre alebo na jej povrchu. Túto skupinu
označujeme ako eruptívne (magmatické) horniny. Podľa miesta tuhnutia a vykryštalizovania lávy a magmy sa delia:
-
hlbinné ( magmatické horniny v úzkom zmysle)
- žilné ( podpovrchové)
- výlevné horniny
Veľká rozmanitosť typov efúznych hornín je podmienená mnohými faktormi. Z nich najdôležitejšie sú:
· prostredie vzniku
(vodné, suchozemské alebo prechodné)
· chemické zloženie lávy
· obsah vulkanických plynov a vodných pár
obsiahnutých v magmách rôzneho druhu
· rýchlosť chladnutia ( kryštalizácie) lávy
· celkový charakter vulkanických
hornín, tak ako ich pozorujeme v súčasnosti, je podmienený aj dobou ich vzniku (ich vekom)
Pevné horninové produkty
vulkanickej činnosti v závislosti od charakteru vulkanického materiálu, z ktorého vznikli, tvoria dve veľké skupiny:
a) efuzívne
(vyliate – výlevné) horniny, ktoré vznikli chladnutím a kryštalizáciou lávových prúdov či iných telies lávy. Nachádzajú sa
v podstate blízko miesta prieniku lávy na zemský povrch.
b) vulkanoklastické (pyroklastické) horniny, ktoré vznikli chladnutím lávy,
ktorá sa pri explozívnom type vulkanickej aktivity dostala do ovzdušia alebo do vodného prostredia často vo vzdialenosti až niekoľko kilometrov
od miesta prieniku lávy na zemský povrch.
Keď láva obsahujúca bublinky plynov stvrdne, utvorí sa pemza, hornina
prešpikovaná drobnými dieročkami ,vďaka ktorým je taká ľahká, že ako jediná hornina pláva na vode.
2.3. PRODUKTY
SOPEČNÝCH EXPLÓZIÍ
Produkty vulkanickej aktivity zaradené do tejto skupiny predstavujú čo do veľkosti, tvaru, látkového
zloženia, ale aj stupňa spevnenia pravdepodobne najpestrejšiu skupinu vulkanických produktov. V priebehu vulkanickej aktivity sa do ovzdušia
vyvrhujú úlomky – úlomky lávy v rôznych štádiách jej chladnutia. Tento typ vyvrhlín tvorí skupinu magmatických vyvrhlín. Iný
typ predstavujú vyvrhliny rôznych druhov už existujúcich hornín nazývaných nemagmatické vyvrhliny. Podľa pôvodu vyvrhlín sa pre
útržky žeravej lávy používa aj názov hlavné vyvrhliny. Keďže úlomky lávy vo vzduchu rýchlo chladnú, spravidla sa vyskytujú vo
forme vulkanického skla, preto o nich hovoríme ako o sklovitých (vitrických) úlomkoch. Ďalším typom sú vyvrhliny, ktoré tvoria
iné ako vulkanické úlomky, nazývajú sa príležitostné vyvrhliny.
Medzi vulkanické vyvrhliny radíme:
VULKANICKÉ BOMBY (veľkosť nad 64mm)–materiál, z ktorého vznikajú sa dostáva do vzduchu v roztavenom stave.
Existujú rôzne typy bômb, ak materiál nestihne vo vzduchu vychladnúť pri dopade na zem sa splošťuje a vznikajú bomby typu
panvice. Veľmi riedka láva sa vymršťuje vo forme nepravidelných hadicovitých telies, ktoré pri dopade získavajú cylindrický tvar –
cylindrické bomby. Niektoré útržky nadobúdajú vo vzduchu sférickú podobu – sférické bomby, alebo tvar vretena –
vretenovité bomby. Vulkanické trosky zložené z vulkanického skla. Bomby s jadrom sú tie, ktoré obsahujú pevné
„jadro“ staršej horniny.
LAPILY (veľkosť 2 – 64mm)- sú to drobné úlomky vyvrelých hornín. Ak majú vyvrhliny formu
drobných útržok, ktoré vo vzduchu nadobúdajú kvapkovitý až pretiahnutý tvar, hovoríme o peléiných slzách ( podľa bohyne
havajských vulkánov Pelé), keď jednotlivé lapily majú vlasovitý tvar, označujú sa ako peléine vlasy.
VULKANICKÝ POPOL - Vulkanický popol nie je produktom horenia (ako by to mohlo vyplývať z pomenovania), ale zrnité úlomkovité
vyvrhliny vulkánov.
LAHARY (BAHNOTOKY) – Toto pomenovanie označuje pohybujúcu sa riedku kašovitú hmotu, ktorá vzniká
v dôsledku vulkanickej aktivity na svahoch vulkánov. Hmota laharových prúdov vzniká zmiešavaním vôd kráterových jazier (dažďových vôd)
s nespevneným vulkanickým materiálom.
2.4. VULKANICKÉ PLYNY A VODNÉ PARY; POSTVULKANICKÝ
ČINNOSŤ
V miestach aktívnej sopečnej činnosti, ale často nielen tam, sú výstupy magmy na zemský povrch sprevádzané aj
prienikom vulkanický plynov a vodných pár. Tie sa však objavujú na zemskom povrchu často aj v oblastiach, ktoré sa nepovažujú za oblasti
aktívnej vulkanickej činnosti, resp. v ktorých vulkanická aktivita vo svojej klasickej podobe už pred stovkami a tisíckami rokov utíchla.
VULKANICKÉ EXHALÁCIE
Medzi vulkanické exhalácie patrí najmä vodná para a rôzne sopečné plyny,
ktoré vystupujú na zemský povrch v miestach kráterov, ale aj na puklinových a iných komunikačných cestách na svahoch centrálnych
vulkánov. Je charakteristické, že prienik vulkanických exhalácií na zemský povrch prebieha v dlhom časovom období pred, počas a po
prieniku lávy na zemský povrch. Tento prienik prebieha potichu, alebo je sprevádzaný zvukovými a to často veľmi intenzívnymi efektmi. Vodné
pary a plyny majú spravidla vysokú teplotu. Vo vulkanológii sú označované ako fumaroly (lat. fumus – dym). Teplota fumarol sa
pohybuje v rozmedzí od 1000˚C do 100˚C. Pri nízkych teplotách podstatnou súčasťou fumarol je CO2. Základom fumarol je vodná para
(90–100 %), ďalej sú to vulkanické plyny – CO2 , sírne plyny, HCl, CO, H, H3BO3, COS, HN3, H2, vzácne plyny a iné.
Niekedy sa
ako samostatná skupina vulkanických exhalácií vyčleňujú solfatary. Oproti predchádzajúcej skupine exhalácií sa tento typ
vyznačuje nižšou teplotou (400-100˚C) a preto aj odlišným zložením vulkanických plynov. Prevládajúcou zložkou je opätovne vodná para,
zlúčeniny síry, CO2 a iné.Chladné vulkanické exhaláty, ktorých teplota nepresahuje 100˚C tvorené vodnými parami, oxidom uhoľnatým,
oxidom uhličitým a H2S sa označujú ako mofety (z tal. mofeta – výpar). Sú charakteristické pre vyhasnuté vulkanické oblasti.
GEJZÍRY A HORÚCE PLAMENE
Vulkanická aktivita výrazne ovplyvňuje najmä tepelný režim
rozsiahlych oblastí zemského povrchu kontinentov i dna svetového oceánu. Je logické, že najpohyblivejšie súčasti litosféry ( voda, vodné
pary a plyny) sa zmenou tepelného režimu určitej oblasti najľahšie dostávajú do pohybu, pričom ich časť dosahuje zemský povrch.
Gejzíry(z island.Geysir – fontána) sú periodicky do výšky vystrekujúce stĺpy prehriatej vody a vodných pár. Vyvrhovanie je
spravidla pravidelné, pričom samotná dĺžka erupcie či činnosti gejzíru ˇ(prestávky medzi jednotlivými pulzami) sú pri rôznych gejzíroch
rôzne. Ako gejzíry sa niekedy označujú periodické výrony studených vôd, ktoré sú presýtené nejakým plynom, najčastejšie CO2. Ten
spôsobuje aj vodnú erupciu. Tento typ „gejzírov“ označujeme ako nepravé gejzíry.
Vo vulkanických oblastiach
kontinentov okrem gejzírov existuje celý rad výverov termálnych vôd. Ich teplota je dôsledkom magmatickej aktivity. Treba však zdôrazniť, že
často nie celý objem vody v prameňoch takýchto oblastí má vulkanický pôvod. Značnú, až prevládajúci časť tvorí povrchová voda
hlbinnej cirkulácie. Keď teplota výverov dosahuje aspoň 20˚C hovoríme o horúcich prameňoch (termách). V prípade, že
prevládajúcim plynom v takýchto prameňoch je CO2, hovoríme o kyselkách . keď je celkový obsah katiónov aspoň 1g/l, ide
o minerálne vody.
Na rozdiel od láv a extruzívneho horninového materiálu, ktoré sa dostávajú na zemský povrch len
v obdobiach aktivity jednotlivých vulkánov, vodné pary a vulkanické plyny prenikajú na povrch prakticky aj v obdobiach medzi jednotlivými
vulkanickými erupciami a sú zároveň charakteristické nielen pre oblasti vulkánu, ale pre celé širšie oblasti vulkanickej aktivity.
3. FORMA A STAVBA SOPIEK
Podľa dosť rozšírenej predstavy sopky tvoria prevažne kužeľovité formy reliéfu
zemského povrchu, ktorých výška sa pohybuje v rozsahu niekoľkých metrov až niekoľkých kilometrov. Pravda však toto konštatovanie sa
vzťahuje na stratovulkány (štítové vulkány). Okrem týchto skupín existujú aj iné typy sopiek, o ktorých budeme viac hovoriť ďalej.
3.1. CENTRÁLNE ERUPCIE
Základným znakom týchto erupcií je jeden centrálny prívodný kanál, ktorý má
spravidla zvislú orientáciu. Okolo neho sa navršujú vulkanické kužele (dómy). Medzi sopky centrálneho typu erupcií zaraďujeme samostatné
vulkány, skupiny vulkánov a vulkány zoradené do reťazcov. Podľa prevládajúceho typu vulkanického materiálu sa spravidla vyčleňujú tieto
typy vulkanických kužeľov:
LÁVOVÉ KUŽELE sú tvorené výhradne bazaltovou lávou a podľa charakteristických
výskytov sa označujú ako lávové kužele:
– Islandského typu vysoké len niekoľko sto metrov , na vrchole majú malý kráter
, okolo ktorého je nízky vyvýšený val
– Havajského typu dosahujúce výšku až 9000m od morského dna, vyznačujú sa veľmi
miernymi sklonmi svahov
Prototypom štítového vulkánu ja Mauna Loa na ostrove Havaj. Priemer tohto vulkánu je 400km, čím sa
zaraďuje medzi takmer najmohutnejšie sopky Zeme. Mauna Loa má takmer plochý vrchol s veľkým centrálnym kráterom. Štítové vulkány,
ktorých typickými reprezentantmi sú najmä ostrovy havajského súostrovia, tvorí nespočetné množstvo lávových prúdov, ktorých hrúbka je
spravidla malá, 1 až 5-metrový. Vulkány tohto typu majú tvar štítu položeného na zem. Do skupiny lávových kužeľov patria aj malé
kužele na svahoch základného vulkánu. Majú strmé sklony svahov a vznikli vytlačením „hustej“ kyslej lávy dohora. Iným typom sú kužele
vznikajúce vymršťovaním „kypriacej“ lávy. Výška kužeľov tohto typu spravidla nepresahuje výšku niekoľkých desiatok metrov.
PYROKLASTICKÉ KUŽELE sú vytvarované úlomkovitým vulkanickým materiálom rôznej veľkosti. Sklony svahu pri päte
vulkánu sú veľmi mierne. Avšak smerom k centrálnemu kráteru zo zvyšovaním veľkosti úlomkov možno pozorovať aj narastanie sklonov
vulkánu. Pyroklastické kužele nedosahujú najvyššie výšky. Aj vulkány, ktoré začali narastať v podobe pyroklastických kužeľov, po čase
produkujú aj lávy, takže vznikajú stratovulkanické kužele.
STRATOVULKÁNY (zložité vulkanické kužele) vznikajú
striedajúcimi sa výlevmi láv a pyroklastického materiálu. Lávové prúdy „vystužujú“ tieto zložité vulkanické kužele – na
pevninách tvoria najvyššie vulkány s výškami aj nad 5000m. I napriek dlhšiemu časovému intervalu formovania jedného stratovulkánu
existujú dôkazy, že pri vzniku stratovulkánu dochádza k prieniku na zemský povrch len asi 10% hmoty magmatického krbu. Steny krátera sú
strmé .
Okrem uvedených základných typov sú známe aj formy, ktoré sú na tieto vulkány viazané priestorovo i svojím
vznikom. Sú to najmä PARAZITICKÉ KUŽELE lokalizované v rôznych výškach centrálneho vulkánu. PRÍVODNÝ KANÁL, ktorý
predstavuje odnož vertikálneho centrálneho prívodného kanála, má rozličný sklon a preniká cez horniny samotného vulkánu. Mladší
kužeľ, ktorý vznikol v priestore zvyškov starého vulkanického kužeľa sa nazýva SOMMA.
KALDERY
tvoria súčasť zrelých vulkanických kužeľov. Sú to kotlovité priehlbiny pomerne veľkých rozmerov a vznikli výbuchom alebo
prepadnutím vrcholu sopečného kužeľa. Môžeme ich stotožniť s veľkými krátermi s priemerom nad 1,5 km.
MAARY (z
nem. mahre , z lat. mare – more) sú typom kráterových depresií zväčša zaplnených povrchovými vodami, ktoré tvoria kráterové jazerá.
Maary predstavujú typické morfologické formy erupcií na súši. Vystupujú najčastejšie ako skupinové erupcie ( 2 a viac maarov vedľa seba).
Sú charakterizované kruhovým pôdorysom vulkanických kráterov s priemerom od desiatok do 3000mm. Vulkanický kužeľ, ktorý lemuje kráter, je
nízky a klesá pod malým uhlom na obe strany. Výška vulkanických kužeľov spravidla nepresahuje desiatky metrov. Maarové erupcie sú
sprevádzané veľkým množstvom pár.
3.2. LINEÁRNE ERUPCIE
Lineárne erupcie sú charakteristické tým,
že láva na povrch preniká cez lineárne útvary – pukliny. Dnes na rozdiel od minulosti, keď sa tieto puklinové erupcie uvádzali len
z prostredia kôry kontinentálneho typu, vzhľadom na vývoj veľkých blokov litosféry puklinové erupcie sa predpokladajú i na dne oceánov
a morí. V prípade puklinových erupcií kontinentov dochádza k výlevom láv, ktoré pokrývajú rozsiahle územia. Najmohutnejšími
puklinovými erupciami sú výlevy v osových častiach – v riftových zónach – stredooceánskych chrbtov. Riftový systém svetového oceánu
dosahuje dĺžku 70 000km. Neustálym posunom litosferických dosiek smerom od stredooceánskeho riftu k aktívnemu okraju kontinentu vzniká nová
litosféra. Vulkanizmus tohto typu je prevažne podvodný (subakvatický). Charakter subaerického (suchozemského) má napr. na Islande (30km dlhá
puklina Laki – k erupcii došlo v roku 1783). Tretím typom erupcií sú AREÁLNE ERUPCIE..
4.
MORFOLOGICKÉ TYPY SOPEČNÝCH ERUPCIÍ
VULKÁNSKY TYP CENTRÁLNYCH ERUPCIÍ
Označenie pochádza z malého
vulkanického ostrova Vulcano v Stredozemnom mori, ktorý sa nachádza v skupine Liparských ostrovov pri severnom pobreží Sicílie. Ako prototyp
tohto typu erupcie sa uvádzajú sopky Vezuv a Vulcano. Posledné obdobie erupcií Vulcana spadá do rokov 1888 – 1890. Po tomto
období nastalo obdobie solfatár, ktoré trvá prakticky dodnes. Pri erupciách došlo k nežiadúcim sprievodným javom – napr. 5-krát bol
pretrhnutý podmorský kábel spájajúci ostrov so Sicíliou. Pritom je zaujímavé, že k prerušeniu kábla došlo až potom, keď už na ostrove
utíchla aktivita nadvodnej časti vulkánu. No Vulcano má aj svoj prakticky význam, pretože od polovice 19.stor sa v niektorých obdobiach
v samom kráteri ťažila v menšom množstve síra.
Vulkánsky typ erupcií ja známy vysokoexplozívnou aktivitou, ktorá sa odohráva
po období dlhšieho pokoja. Pri explozívnej činnosti v rokoch 1888 – 1890 počas výbuchu v priebehu prvých troch dní bol do ovzdušia
vymrštený vulkanický materiál starého kužeľa. Vulkanický popol a pemza ( keď láva obsahujúca bublinky plynov stvrdne, utvorí sa
pemza, hornina prešpikovaná drobnými dieročkami ,vďaka ktorým je taká ľahká, že ako jediná hornina pláva na vode) boli svetlej farby. Až
potom došlo k prieniku lávy do podpovrchových úrovní a k jej vyleteniu do ovzdušia vo forme úlomkových materiálov (bomby, lapily, pemza,
vulkanický popol). Pre erupciu je charakteristický vznik tmavých oblakov nad samotným kráterom, ktoré majú vysoký obsah vulkanického popola.
Oblak má karfiolový tvar. Pre vulkánsky typ erupcií je typické aj silné dunenie, nie však zemetrasenie.
VEZUVSKÝ TYP
CENTRÁLNYCH ERUPCIÍ
Vezuv je pravdepodobne najštudovanejší vulkán Zeme. Je jedným zo skupiny vulkánov v strednej
časti Apeninského polostrova. Vulkány tu tvoria reťaz . toto ich zoskupenie je podmienené existenciou hlbinného zlomu, ktorý spôsobil pokles
Tyrhenského mora a zdvih Apenín. Hlbinný zlom umožnil prívod magmatických hmôt prenikajúcich z astenosféry na zemský povrch (na dno
mora).
Erupcia Vezuvu v roku 1639 je jednou z najväčších erupcií tohto vulkánu. Nasledoval po takmer 500 rokov trvajúcom pokoji.
Týmto rokom sa začína v podstate obdobie permanentnej aktivity Vezuvu. Erupcia mala hrozné dôsledky – 6 mestečiek bolo zničených lávovými
prúdmi, desiatky ďalších dedín boli pokryté vrstvou popola. Počet obetí dosiahol 4000 . história Vezuvu ako novodobého vulkánu sa začala
odvíjať od roku 63 pred n. l., keď v jeho okolí došlo k silným zemetraseniam, ktoré pokračovali aj v ďalších rokoch. Po nich nasledovala
erupcia 24. augusta roku 79. pri tejto erupcii asi polovica vulkanického kužeľa Vezuvu bola výbuchom roztrhaná a rozptýlená v okolí.
V priebehu asi 19 hodín došlo k vymršteniu veľkého množstva lávy ( 4km3 ) . pri tejto erupcii boli zasypané Pompeje a Herculaneum.
Základné znaky erupcií vezuvského typu: vulkanická aktivita ja charakterizovaná extrémne silnými výronmi plynov z centrálneho
vrcholového krátera. Jednotlivé výbuchy nasledujú po obdobiach pokoja. V priebehu 19. a 20. storočia aktivita Vezuvu nasledovala po sebe
v intervale 30-40 rokov. Pri erupciách tohto typu pozorovať tendenciu k vyprázdneniu krátera od lávy, a to do značnej hĺbky. Láva je pri
explózii vymršťovaná do ovzdušia v podobe emulzného oblaku, ktorý vystupuje pomerne vysoko. Pohyb lávy v magmatickom krbe je pred samotnou
erupciou sprevádzaný silnými zemetraseniami.
TYP Mt. PELÉ
Jedným z najničivejších prejavov vulkanickej
aktivity 20.storočia bol výbuch vulkánu Mt. Pelé na ostrove Martnique v Malých Antilách v Karibskom mori v máji 1902.
Tento výbuch si vyžiadal takmer 30 000 ľudských obetí. Podľa tohto vulkánu boli nazvané extrémne explozívne typy erupcií.
Charakteristické znaky erupcií typu Mt. Pelé: základné prejavy erupcie sú podmienené fyzikálnymi vlastnosťami kyslej viskóznej magmy.
Kráter vulkánov tohto typu ja spravidla upchatý stuhnutou lávou, ktorá má funkciu mohutnej zátky vulkánu. Preto plyny a vodné pary unikajú
bočnými puklinami na svahoch vulkanického kužeľa. Plyn, vodné pary, popol, ale i bloky hornín sú transportované po svahu vulkánu často až
niekoľko desiatok kilometrov do jeho predpolia v podobe „páliacich oblakov“, ktoré majú obrovskú ničivú silu.
Patria sem sopky:
Mt. St. Helens v USA, Katmaj na Aľjaške, Bezimennyj na Kamčatke;
STROMBOLSKÝ TYP ERUPCIÍ
Sopečný ostrov Stromboli patrí do skupiny Liparských ostrovov v Tyrhenskom mori. Hoci výška vulkánu nedosahuje ani 1000metrov (926
m), Stromboli je najvyšším aktívnym vulkánom Európy – nad dnom Tyrhenského mora sa týči do výšky 3500m. stratovulkán má takmer ideálny
kužeľovitý tvar. Pre oblaky nad kráterom ja charakteristická svetlá farba, vyplýva to zo zloženia – prevažne vodná para a nízky obsah
sopečného popola. Oblaky vystupujú do miernych výšok. Jednotlivé úniky pary v oblasti krátera sprevádza sykot ako pri úniku pary
z rozbiehajúcej sa parnej lokomotívy. Strombolský typ pravidelne chrlí žeravú hmotu. Mierna, zato však permanentná aktivita vulkánu trvá
v podstate nepretržite už dva a pol tisícročia, čo je z celosvetového hľadiska unikátne (podľa niektorých predstáv je to dôsledok toho
že vyvrhovaná láva nepadá naspäť do krátera, a teda nespôsobuje vznik lávovej kôry – zátky).
Patria sem : Paricutín
v Mexiku
ISLANDSKÝ TYP ERUPCIÍ
Prototypovou oblasťou tohto typu ja Island, ktorého 99,9% povrchu
tvoria vulkanické horniny. Vznik ostrova súvisí s výlevom bazaltov na dno oceánu. Vulkanická činnosť na Islande prebiehala počas celej
historickej doby. Výlevy sú pomerne pokojné. Od osídlenia ostrova ( rok 1000) bolo aktívnych asi 30 sopiek. Od roku 1500 vulkány Islandu
vyprodukovali asi 1/3 objemu láv vyliatych na zemskom povrchu. Najznámejším vulkánom Islandu je Hekla , ktorý je činný počas celého
posledného tisícročia. Hekla tvorí pretiahnutý chrbát, ktorý vznikol niekoľkonásobným nakopením lávových prúdov a vulkanického popola
– má ráz stratovulkánu. Posledná erupcia bola v rokoch 1947 – 1949. Pre ostrov sú ešte charakteristické prejavy termálnej
postvulkanistickej aktivity. Medzi ne patria teplé pramene, fumaroly a solfatary. Na vývery mineralizovaných vôd ja často viazaný aj vznik
gejziritu.
HAVAJSKÝ TYP ERUPCIÍ
Podmorský chrbát v Tichom oceáne patrí k najmohutnejším pohoriam na
Zemi. Je takmer 3000km dlhý. Vrcholy ostrovných vulkánov svojou výškou (meranou od dna oceána), ktorá je 9000 – 9500 m, prevyšujú vrcholy
Himalájí – najvyšším vulkánom a horou na Zemi je sopka Mauna Loa.
Aktivita havajských vulkánov je pokojná, lávy dochádza
k uvoľňovaniu vulkanickyćh plynov a vodných pár, takže láva z krátera vyteká relatívne pomaly. Pri havajských erupciách možno
konštatovať, že láva sa na zemský povrch dostáva v kalderách na puklinách a parazitických kráteroch. Láva má nízku viskozitu a mierne
vysoký obsah vulkanických plynov a pár. Spravidla v začiatočných fázach erupcií, keď je obsah vulkanických plynov a vodných pár ešte
dosť vysoký, dochádza k fontánovaniu lávy za vzniku „záclon“.
Patria sem: 5 sopiek na ostrove Havaj – Kohala, Mauna Kea,
Hualalai, Mauna Loa, Kilauea a podmorská hora Loihi
KATMAJSKÝ TYP ERUPCIÍ
Katmajská skupina
vulkánov na Aľjaške je reprezentovaná veľmi mladými aktívnymi sopkami komplikovanej stavby a horninovej náplne. Vrcholová úroveň valov ich
kalder a kráterov sa pohybuje v nadmorskej výške 1800 – 2300m. okrem vulkánu Katmaj patria sem vulkány Trident,
Martin, Magejk a Novarupta .
5. PRIAZNIVÉ DÔSLEDKY SOPEČNEJ ČINNOSTI –
VYUŽITIE TEPELNEJ ENERGIE SOPEČNÝCH OBLASTÍ
Najčastejšie uvádzaným príkladom praktického využívania horúcich vôd
a vodných pár vulkánov je Island. Výsledkom cieľavedomých snáh je aj to, že Rejkjavík je jediné hlavné mesto krajiny na svete, ktoré
i napriek vysokej zemepisnej šírke nemá komíny. Všetko teplo potrebné na vykurovanie v týchto drsných klimatických podmienkach pochádza
z horúcich vôd ( do mesta privádzaná voda má asi 87˚C) získavaných z vrtov v širšom okolí mesta. Energetická kapacita horúcich vôd na
Islande by vystačila vykurovať domácnosti s približne desaťnásobne vyšším počtom obyvateľov ako v súčasnosti tu žije, t. j.
asi s 1,5 miliónmi obyvateľov. Táto horúca voda sa využíva aj na vykurovanie skleníkov, kde sa pestujú paradajky, rôzne
subtropické, ba i tropické plodiny... Účelne sa využíva i veľké množstvo prírodných bazénov, v ktorých sa dá kúpať aj pri
nízkych teplotách.
Toskánsko v Taliansku je ďalšou oblasťou s dlhoročnou tradíciou využívania horúcich vodných pár
v energetike ( výroba elektrickej energie). Súčasne sa z týchto vodných pár získavajú rôzne látky, ide najmä o kyselinu
boritú, amoniak, soli amoniaku, karbid bóru...
Okrem využívania sopečných oblastí v energetike sa využívajú aj vulkanické
horniny ako napr. vulkanické sklo, čadiče, andezity, bazalty... v stavebníctve. A nemožno nespomenúť priaznivý účinok popolovitých
vyvrhlín niektorých vulkánov na poľnohospodársku činnosť, bohaté na anorganické živiny sú spolu s dostatkom vlahy v tropických
oblastiach jedným z predpokladov vysokých výnosov poľnohospodárskej pôdy. Spevnené lapilové a popolové tufy sa od pradávna využívajú
ako prírodný stavebný kameň ( ľahká opracovateľnosť, dobré izolačné vlastnosti).
Horúce pramene-Kolmo
nahor, do výšky desiatok metrov vystrekuje horúca voda a para z ústia gejzíru Old Faithful v Yellowstonskom národnom parku v Amerike. Žeravé
ohnisko hlboko pod povrchom zohrieva vodu, ktorá potom stúpa krivolakými puklinami k povrchu. Vďaka klesajúcemu tlaku a rozpínajúcej sa pare sa
voda derie nahor čoraz rýchlejšie. Blízko povrchu sa väčšina vody mení na paru a vystrekuje. Gejzíry, fumaroly, horúce pramene a vriace
bahnisté rybníčky vytvárajú fantastickú scenériu. Najvýznamnejšími členmi tejto rodiny sú gejzíry, ktoré nájdeme iba na niekoľkých
málo miestach na svete, napríklad na Islande, na Novom Zélande a vo Wyomingu. Vnútro sopky - hoci spôsobili mnohé škody a usmrtili veľa
ľudských bytostí vo všetkých kútoch sveta, sopky
-vytvárajú cenné minerály,
-svojimi výbuchmi obohacujú pôdu živinami,
-vďaka vodám zohrievaným magmou vytvárajú žily zlata, striebra a iných kovov,
-sú zásobárňou geotermálnych síl. Energia týchto
pod povrchom USA dvakrát prevyšuje energiu všetkých známych ložísk ropy na svete,
-pomáhajú recyklovať a obnovovať ovzdušie,
zásoby vody a zemskú kôru,
-pre ľudstvo sú zdrojom úžasnej scenérie a vytvárajú rekreačné oblasti. Svet by bol chudobnejší, keby
na ňom neboli také sopečné javy, ako japonská hora Fudži, oregonské Kráterové jazero alebo Mount Rainier v štáte Washington.
6. KATASTROFÁLNE ERUPCIE A NAJZNÁMEJŠIE VULKÁNY
OTRAVNÉ PLYNY KRÁTEROVÉHO JAZERA NIOS (1986)
K úniku vulkanických plynov z kráterového jazera Nios v Kamerune došlo 21. augusta 1986. zásobárňou vulkanických plynov,
predovšetkým oxidu uhoľnatého, oxidu uhličitého, sírovodíka a ďalších boli póry vo vulkanických horninách. Pri uvoľnení plynov došlo
k rozsiahlemu poškodeniu vegetácie, úhynu stoviek zvierat, ale čo tragickejšie, zahynulo vyše 1600 obyvateľov tejto oblasti. Rozhodujúcu
úlohu zohrala morfológia, keďže išlo o kotlinu bez prúdenia vzduchu.
VÝBUCH VULKÁNU NEVADO DEL RUIZ(1985)
Táto sopka patrí medzi obry juhoamerických Ánd – má výšku 5432 m. Jeho večne biely vrchol za posledných 140 rokov nejavil známky aktivity.
Tá sa začala koncom roka 1984 a v roku 1985 pokračovala nepravidelne uvoľňovaním plynov a vodných pár. Ku katastrofe došlo 13. novembra
1985, keď sa vylialo celkovo neveľké množstvo lávy. To však spôsobilo roztopenie večného ľadu a snehu, pričom vody zakrátko prerazili
prírodné bariéry a v podobe mohutných bahnotokov ( bahenných lavín ) sa pohybovali veľkou rýchlosťou údoliami 4 riek na západ aj na
východ. I keď došlo k roztopeniu len asi 5% objemu snehu a ľadu, dôsledky boli katastrofálne. V dolinách riek v bahne a v ruinách mesta
Armero zahynulo asi 23 000 obyvateľov, pri erupcii bolo devastovaných asi 25 000 ha pôdy. V ďalších mesiacoch vulkán vychŕlil do ovzdušia
asi 7500ton oxidu siričitého, ktorý vo forme kyslého dažďa ničil vegetáciu širokej oblasti.
ERUPCIA VULKÁNU
Mt.St.HELENS (1980)
V polovici minulého storočia bolo v Kaskádovom pohorí v USA aktívnych niekoľko
vulkánov. Ich aktivita sa vo väčšine prípadov obmedzila na výrony vulkanických plynov a vodných pár. Potom nasledovalo asi 100-ročné
obdobie vulkanického pokoja. Po roku 1975 začala v celej oblasti zemetrasná aktivita. Vulkán Mt.St.Helens (3320 m)
pred erupciou 18. mája 1980 označovaný pre svoj dokonalý symetrický kužeľový tvar aj ako Fudžisan Ameriky je najaktívnejším vulkánom na
území USA. Vulkanológovia už v roku 1978 predpovedali blízku erupciu vulkánu. Táto odpoveď sa ukázala ako správna o dva roky. 20.marca
1980 oblasť vulkánu postihlo prvé zo série zemetrasení. V dôsledku otrasov vrcholovej časti vulkány vznikli snehové lavíny, ktoré boli len
formálnym dôvodom pre uzavretie oblasti. 18. mája došlo k erupcii, po ktorej nasledovala ešte séria výbuchov trvajúcich do októbra.
Explózia smerovala na sever. Prvé tri dni aktivita spôsobila vznik obrovských lavín a bahnotokov. Pri erupcii bol deštruovaný vrchol vulkánu
a došlo k jeho zníženiu o 400m. do ovzdušia sa pri explózii dostal asi 1 km3 vulkanického materiálu, ktorý bol v podobe vulkanického
popola pozorovaný ešte vo vzdialenosti 1500km. Jej sila sa rovnala sile výbuch 10MT atómovej bomby. Spôsobil úplnú devastáciu na ploche 250
km2. zahynulo asi 60ľudí.
ERUPCIA VULKÁNU Mt.PELÉ (1902)
Jedným z najničivejších prejavov vulkanickej
aktivity 20.storočia bol výbuch vulkánu Mt. Pelé na ostrove Martnique v Malých Antilách v Karibskom mori, ku
ktorému došlo 8. mája 1902. Táto erupcia ovplyvnila aj sociálny vývin populácie ostrova. Aktivita vulkánu začala vyvrhovaním vulkanického
popola a vulkanických plynov v priebehu apríla 1902. Mesto nadobudlo charakter snehom prikrytého mesta. 7. mája došlo k erupcii La Soufriere
na ostrove St. Vincent vzdialeného 100km južne od ostrova Martinique. Tu došlo k explózii deň na to, konkrétne 8. mája o 7.50 – žeravý
tmavý oblak dosiahol St. Pierre (mesto na ostrove) za dve minúty. Explózia vulkánu pozostávala zo štyroch výbuchov. Vzniknutý tmavý mrak
tvorila prehriata vodná para, bahno, rôzne veľké útržky lávy či už stuhnutých hornín, ale aj kmene stromov. Valil sa tesne nad zemou, preto
bol jeho účinok skazonosnejší. Extrémne vysoká teplota (600-700˚C) spôsobila zmäknutie sklenených predmetov v meste a znetvorenie
ľudských tiel (ako dôsledok odparenia vody z tela). Vysoká hustota a rýchlosť pohybu prehriateho oblaku prispela k mechanickej deštrukcii
budov v meste, lodí kotviacich v prístave a zničeniu okolitých lesov. V meste a v okolí vznikli rozsiahle požiare. V priebehu
niekoľkých sekúnd zahynulo asi 30 000 ľudí. Katastrofu prežili len dvaja obyvatelia St. Pierre. Je paradoxné, že jedným z nich bol
25-ročný väzeň väznený v podzemnej kobke bez okien len s malým oblôčikom v dverách, ktoré boli orientované v „závetrí“ smeru
pohybu žeravého mračna. Pre samotnú erupciu je charakteristická neprítomnosť lávy, ktorá sa dostáva na povrch až po predchádzajúcom
„odplynení“, keď tlak plynov už nespôsobuje roztrhnutie vystupujúceho lávového stĺpca.
ERUPCIA VULKÁNU KRAKATAU
(1883)
Pred vyše miliónom rokov sa v mori na západ od indonézkeho ostrova Jáva vytvorila kužeľovitá sopka. V priebehu času
vrchol hory zničili erupcie. Nad morom vyrástli nové vrcholy a vytvorili ostrov nazývaný Krakatau, 9 kilometrov dlhý a 813 metrov
vysoký. Je vzdialená 50 km východne od Jávy a 40 km juhozápadne od Sumatry. Od roku 1681 do výbuchu v auguste 1883 (26.-27.) bol považovaný
za vyhasnutý. Jeho nový cyklus sa začal v roku 1877 zemetraseniami; od mája 1883 Krakatau začal vyvrhovať vulkanický popol. Až sa 27.
augusta o 10.hodine sa ozval ohlušujúci výbuch, 26-krát silnejší ako výbuch vodíkovej bomby, všetko naokolo zakryl veľký čierny mrak
popola. Na ďalší deň najväčšia doteraz známa explózia ostrov roztrhla. Dve tretiny Krakatau jednoducho zmizli. Hukot bolo počuť až 4000 km
vzdialenej Austrálii. Viac ako 20 kilometrov štvorcových skál rozdrvilo na prach a vytrhlo do vzduchu, do výšky 80 km. Sopka vychŕlila takmer
20 kilometrov kubických roztavených hornín. Oblasť vo vzdialenosti 280 kilometrov bola 2,5 dňa zahalená v úplnej tme. Samotná explózia bola
neškodná, avšak 40 metrov vysoká vlna tsunami, ktorá po výbuchu vznikla, zničila 163 dedín na Sumatre a Jáve, zabila 36 000 ľudí a
ďalších 50 000 ľudí zomrelo v dôsledku hladomoru, ktorý postihol zasiahnutú oblasť po výbuchu. Na južnom pobreží Sumatry padal horúci
vulkanický popol a troska, ktoré spôsobili popáleniny tisícom obyvateľov. Zaujímavosťou je to, že účinky výbuchu pocítili ľudia na
celej zemeguli. Všade poklesla teplota, pretože prach zabránil prenikaniu slnečných lúčov na zemský povrch. Až v Londýne a západnom
pobreží USA bolo možné vidieť nádherné červené západy slnka. Slnko a mesiac ešte v nasledujúcich rokoch občas mali zelený alebo belasý
nádych. Popol zo sopky padal ešte o 10 dní neskôr vo vzdialenosti až 5400km(mračný prachu sa objavili aj v USA a Kanade).
EXPLÓZIA VULKÁNU TAMBORA (1815)
Ostrov Sumbava asi 400km na východ od Jávy vošiel do novodobých dejín výbuchom
vulkánu Tambora 5.-10. apríla 1815. Explózia spôsobila vymrštenie ohromného objemu materiálu, ktorý ako pancier pokryl priľahlé
ostrovy a spôsobil tak uhynutie rastlinstva a živočíšstva a tým aj hlad obyvateľstva. Ten bol príčinou zahynutia 50 000 – 100 000
ľudí. Preto je explózia Tambory najničivejšou vulkanickou explóziou v novodobých dejinách ľudstva. Množstvo materiálu, ktoré sa dostalo
do ovzdušia, sa odhaduje na 30 až 300 km3. explózia tohto vulkánu vymrštila do výšky 20km popol a pemzu. Najmä popolovité častice spôsobili
zníženie teploty a menší slnečný jas v Európe a v Severnej Amerike, takže rok nasledujúci po explózii bol označovaný aj ako „rok bez
leta“.
Ďalším miestom tektonickej činnosti, ktoré sa nachádza na Sumatre, je jazero Toba a ostrov Samosir,
uprostred neho. Toba, ležiace v nadmorskej výške 800 metrov, je najväčším jazerom juhovýchodnej Ázie s hĺbkou 450 metrov. Vzniklo
výbuchom obrovskej sopky asi pred 100 tisíc rokmi, ktorá sa po výbuchu zborila do seba. Predpokladá sa, že výbuch bol taký silný, že
Krakatau bola oproti tomu len ,,zakašľaním". Jazero je umiestnené takmer na rovníku, rastú tu však borovice vedľa banánovníkov a
paliem. Okolo jazera Toba a na ostrove Samosir žije jeden z najzaujímavejších kmeňov-Batakovia, bývalí ľudožrúti. Jednou z najkrajších
sopiek v Indonézii je sopka Bromo, ktorá sa nachádza na východnej Jáve. Pri pohľade na ňu sa dostanete v čase niekoľko miliónov
rokov späť. Bromo neustále syčí a vypúšťa oblaky jedovatých plynov. V jej pozadí sa majestátne týči Semeru, najvyššia sopka
Jávy, ktorá v pravidelných intervaloch vybuchuje a vypúšťa zo svojich útrob do výšky prach.
EFÚZIA VULKÁNU LAKI
(1783)
Efúzia vulkánu Laki na Islande v roku 1783 vošla nielen do dejín ostrova, ale aj do dejín vulkanológie. Samotnému
výbuchu predchádzalo silné zemetrasenie, ktoré vystriedala extrúzie popolovitých vyvrhlín šíriacich sa v celej severnej časti Atlantického
oceánu (popol padal aj v Škótsku a celej Škandinávii). Záverečnú, avšak z hľadiska produktov „najhmatateľnejšiu“ etapu aktivity
predstavovali lávové prúdy. Zaplnili údolia riek do vzdialenosti 50 – 70km a dosahovali hrúbku až 300m. tiekli rýchlosťou 15km za deň,
pričom šírka hlavného prúdu bola 20km. Láva prikryla plochu 565km2 . eruptívna činnosť trvala niekoľko mesiacov – jej následky pre
obyvateľstvo boli katastrofálne. Island stratil pre nedostatok potravy 1/3 obyvateľov, zahynula prevažná časť dobytka, lebo lúky boli pod
hrubou vrstvou vulkanického popola. Pri erupcii došlo k výlevu asi 12km3 lávy, čo nemá pri erupcii jedného vulkánu obdobu.
EXPLÓZIA VULKÁNU NA SANTORÍNE – PRÍČINA ZÁNIKU BÁJNEJ ATLANTÍDY ?
Santorín je najjužnejším ostrovom
súostrovia Kyklád v Egejskom mori. V starogréckych prameňoch bol označovaný ako Thera. Tu sa odohrala pravdepodobne jedna z najsilnejších
vulkanických erupcií v posledných tisícročiach – explózia bola niekoľkokrát silnejšia ako explózia vulkánu Krakatau v roku 1883. pri
explózii približne v rokoch 1450 – 1500 pred n. l. mal ostrov Thera priemer 16 km a v jeho strede sa vypínal vulkanický kužeľ, ktorý bol
až do explózie považovaný za vyhasnutý.
Thera bol v staroveku husto osídleným ostrovom, na ktorom sa rozvíjala minojská kultúra
s centrom na Kréte. Vulkán začal svoju aktivitu okolo roku 1470 pred n. l. vyvrhovaním popola a sprievodnou zemetrasnou aktivitou. Obyvatelia
opustili ostrov ešte pred explóziou. Výbuch (resp. niekoľko výbuchov) rozmetal celý stratovulkán za nepredstaviteľného množstva materiálu,
ktorého hrúbka na niektorých miestach dosahovala až 60m a na Kréte bola 10cm vrstva popola. V priestore pôvodného stratovulkánu vznikla
kaldera a v nej mladšie vulkanické kužely. Ich činnosť ja sledovateľná aj v súčasnosti. Spirevodným prejavom explózie boli obrovské
vlny, ktoré zaplavili ostrovy súostrovia Kyklád. Ich výška na Kréte bola až 50m. Je rozšírený názor, že v čase explózie došlo
k zániku minojskej kultúry. Pochovanie Akritory pod hrubými vrstvami materiálu, zničenie vyspelého poľnohospodárstva na Kréte, záplavy
spôsobené obrovskými vlnami, to všetko mohlo byť príčinou zániku ( spoločenské rozpory vnútri tejto civilizácie tiež pravdepodobne
zohrali nezanedbateľnú úlohu) minojskej kultúry. V nasledujúcich storočiach ústne podania o zničení veľkého kvitnúceho mesta (Akrotira),
ktoré boli neskôr zachytené, spôsobili, že nielen prosté obyvateľstvo, ale aj časť renomovaných vedcov s vulkanickou explóziou na There
časovo stotožňuje a zároveň aj príčinne podmieňuje zánik bájnej Atlantídy.
EXPLÓZIA SOPKY ETNA
Najvyššou horou Sicílie je ETNA, (3323 m n.m. táto výška je len približná, lebo pri každej erupcii sa mení), ktorá je najväčšou činnou
sopkou nielen v Európe, ale aj vo svete. Jej meno je odvodené od slova "AID-NA", čo v preklade znamená "ten horiaci".
Sicílčania horu častejšie nazývajú Mongibello. V jej mene sa zrkadlia sicílske dejiny; je zložené z talianskeho Mons (hora) a arabského
Djebel (hora) Hora hôr.
Etna je jednou z mála sopiek na svete, ktorú ľudia starostlivo sledujú už niekoľko tisícročí. Hlbokým
dojmom zapôsobila už na starovekých Grékov, ktorí ju volali Ohnivý vrch a vyhradili jej dôstojné miesto vo svojej mytológii. Podľa povesti
vznikla počas strašného zápasu novej generácie olympských bohov pod vedením Jupitera, proti generácii starých Titanov. Jupiter vtedy vrhol na
Tyfóna kus vrchu, čím ho prirazil k morskému dnu. Tyfón z času na čas pozbiera sily a snaží sa nadvihnúť svoje väzenie. Vtedy vulkán
chrlí lávu. V Odysei sa zas hovorí o obroch Kyklopoch, ktorí obývali Sicíliu. Jeden z nich, Polyfémos, uväznil blúdiaceho Odysea a jeho
druhov v jaskyni. Keď obor zaspal, vrazil mu Odyseus do jeho jediného oka žeravý kôl. Za utečencami, ktorí sa už vydávali na more, hodil obor
3 obrovské balvany. Dodnes čnejú z mora neďaleko Sicílskeho pobrežia; volajú sa Scogli dei Ciclopi a sú sopečného pôvodu.
Etna je nesporne kráľovnou medzi európskymi vulkánmi. Je totiž nielen najvyššia na celom kontinente, ale i zďaleka najaktívnejšia. Merať
sa s ňou v tomto smere môže jej blízka suseda sopka Stromboli, ktorej aktivita je prakticky nepretržitá, ale Etna jednoznačne víťazí
intenzitou svojich erupcií alebo množstvom vyvrhnutej a vyliatej lávy. Zápis o sopke je už z 5. stor. p.n.l., keď básnik Pindaros opísal
spomínaný zápas bohov dvoch generácií a v symbolických detailoch zachytil podrobnosti výbuchu v roku 479 p.n.l., keď „ stĺp nebies“(Etna)
cez deň chŕlil lávu a v noci vyvrhoval rozžeravené kamene, ktoré zapaľovali lesy a potom sa kotúľali do mora. Odvtedy do konca 20.stor. bolo
zaznamenaných 135 výbuchov, približne každých 18 rokov jeden. K najničivejším sa počíta explózia v roku 122, keď bola po 1. krát vážne
poškodená obec Catania. Roku 1381
zalial lávový prúd prístav Ulisse. V lete 1669 podnikli obyvatelia Catanie svoj historický pokus odvrátiť nešťastie, ale obec bola napokon
opäť značne poškodená. V 20. st. sa silné výbuchy opakovali v rokoch 1910, 1911, 1928, 1951, 1971, 1983, 1992, 2000.
Zrodenie Etny
a všetkých ďalších sopiek pri východnom pobreží Stredozemného mora, vlastne nebolo z geologického hľadiska prekvapením. Celé toto územie
totiž leží na mieste, kde sa na dne Stredozemného mora ešte vždy podsúva Africká litosferická platňa pod Euroázijskú platňu. Táto
sopečná skupina vznikla relatívne nedávno. V pleistocéne, asi pred 1,5 až 2 miliónmi rokov, sa na dne mora pri východnom pobreží Sicílie
otvorila dlhá trhlina, z ktorej postupne vyrástlo niekoľko sopečných kužeľov. Najväčšia sopka sa týčila na juhovýchodnom pobreží
Sicílie a bola obrovská. Jej pozostatkom je dnešná kaldera, na ktorej západnom okraji vyrástol asi pred 600 000 rokmi stratovulkán ( je to
najčastejší typ sopiek, sú tvorené lávou a sopečným materiálom, popolom, pieskom i bombami ) - Etna. Ďalšie sopečné vrcholy so
základňou na morskom dne vytvorili súostrovie nazvané Liparské ostrovy. Niektoré ostrovy tvorí iba jedna sopka, iné sa skladajú z
niekoľkých. Ležia tam aj dve ďalšie činné sopky – Stromboli a Vulcano. Charakteristické pre vulkány typu Etna sú mnohé bradavice
pripomínajúce kopce (sú to tufové alebo popolové kužele vybudované postrannými sopúchmi), ktorými sú posiate ich svahy až po úpätie a
nazývajú sa podľa čiernej, červenkastej či hnedej farby (Monte Rosso, Monte Nero). Etna prechádza búrlivým vývojom a svoj súčastný tvar
a výšku si zrejme dlho neudrží. Pri výške 3350m má jej základňa tvar elipsy s dĺžkou 48km smerom na S-J a 38km smerom na Z-V, obvod
základne je 210km a objem hornín tvoriacich masív sa odhaduje na 600 kubických kilometrov. V jej hlavnom kráteri sú už 3 menšie krátery a
okrem toho na bokoch má asi 250 ďalších parazitických kráterov, z ktorých mnohé sú navzájom prepojené. Napríklad počas veľkej explózie
roku 1669 sa celý sopečný kužeľ rozštiepil dlhou puklinou, z ktorej sa vyliali mohutné prúdy lávy a zaliali úbočia sopky. Navyše na
niektorých miestach sú otvorené fumaroly – pukliny, z ktorých unikajú horúce plyny vychádzajúce zo žeravého magmatického telesa
nachádzajúceho sa pod sopečným vrchom. Etna sa občas aj zatrasie, ale to sú iba menšie lokálne zemetrasenia spojené s výbuchmi. Veľké
zemetrasenia, aké napríklad roku 1908 zničilo Messinu na východnom hrote Sicílie, súvisia s pohybmi litosferických platní.
Kráter Etny, ktorého hrdlo je nabité plynmi (oxid uhoľnatý, uhličitý a siričitý, pri nepriaznivom smere vetra môžu pary ľudí
priotráviť) sa v dôsledku erupčnej činnosti ustavične mení. Z trhlín na jeho úpätí uniká žeravý prúd lávy. Úplne ku kráteru nemožno
pristúpiť, pretože Etna stále vyvíja sopečnú činnosť.
Juhozápadné Taliansko je známe veľkým počtom vulkánov a zvýšenou
sopečnou činnosťou. Napríklad v oblasti Neapola, sa nachádza vulkanický komplex Somma - Vezuv a Campi Flegrei kalderová vulkanická
štruktúra, patrí už od historických čias k známym fenoménom celej oblasti. Zaujímavou oblasťou, a to tiež z mytologického pohľadu sa
javí najmä región Aeolských ostrovov s celým radom vulkánov vystupujúcich severovýchodne od ostrova Sicília. Napriek všetkému trápeniu,
ktoré Etna obyvateľom obcí na svojom úpätí občas pripraví, je to predsa len mierna a láskavá „Ohnivá hora“. Rozhodne to nie je žiadny
zabijak. Jedným z mála ľudí, ktorí na Etne skončili svoj život, bol starogrécky filozof Empedokles, ale on sa vrhol do jej krátera so
samovražedným úmyslom. Predtým však strávil pokojné roky v dome blízko jej vrcholu.
Celkový počet všetkých činných
známych sopiek (s erupciou v posledných 10 000 rokoch) je 1343. Mnohé z nich sú podmorské. Boli objavené pred sto rokmi. Pri umiestňovaní
prvých telegrafických káblov medzi Európou a Amerikou si ľudia všimli, že morské dno netvorí iba piesok, ale aj pohoria, ktoré sú v
mnohých prípadoch mohutnejšie ako pohoria na zemskom povrchu. Najväčšia známa sopka pod morskou hladinou je Mauna Kea, ktorá sa nachádza v
blízkosti Havajských ostrovov v Tichom oceáne. Jej výška dosahuje okolo 9000 metrov, pričom 4000 (4170) metrov vyčnieva nad vodu. Sopiek,
ktoré môžeme pozorovať, je asi len 500, z toho polovica sa nachádza v oblasti Tichomoria. Táto zóna, ktorú tvoria Filipíny, Havajské
ostrovy, Polynézia a Mariánske ostrovy, sa nazýva „ohňovým prstencom” Stredoamerické sopky ( v Mexiku a na Malých Antilách ) a sopky v
Andách, Peru, Bolívií a v južných oblastiach Chile sú takisto aktívne. Okrem toho treba spomenúť aj oblasti so sopečnou činnosťou na
Islande, na Azorských ostrovoch a na Novom Zélande. Najvyššou sopkou na pevnine je Kilimandžáro, ktoré leží vo východnej Afrike a meria
5896m.n.m.
Záver: Život v blízkosti sopky je poznamenaný ustavičným strachom. Činná sopka môže
vybuchnúť takmer bez varovania- z krátera na vrchole chrlí dym a horúci popol, rozžeravená láva stekajúca po jej svahoch spaľuje všetko,
čo jej príde do cesty. Príčinou výbuchu sopiek je pohyb obrovských horninových blokov zemskej kôry, ktoré nazývame dosky. V dôsledku toho,
že na seba dve dosky narážajú alebo sa od seba vzďaľujú, sú na mieste zrážky alebo v jeho blízkosti
z veľkej hĺbky vytláčané na povrch roztavené horniny. Po svete je roztrúsených asi 850 činných sopiek, ktoré predstavujú hrozbu. Na
druhej strane však súčasní vulkanologici dokážu pomocou moderných technológií blížiace sa nebezpečenstvo predvídať a včas varovať
obyvateľstvo.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta