Hovorový štýl sloh

Hovorový štýl

Hovorový štýl  je subjektívnym jazykovým štýlom bežnej komunikácie. Podľa vzťahu medzi komunikantmi a podľa prostredia, v ktorom sa bežná komunikácia uskutočňuje, rozlišujeme súkromnú a neoficiálnu či polooficiálnu komunikáciu. Súkromná, neoficiálna komunikácia sa realizuje v škole medzi spolužiakmi, na športoviskách a pod. Neoficiálna či polooficiálna komunikácia prebieha na pracovisku alebo počas pracovných, školských akcií, napr. medzi učiteľom a žiakom, počas prestávky, medzi nadriadeným a podriadeným atď.

Účastníci komunikácie používajú svoj individuálny štýl. Komunikácia sa veľmi často realizuje v spisovnom jazyku i v nárečí súčasne. (prepínanie kódu)

Komunikačná sféra: súkromná (rodina, priatelia), záujmová (spoločenské aktivity),pracovná (škola, pracovisko)

Komunikanti: súkromná osoba – súkromná osoba

Funkcia: bežná komunikácia v neoficiálnom alebo polooficiálnom styku na pracovisku, v záujmovej oblasti, súkromná komunikácia s priateľmi, rodinnými príslušníkmi, susedmi atď.

ÚTVARY HOVOROVÉHO ŠTÝLU

1. Klasické

• ústne útvary hovorového štýlu
  • rozprávanie príbehu, vtipu
  • telefonický rozhovor, hádka
  • debata, polemický rozhovor
  • diskusia

• písané útvary hovorového štýlu
  • súkromný list
  • oznámenie:
    • spoločensko-politická sféra – napr. informácia o konaní podujatie, výstavy, stretnutia s rodičmi, krstu nového CD, schôdze domového spoločenstva atď. (oficiálna komunikácia)
    • rodinná sféra – oznamuje sa narodenie dieťaťa, svadba, úmrtie v rodine, promócia atď. (bežná komunikácia)
  • blahoželanie, kondolencia (tieto dva útvary majú aj ústnu podobu)

1. Moderné

• chatovanie, odkaz na záznamník, e-mail,
• SMSka, vizitka, inzerát alebo reklama (televízna alebo rozhlasová reklama má aj ústnu podobu)

ZNAKY HOVOROVÉHO ŠTÝLU

1. Ústnosť, spontánnosť

• prejavuje sa aj v niektorých písaných útvaroch (napr. list priateľovi alebo príbeh do časopisu)
• nepresné údaje, absencia termínov (volal okolo tretej, kúpiť kvety – namiesto biele narcisy)
• nepriame/obrazové pomenovania a frazeologizmy (je to ešte len čučoriedka, akoby mu z oka vypadol)
• pestrá modalita viet, napr. zvolacie, opytovacie veci, nedokončené vety, expresívna vetná stavba (napr. vynechaný vetný člen – elipsa: a jeho zrazu nikde; vytýčený vetný člen: otec, ten vie, čo hovorí)
• intonácia vety sa stáva významovým prvkom (Predsa príde…- tá istá veta môže vyjadrovať prekvapenie, ľútosť, radosť a podobne)

1. Konverzačnosť

• dialogická podoba textov

1. Súkromnosť

• vplyv zemepisného nárečia (napr. prízvuk, nerešpektovanie dlhej hlásky, chyby gramatických tvaroch) a slangu
• nedodržanie pravopisnej a výslovnostnej normy
• mimovoľné použité kontaktové slová (oné, viete že, takže)
• rodinné slová (Paľo, Miloško, tatino)

1. Situačnosť

• využívanie neverbálnych prostriedkov (posunky, gestá, malá vzdialenosť medzi komunikantmi)
• časté ukazovacie zámená (aj zbytočne)

1. Stručnosť

• univerbizácia (napr. klasák namiesto klasifikačný hárok)
• tvorenie nových slov zo skratiek (napríklad eseročka, zédéeška)
• vypúšťanie častí slov (napr. doví, dopo)

1. Expresívnosť

• využívanie citosloviec na vyjadrenie pocitov, názorov (uhm!jaj!), ukazovacích zámen (ten, tá, to), častíc (teda, samozrejme, no), citovo príznakových slov (rodinných slov – Peťo, babina; slangových slov – super)

VYUŽITIE SLOHOVÝCH POSTUPOV V HOVOROVOM ŠTÝLE

1. Rozprávací

- útvary: rozprávanie príbehu, udalostí, spomienok—

1. Opisný

• útvary: jednoduchý opis predmetu (najčastejšie ústny), osoby, pracovný postup pri amatérskej oprave, recept na prípravu jedla…

1. Informačný

• útvary: veľmi krátke útvary, napr. pozvanie na stretnutie bývalých spolužiakov..

1. Výkladový

• útvary: veľmi krátke útvary, napr. vysvetlenie neskorého príchodu, váhanie pred rozhodnutím, mravné ponaučenie…

ÚSTNY MONOLOGICKÝ ÚTVAR

Monológ je ústny jazykový prejav jednej osoby bez závislosti od repliky prijímateľa. Komunikačné roly hovoriaceho a počúvajúceho sa nestriedajú. Monológ sa nachádza v umeleckej literatúre hlavne v dráme a v lyrickej poézii. Monológ sa nazýva aj dialóg asymetrického typu, pretože aj na ucelený a rozsahom dlhší jazykový prejav jednej osoby po istom čase môže reagovať komunikanti (účastníci rozhovoru, diváci, čitatelia a pod.) Aj sám autor realizuje svoj prejav preto, lebo chce odovzdať iným ľuďom informáciu a očakáva na ňu reakciu. 

Ústne monologické prejavy v bežnej komunikácii majú veľmi krátky rozsah, napr. zamyslenie (Prečo práve ja mám taký osud?) alebo dlhší rozsah (napr. rozprávanie príbehu, vtipu alebo reprodukcia deja filmu či literárneho diela).

ÚSTNY DIALOGICKÝ ÚTVAR

Dialóg je ústny jazykový prejav, na ktorom sa zúčastňujú dvaja alebo viacerí komunikanti – komunikačné roly hovoriaceho a počúvajúceho sa symetricky striedajú. Reč jedného hovoriaceho v dialógu nazývame replika. Hovoriaci môže citovať ďalšiu neprítomnú osobu použitím priamej reči (A a ona zrazu povedala: „Končíme!“)

Dialóg má podobu:

1. ústnu – komunikanti sú prítomní na tom istom mieste alebo sú spojení telefónom
2. 2. písomnú – chatovanie alebo konverzácia prostredníctvom listu či novín; komunikanti sú od seba oddelení priestorom alebo i časom

Na tvorbe dialógu sa zúčastňujú aj neverbálne výrazové prostriedky (mimika, gestikulácia, vzdialenosť medzi komunikantmi).