JAZYK: dohodnutý kód, súbor znakov a pravidiel => prenos a výmena informácií –
komunikácia. Jazyk je jav sociálny a spoločenský.
JAZYKOVÝ ZNAK: bilaterálna povaha – obsah
(DESIGNÁT) + forma (DESIGNÁTOR) – pozri sémantický trojuholník.
SÉMANTICKÝ
TROJUHOLNÍK: autori - traja jazykovedci: Ogden, Richards, Frege.
zastáva vzťah medzi myšlienkovou oblasťou
(obsahom), jazykovým stvárnením (formou), javom skutočnosti => človek myslí
v pojmoch.
Sémantický trojuholník odráža „Fázy“ myslenia:
- podnet z objektívnej
skutočnosti: vidíme konkrétny predmet - vidíme dom,
- uvedomenie si, čo
vidíme: definícia predmetu na základe jeho vlastností - stavba na bývanie,
- priradenie
mena, pomenovanie – dohodnutý jazykový znak D–O–M (house, s.
Haus).
JAZYK - JAZYKOVÝ SYSTÉM: abstraktný systém ustálených znakov a pravidiel, na
základe ktorých vzniká konkrétna reč
REČ: hovorená podoba jazyka. Ide o konkrétne využitie jazykového systému
v konkrétnom dorozumievacom akte, v konkrétnom rečovom prejave. => výsledkom je konkrétny jazykový text. Reč býva
doplnená mimojazykovými prostriedkami (mimika, pohyby rúk, tela) a určená bližšie prostredím,
situáciou.
FUNKCIE JAZYKA:
- Dorozumievacia (komunikatívna) funkcia, - vyjadrenie
myšlienok, názorov, citov...
- Poznávacia (kognitívna) funkcia – slúži ako nástroj
myslenia.
- Estetická funkcia – rozvíja estetické cítenie človeka, vnímanie krásna
a citu.
- Reprezentatívna funkcia – jazyk patrí k dôležitým znakom národa (národná,
kultúrna).
DRUHY JAZYKOV:
- prirodzené: jazyk každodenného
života,
- umelé: vytvorené s určitým cieľom (jazyk matematickej symboliky, programovacie
jazyky)
NÁRODNÝ JAZYK: súhrn jazykových znakov, ktoré používajú ako nástroj myslenia
a dorozumievania príslušníci jedného národa, etnickej skupiny. Spája ich historická, kultúrna, spoločenská a politická
spolupatričnosť.
CIEĽOVÝ JAZYK: oficiálnym úradný jazyk konkrétneho štátu, ktorý sa učí aj príslušník
národnostnej menšiny (nejde o cudzí jazyk) – používa sa v školskej praxi.
CUDZÍ JAZYK: jazyk, ktorý pre daného
človeka nie je materinský a musí sa ho učiť na pozadí materinského jazyka.
ÚRADNÝ (štátny) JAZYK: plní funkciu
úradného jazyka nielen pre Slovákov, ale aj pre príslušníkov národnostných menšín => Zákon o štátnom jazyku - uzákonený 15.11.1995
s účinnosťou od 1.1.1996
JAZYKY NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN: maďarčina, rusínčina, ukrajinčina, rómčina,
chorvátčina, nemčina – rozvíjajú sa rovnocenne so slovenčinou.
PRAJAZYK: pôvodný jazyk, spoločný
predchodca jazykov, ktoré sa z neho vyvinuli => hovoríme o geneticky príbuzných jazykoch – jazyková rodina.
Takmer
všetky európske jazyky (70) a jazyky časti západnej Ázie majú spoločný Indoeurópsky prajazyk
Indoeurópsky prajazyk
- PRAINDOEURÓPČINA |
INDOEURÓPSKE JAZYKY:- indoiránske
jazyky: kurdčina, novoperzské jazyky, bengálčina, sanskrit, prákrity,
- baltské jazyky: litovčina,
lotyština,
- slovanské jazyky: slovenčina, čeština, ruština...,
- germánske jazyky: nemčina,
švédčina, angličtina,
- italické jazyky: latinčina (z nej sa vyvinuli románske jazyky),
oskičtina
- románske jazyky: latinčina, francúzština, španielčina, taliančina
- keltské
jazyky: galčina, írčina, waleština
- anatólske jazyky: chetitčina, lýdčina,
luvijčina
- grécke jazyky: starogréčtina, novogréčtina
...
- albánčina:
- arménčina
- tocharčina
|
INDOEURÓPSKY
PRAJAZYK: je predpokladaný prajazyk indoeurópskych jazykov.
SLOVANSKÝ PRAJAZYK - PRASLOVANČINA: pôvodný jazyk
slovanských jazykov, patrila do skupiny indoeurópskych jazykov => spoločný jazyk starých Slovanov - kým žili v spoločnej
vlasti.
STAROSLOVIENČINA: najstarší slovanský spisovný jazyk, ktorý mal aj písanú
podobu.
- Vznikla na základe macedónskeho nárečia (kultivovaná macedónčina) používaného v okolí
Solúna v 9. storočí. Spisovnú podobu staroslovienčine vtlačil Konštantín. Na území Veľkomoravskej ríše prijala mnoho
prvkov z domáceho jazyka. S určitými zmenami sa používa dodnes ako bohoslužobný jazyk katolíckej cirkvi byzantského obradu (tzv.
gréckokatolíckej) a pravoslávnych cirkví.
- Z genetického hľadiska bola staroslovienčina jazykom južnoslovanského
pôvodu.
- Staroslovienčina mala vysokú gramatickú, syntaktickú a štylistickú úroveň - vyrovnala sa (kvalitou
a schopnosťou vyjadriť aj zložitú výpoveď) latinčine i gréčtine.
HLAHOLIKA: prvé slovanské písmo
postihujúce všetky zvukové charakteristiky slovenských jazykov (nosovky, č, š, ž...). Vytvoril ho Konštantín r. 862 na zápis
staroslovienčiny.
- Pôvodná veľkomoravská verzia HLAHOLIKY mala 38 znakov: 24 grafém minuskulnej gréckej abecedy
(malé grécke písmená) a 14 znakov neznámeho písma (pravdepodobne hebrejskej a samaritánskej abecedy) – na záznam špecifických slovanských
zvukov.
- Každému písmenu bolo priradené číslo (prvá slovanská číselná sústava). Písmeno pre zvuk „dz“ (= číslo 8) je
príkladom písmena utvoreného špeciálne pre nárečia staroslovienčiny používanej na Veľkej Morave, pretože v tom čase vo vlastnej
staroslovenčine (macedónsky dialekt Solúna) takýto zvuk neexistoval. Po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej Moravy roku 885/886 ju na území
dnešného Slovenska nahradilo latinské písmo a hlaholika sa dostala do Chorvátska a Bulharska.
CYRILIKA: písmo
pôvodne určené na zápis staroslovienčiny, neskôr na zápis cirkevnej slovančiny
- Bola vytvorená v starom
Bulharsku koncom 9. storočia, kam po vyhnaní z Veľkej Moravy (885/886) utiekli niektorí z vyhnaných Metodových
žiakov.
- Vznikla z veľkých písmen gréckej abecedy, pričom ale minimálne 10
písmen charakteristických pre slovanské jazyky je odvodených z hlaholiky.
- Svoj názov cyrilika
dostala na počesť Cyrila, ktorý bol prehlásený za svätého.
- Vznikla z nej azbuka (resp. graždanka),
pochádza zo začiatku 18. storočia a je výsledkom úprav v Rusku za cára Petra Veľkého.
- Po rôznych obmenách ju používajú ruština,
bieloruština, ukrajinčina, Mongoli a národy východnej Európy (srbčina, bulharčina, macedónčina,
čiernohorčina).
PRASLOVANČINA: pôvodný jazyk slovanských jazykov, patrila do skupiny indoeurópskych jazykov =>
spoločný jazyk starých Slovanov - kým žili v spoločnej vlasti.
Od 5. do 9. storočia sa praslovančina postupne rozčlenila do 3
jazykových skupín: prvá, druhá a tretia palatalizácia (zmäkčovanie), zánik zatvorených slabík a vznik slabík
otvorených
ROZDELENIE SLOVANSKÝCH JAZYKOV:
- východoslovanské jazyky: ruština, bieloruština,
ukrajinčina,
- južnoslovanské jazyky: slovinčina, chorvátčina, srbčina, macedónčina, bulharčina, staroslovienčina,
lužická srbčina (horná a dolná: východné Nemecko, Sasko a Brandenbursko).
- západoslovanské
jazyky: slovenčina, čeština, poľština, lužická srbčina.
KODIFIKÁCIA: uzákonenie jazykových noriem v
rámci spisovného jazyka (Bernolák, Štúr, Hattala).
NORMA = záväzné jazykové pravidlá formulované
v príručkách
PLATNÉ KODIFIKAČNÉ PRÍRUČKY:
Pravidlá slovenského pravopisu (2000) | Základná
pravopisná príručka objasňujúca pravopis spisovnej slovenčiny. Uvádzajú sa v nej všetky pravopisné pravidlá, podľa ktorých sa má
postupovať pri tvorbe písaných jazykových prejavov: - písanie jednotlivých hlások, písanie i, y, písanie slov
cudzieho pôvodu, písanie veľkých písmen, rozdeľovanie slov, prepis slov z iných grafických sústav, písanie interpunkčných
znamienok.
- obsahujú prehľad skloňovania a časovania, pravidlá o rytmickom krátení a tvorenia ženských
priezvisk
- súčasťou je pravopisný a gramatický slovník, v ktorom sa nachádza základná
pravopisná podoba vyše 69 000 slov (aj vlastných mien).
|
Krátky slovník slovenského jazyka
(1997) | jednojazyčný výkladový slovník. Obsahuje najpoužívanejšiu slovnú zásobu súčasnej spisovnej slovenčiny v
rozsahu asi 60 000 slov: - údaje o význame slov, o slovotvorných, synonymických, antonymických a homonymických vzťahoch medzi
slovami,
- pravopisne kodifikované podoby slov, ich základné gramatické vlastnosti,
- zaradenie slov zo štýlového alebo funkčného
hľadiska.
|
Ábel Kráľ: Pravidlá slovenskej výslovnosti (1996) | Vysvetlenie pravidiel
správnej a spisovnej výslovnosti. Súčasťou je aj rozsiahly slovník výslovnosti jednotlivých slov. |
Súčasný
slovenský spisovný jazyk. Lexikológia (1980), Syntax (1982), Morfológia (1984) | Systematicky a podrobne vysvetľujú javy
gramatiky a lexikológie. |