Neohybné slovné druhy

Neohybné slovné druhy

Príslovky (adverbiá)

Príslovky (adverbiá) pomenúvajú príznak príznaku, t. j. vlastnosť, okolnosť deja. Podľa toho sa delia na: vlastnostné – vyjadrujú príznak ako vnútornú charakteristiku deja
 
- tvoria sa od prídavných mien z gramatickej morfémy, napr. vysoký – vysoko, pekný – pekne, slovenský – slovensky...
 
okolnostné – vyjadrujú príznak ako vonkajší, sprievodný, vedľajší prvok
 

Okolnostné príslovky delíme na:

-  príslovky miesta – pýtame sa na ne zámenami kde, kade, kadiaľ, pokiaľ, odkiaľ a i. (doma, tade, tadiaľ, potiaľ, odtiaľ, zhora, zdola, tu, dole, tam, blízko...)
 
-  času – pýtame sa na ne: kedy, dokedy, dokiaľ a i. (zajtra, teraz, hneď, potom, včera, dávno, predvčerom...)
 
-  spôsobu – pýtame sa na ne otázkou ako? (dobre, zle, všelijako, nanič, múdro, veselo, pekne...)
 
-  príčiny – pýtame sa na ne otázkami prečo? načo? (preto, zato...)
 
-  miery – pýtame sa na ne otázkou koľko? (mnoho, málo, veľa, dosť, nedostatok...)
 
 
Daktoré príslovky môžeme stupňovať.
 
Príslovky stupňujeme pravidelne alebo nepravidelne:
 
a)  Pravidelne (k slovného základu pripájame príponu alebo predponu):
 
1. základný stupeň (pozitív) – široký;
 
2. komparatív – širší;
 
3. superlatív – najširší;
 
4. elatív – sámnajširší.


b)  Nepravidelne (mení sa slovný základ):
 
1. dobrý; pekný;
 
2. lepší; krajší;
 
3. najlepší; najkrajší.
 
Okrem tohto spôsobu stupňovania môžeme stupňovať aj opisom (pridaním príslovky resp. iného výrazu): teplo – väčšmi teplo – najväčšmi teplo.
 
 
Pravopisné problémy spôsobujú žiakom príslovky, ktoré:
 
1. vznikli spojením predložky s plnovýznamovým slovom, napr. doľava, domodra, načerveno (aj na červeno), zrána, dodnes, naporúdzi...;
 
2. vznikli spojením predložky z s genitívom (píšu sa podľa výslovnosti), napr. spočiatku, spravidla, spredu, sprava, sťažka, sprudka, spriama, zhora, zdola, zľahka (v posledných troch sa vyslovuje ,,z“);
 
3. sa podobajú na predložkový pád, napr. naoko (zdanlivo; Pýtame sa otázkou ,Ako?´) – na oko (na orgán zraku; Pýtame sa otázkou ,Na čo?´), nahlas
 
(hlasne; Ako?) – na hlas (napr. vo vete Dávaj si pozor na hlas, aby si si nepresilil hlasivky. Na čo?)
 

Predložky (prepozície)

Predložky (prepozície) sú neohybné slová, ktoré vyjadrujú vzťahy nepriamych pádov substantív; slúžia na spojenie nepriamych pádov s nadradeným slovom.
 
Predložky delíme na:
 
prvotné (primárne) – existujú len ako predložky v predložkových pádoch (bez, do, na, pred, k, s, pre, po, z, od...)
 
druhotné (sekundárne) – vznikli z iného slovného druhu a môžu byť v platnosti iného slovného druhu (pomocou, vyše, blízko, okolo, namiesto, počnúc, kvôli...)
 
 
Okrem toho rozlišujeme predložky:
 
jednoduché – po, za, nad, pri, k, so, z...
zložené – ponad, poza, popri, spopod, spomedzi, spoza...
 
Daktoré predložky (neslabičné s, z, k, v) sa pri stretnutí s iným slovom stávajú slabičnými (so, zo, ku, vo) – tomuto javu hovoríme vokalizácia predložiek. Vokalizácia nastáva vtedy, keď sa predložka napríklad stretne so slovom začínajúcim sa rovnakou spoluhláskou alebo spoluhláskou príbuznou predložke (k komínu → ku komínu; v vode → vo vode).
 

Spojky (konjunkcie) 

Spojky (konjunkcie) sú neohybné slová, ktoré spájajú vetné členy do výrazov alebo vety do súvetí.
 
Spojky rozdeľujeme na:
 
primárne – aj pôvodne boli spojkami, napr. a, i, aj, lež, či, lebo...
 
sekundárne – vznikli z iných slovných druhov, napr. najprv, jednako, pravda...
 
Podľa funkcie členíme spojky na:
 
priraďovacie (parataktické) – spájajú rovnocenné vetné členy alebo vety (a, i, aj, ale, alebo, ba, ba aj...)
 
podraďovacie (hypotaktické) – spájajú vety nerovnakej platnosti (nadradené a podradené) a vyjadrujú vzťah člena nadradenej vety s vedľajšou vetou (že, keď, lebo...).
 
Priraďovacie spojky ďalej delíme na:
 
zlučovacie – a, i, aj, ani...
 
vylučovacie – buď, alebo; alebo, alebo...
 
stupňovacie – ba, ba aj, tobôž...
 
odporovacie – ale, lež, jednako, no, predsa...
 
(uvádzame len základné členenie)

Častice (partikuly)

Častice (partikuly) slúžia na vyjadrenie významových odtienkov. Sú to neohybné slová, ktoré vyjadrujú subjektívny postoj hovoriaceho k výpovedi.
 
Členia sa na:
 
vytyčovacie – vytyčujú a pritom aj hodnotia, zdôrazňujú, vysvetľujú (akiste, jednako, ozaj, len, áno, asi, azda, hádam...) uvádzacie – uvádzajú postoj k celej výpovedi (ale, kiež, nech, nuž, potom...)
 
 
Vytyčovacie častice delíme na:
 
vysvetľovacie (beztak, jednako, aspoň, vraj, kvázi, resp., údajne...)= synonymný spresnený výraz hodnotiace (akiste, áno, asi, azda, hádam, samozrejme, hej...) – hodnotia výpoveď na osi áno-nie
 
zdôrazňovacie (hlavne, doslova, najmä, zvlášť, práve, predovšetkým...) – vyzdvihujú vetný člen, pred ktorým stoja, napr. Azda prechladol. Možno prechladol.
 
Uvádzacie častice delíme na:
 
pripájacie – nadväzujú na kontext alebo situáciu, čím uvádzajú novú výpoveď (ale, i , ináč, len, no, nuž, potom, lebo...); stoja na začiatku oznamovacích viet, napr.
 
Nuž, aspoň prišiel.
 
pobádacie (aby, bár, kdeže, čoby, kiež, nech, nože, veď...); nachádzajú sa v opytovacích, rozkazovacích a želacích vetách, napr. Že nespadneš!

Citoslovcia (interjekcie) 

Citoslovcia (interjekcie) sú amorfné (beztvaré) slová, ktoré vyjadrujú citové reakcie človeka alebo napodobňujú zvuky. Citoslovcia delíme podľa významu (toho, čo vyjadrujú, resp. napodobňujú) na:
 
vlastné – vyjadrujú citové, náladové reakcie človeka, napr. au, joj, jaj, ech, ach...
zvukomalebné (onomatopoje, imitačné) – napodobňujú prírodné zvuky (kotkodák, mňau, bum, bác, frnk, tresk, hav...)

- zvukomalebné citoslovcia priamo odrážajú mimojazykovú skutočnosť
 
Citoslovcia môžu niekedy plniť funkciu prísudku, napr. A komár mu frnk do nosa.