Komárno – mesto mojich štúdií

Komárno je mesto so starou tradíciou. Leží pri sútoku Dunaja a Váhu, na východe Žitného ostrova. Územie mesta bolo obývané už dávno pred naším letopoctom. Najvýznamnejšie usadlosti tu mali Kelti, Rimania, Avari. Rimania vy-budovali v tejto oblasti velkú vojenskú pohranicnú pevnost, ktorú nazvali Celemantia. V 10. st. sa tu usídlili madarské kocovné kmene. Podla Anonymovej kroniky daroval vodca Árpád svojmu vernému bojovníkovi Ketelovi územie pri sútoku Dunaja a Váhu. Tu postavil Ketelov syn Alaptolma hrad a nazval ho Komárom. Mestské privilégiá udelil Komármkkrál Bélo IV. Mesto zacalo rýchlo bohatnút, rozvíjal sa obchod, výmena tovaru, remeslá. Potomkovia Alaptolmu - rod Katapán, Kopán - vládli mestu až do r. 1278, vtedy si získal Komárno rod Csákyovcov. Od Csákyovcov dobyl hrad spät král Karol Robert r. 1315. Odvtedy patril striedavo madarským králom alebo rôznym velmožom. V r. 1527 sa hrad dostal do moci Habsburgovcov (patril im až do rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie r. 1918).

Obdobie najväcšieho rozkvetu prežilo mesto pocas panovania krála Mateja Korvína. Matej Korvín sa velmi rád zdržiaval v komárnanskom hrade, casto chodil i na polovacky do okolia mesta.

Nasledujúcih 150 rokov však Komárnu prinieslo mnoho trpenia a katastrof. Bolo to obdobie tureckých vojen. V meste vybudovali silnú pevnost proti Turkom. Turkom sa ho nikdy nepodarilo dobyt. Kým sa skoncili turecké vojny, zo starého stredovekého Komárna nic nezostalo. Aj paláce krála Mateja zrútili a mesto zmizlo následkom požiarov, povodní, zemetrasení a castých obliehaní.

Po týchto tažkých casoch nastalo obdobie druhého rozkvetu a rozmachu mesta. Od zaciatku 18. storocia sa stáva strediskom obchodu s obilím a drevom a neustále sa rozrastá. V r. 1720 malo Komárno už viac než 10 000 obyvatelov a patrilo medzie najväcšie i najbohatšie madarské mestá. Roku 1745 udelila Mária Terézia Komármu titul slobodného královského mesta. Obyvatelia sa konecne zbavili nadvlády rakúskych hradných kapitánov a už im nemuseli platit poplatky.

Komárno však ani v 18. storocí neobišli katastrofy. Prvá bola velká epidémia moru r. 1710, ktorá si vyžiadala mnoho tisíc ludských životov. Po jej skoncení dali postavit obyvatelia sochu Svätej Trojice na námestí. Najviac škôd spôsobili strašné zemetrasenia r. 1763 a 1783.
Komárno sa zapísalo do dejín aj hrdinským bojom pocas revolúcie r. 1848. Pod vedením generála J. Klapku sa mesto hrdinsky bránilo a rakúskym vojskám sa ho nepodarilo dobyt. Komárno sa vzdalo ako posledná pevnost v Uhorsku. Mesto však opät' bolo úplne znicené: r. 1848 znicil významné budovy a cast mesta velký požiar, v januári 1849 povoden a potom týždne trvajúce ostrelovanie.

Už pred revolúciou sa budovali okolo mesta silné opevnenia, kedže r. 1809 cisár František I. nariadil, aby sa tu postavila najväcšia pevnost Rakúsko-uhorskej monarchie. Opravil sa starý aj nový hrad, postavili tzv. palatiniálnu líniu a dalšie casti pevnosti nachádzajúce sa na území dnešného Madarska. Komárnanská pevnost je dnes národnou kultúrnou pamiatkou. Skladá sa z troch castí - Starej pevnosti z 12. storocia a dokoncenej v 16. storocí, Novej pevnosti zo 17. storocia a Palatiniálnej línie z 19. storocia. Komárno sa nepriatelom nikdy nepodarilo dobyt, takže nápis na hrade - Nec arte nec marte (Ani Istou.. ani silou) - je skutocne pravdivý.
Komárno bolo v minulosti nielen vojenským a obchodným, ale aj kultúrnym centrom. V 18. storocí tu vydával J. Péczeli prvý madarský vedecký casopis - Mindenes Gyujtemény. Vysokú úroven mali aj školy, hlavne školy reformovanej cirkvi a benediktínske gymnázium. Najväcšími rodákmi mesta sú M. Jókai a F. Lehár.

U 20. storočí Komárno postupne strácalo svoje postavenie vojenského, obchodného a kultúrneho centra. Stalo sa okresným mestom, hranicným priechodom do Madarska. Zo závodov sú najväcšie Lodenice, ktoré zamestnávajú nie-kolko tisíc obyvatelov. V kultúrnom živote mesta zohrávajú dôležitú úlohu Jókaiho divadlo a Podunajské múzeum. Každorocne sa konajú Jókaiho dni a Lehárove dni, najnovšie aj Komárnanské dni. Pýchou mesta je aj obnovené námestie so sochou J. Klapku. Z historických pamiatok treba spomenút Pravoslávny kostol so vzácnou zbierkou ikon, neskorobarokový kostol svätého Ondreja (1769), Župný dom z 18. storocia, radnicu postavenú r. 1875 v neoklasicistickom slohu na základoch z r. 1 725, neogotický Dôstojlnícky pavilón (1863). K historickému jadru mesta patria aj klasicistické meštianske domy na Palatínovej ulici.