Jednoduché a zložené súvetie rozdiel

Súvetie

Súvetie je spojenie dvoch alebo viacerých jednoduchých viet, ktoré tvoria uzatvorený celok.

JEDNODUCHÉ SÚVETIE

PRIRAĎOVACIE SÚVETIE: zložené z dvoch rovnocenných hlavných viet.

1. ZLUČOVACIE: a, i, aj, ani, ani – ani, spájacie výrazy (jednak - jednak, najprv, potom) alebo bez spojok. => Svieti slnko a kvitnú kvety. Najprv sa pohádali, potom sa museli udobrovať.
2. ODPOROVACIE: a, ale, no, lež, avšak, len, spájacie výrazy (ale predsa, a jednako, a napriek tomu). => Veľa hovoríte, no málo robíte.
3. STUPŇOVACIE: ba aj, ba ani, spájacie výrazy (nielen - ale aj, ba - naopak).

Zvalilo ohradu, ba aj strechu odnieslo. Nepochopili nás, dokonca sa nám smiali.

1. VYLUČOVACIE: alebo, buď, či, či - alebo, alebo - alebo

Bolo včera slnečno alebo tu pršalo? Možno to nechápali, možno sa tak iba tvárili.

NEPRAVÉ PRIRAĎOVACIE SÚVETIE: Obsahovo je jedna veta závislá na druhej ale gramaticky (formálne) sú spojené tak, ako keby boli rovnocenné – teda priraďovacím vzťahom – priraďovacou spojkou, poprípade bezspojkovo.

1. Dôvodové - príčinné priraďovacie súvetie: je spojenie dvoch viet, z ktorých druhá uvádza dôvod prvej vety. Druhá veta vysvetľuje príčinu deja prvej vety. Spájajú sa spojkami veď, však, totiž, čiže, ináč. Neviem nič, veď som sa neučil.
2. Dôsledkové priraďovacie súvetie: je spojenie dvoch viet, z ktorých prvá vyjadruje dôvod (príčinu) a druhá dôsledok. Môže byť spojené bez spojok, alebo spojkami a tak, a preto, a teda, preto, tak, teda. Bola chorá, a tak prišla.
3. Prípustkové priraďovacie súvetie: Dej druhej vety sa môže uskutočniť napriek tomu, že prvá veta vyjadruje určitú okolnosť (často nepriaznivú). Najčastejšie spojky: a, hoci, a jednako, a predsa, hoci aj, aj –aj, ani – ani... Druhá veta uvádza prípustku prvej.

PODRAĎOVACIE SÚVETIE: spojenie 2 nerovnocenných viet – Hv a Vv.

VEDĽAJŠIA VETA stojí vždy za podraď. spojkou alebo spájacím výrazom (vzťažné zám. - ktorý, kde, kedy)

1. VV PODMETOVÁ: Hv nemá podmet, ten je iba naznačený N ukazovacích zámen. Vyjadruje podmet z Hv - spojky kto, čo, že, aby => Kto mlčí, ten svedčí.  Kto je sýty, hladnému neverí
2. VV PRÍSUDKOVÁ: v Hv je slovesná časť slovesno-menného prísudku, menná časť je vyjadrená vo Vv. Hv končí ukazovacími zámenami (taký, taká, také). Jánošík bol taký, že ho nik nepremohol.
3. VV PREDMETOVÁ: rozvíja sloveso v Hv. Pýtame sa pádovými otázkami okrem nominatívu.

Stojí iba za slovesami, ktoré pomenúvajú reč, vnímanie, vôľu: povedať, hovoriť, cítiť, spýtať sa, myslieť, počuť, vedieť, pamätať, dovoliť, predstaviť si, tešiť sa a podobne. Cítila som, že vyhrám.

1. VV PRÍVLASTKOVÁ: rozvíja podstatné meno v Hv. Stojí vždy za pod. menom. Pýtame sa otázkami ako na prívlastok: Mám rád koláče, ktoré pečie moja mama.
2. VV PRÍSLOVKOVÁ: rozvíja sloveso v Hv. Pýtame sa príslovkovými otázkami

Miestna, Časová, Spôsobová, Príčinná:   Nemôžem ísť do kina, lebo som chorý.

1. VV DOPLNKOVÁ: - Viaže sa súčasne na sloveso a pod. meno v úlohe podmetu alebo predmetu (podmetový alebo predmetový doplnok): Videl Janu, ako kráča dolu ulicou.
2. VV VETNOZÁKLADOVÁ – Je vyjadrením vetného základu z Hv - mennej časti slovesno-menného vetného základu. Obyčajne za spojkou že, aby, ako, akoby (Bolo mi, akoby ma ktosi podviedol.

ZLOŽENÉ SÚVETIE:

1. niekoľkých HV(3 a viac): Staral sa o ženu po bratovi, veď ju mal rád, ale nechcel jej to dať najavo.
2. HV + aspoň dve Vv: Hneď si budú myslieť, že bohvie čo chce a že sa azda natíska. (H1+V1+V2)
3. 2 HV + jedna alebo dve Vv: Nevedel, čo sa doma robí, a privyknutý bol celý deň po horách sliediť.