JAZYKOVÁ
NORMA = záväzné jazykové pravidlá formulované v príručkách
PLATNÉ KODIFIKAČNÉ
PRÍRUČKY:
- Pravidlá slovenského pravopisu (2000): základná pravopisná príručka
objasňujúca pravopis spisovnej slovenčiny. Uvádzajú sa v nej všetky pravopisné pravidlá, podľa ktorých sa má postupovať pri tvorbe
písaných jazykových prejavov:
- písanie jednotlivých hlások, písanie i, y, písanie slov cudzieho pôvodu,
písanie veľkých písmen, rozdeľovanie slov, prepis slov z iných grafických sústav, písanie interpunkčných
znamienok.
- obsahujú prehľad skloňovania a časovania, pravidlá o rytmickom krátení a tvorenia ženských
priezvisk
- súčasťou je pravopisný a gramatický slovník, v ktorom sa nachádza základná
pravopisná podoba vyše 69 000 slov (aj vlastných mien).
- Krátky slovník slovenského jazyka
(1997): jednojazyčný výkladový slovník. Obsahuje najpoužívanejšiu slovnú zásobu súčasnej spisovnej slovenčiny v
rozsahu asi 60 000 slov:
- údaje o význame slov, o slovotvorných, synonymických, antonymických a homonymických vzťahoch medzi
slovami,
- pravopisne kodifikované podoby slov, ich základné gramatické vlastnosti,
- zaradenie slov zo štýlového alebo funkčného
hľadiska.
- Ábel Kráľ: Pravidlá slovenskej výslovnosti (1996).
- Súčasný
slovenský spisovný jazyk. Lexikológia (1980), Syntax (1982), Morfológia (1984)
Okrem spisovnej
formy národného jazyka, ošetrenou v kodifikačných príručkách je súčasťou národného jazyka aj jeho štandardná a subštandardná
forma:
ŠTANDARDNÁ FORMA JAZYKA: používa sa v bežnej komunikácii.
- menej dôsledne sa
dodržiava spisovnú normu => nepociťuje sa to ako komunikačné rušivé.
- rešpektuje sa gramatika spisovnej
slovenčiny => ale porušuje niektoré zásady spisovnej výslovnosti (napr. výslovnosť
hlásky ľ pred e), vyskytujú sa v nej nespisovné väzby (napr. ísť pre lekára, zahájiť
činnosť), skratkové a príležitostné slová, ktoré vznikajú spontánne, využíva veľa cudzích slov, a to najmä z
angličtiny.
- má celonárodnú platnosť, vyskytuje sa hlavne v hovorenej
podobe.
SUBŠTANDARDNÁ FORMA: nespisovná forma
- nespisovné výrazy, nesprávna
výslovnosť,
- nárečia (západoslovenský, stredoslovenský a východoslovenský variant) a slang,
argot.
Slang je profesijná reč skupiny ľudí, napr. zamestnancov, odborníkov – slepák, klasák, gólman,
študentov – cviká, vecko, ciga, fanúšikov – magič, gramec, slaďák.; študentský slang => ekonomizácia
vyjadrovania - skracovanie slov, využívanie slovných hračiek a priestor na prejavenie vtipu a citu pre
jazyk.
Argot je sociálne nárečie, ktoré sa usiluje o zahmlenie významu výpovede, o utajenie komunikácie. Argot
neskracuje slovo ako slang, nemení ho, ale použije ho v nezvyčajnom kontexte, napr. televízor – dorozumievanie sa z okna do okna vo väznici,
blcha – stopa po vpichnutí drogy striekačkou, moták – prepašovaný list do väzenia, visí mu melón – je mu dlžní milión. Argot je
jazykom spodiny (väzni, zlodeji, mafiáni), vojakov, ale niektoré slová (hlavne pomenovania bankoviek – tác, melón, kilo) prechádzajú aj do
študentského slangu.
SPOLOČENSKÉ ZÁSADY JAZYKOVEJ KOMUNIKÁCIE
„NEPÍSANÉ“
PRAVIDLÁ:
- Ľudia, s ktorými sa stretávam, tu nie sú na to, aby splnili každé moje prianie.
- Ani ja tu nie som preto,
aby som každému vyhovel.
- Je však príjemnejšie, ak sa s ľuďmi zhodnem.
- Dávam si pozor, aby u mňa neprevažovali negatívne
pocity (aby som hneď každého nehodnotil).
- Okolo mňa je asi 10 - 15 % ľudí, s ktorými je ťažká reč.
- S ostatnými ľuďmi sa
zhodovať môžem, ale nemusím.
- Je potrebné ujasniť si, či máme na mysli to isté, ak používame rovnako znejúce
slová.
- Vyhýbajme sa tvrdeniu „ja vždy“, „ja nikdy“. Nesúhlas vyjadrime ako svoj pocit.
- Každá situácia si vyžaduje
použitie iného spôsobu komunikácie.
- Bez komunikovania o komunikovaní by sme nemohli rozumne komunikovať.