Vývin jazyka (maturitná téma)

Vznik a vývin jazyka

Jazyk a reč sa pravdepodobne vyvinuli v súvislosti s prácou a aktivitou. Ľudia sa potrebovali dorozumievať, odovzdávať si informácie, komunikovať.

Dnešné európske a niektoré ázijské jazyky sa vyvinuli zo spoločného základu, ktorý sa nazýva indoeurópsky prajazyk. Dôkazom tohto tvrdenia je naše slovenské slovo dcéra, ktoré zodpovedá anglickému daughter, nemeckému tochter, švédskemu dotter... 

Prajazyk – spoločný pôvodný jazyk príbuzných jazykov – napr. praindoeurópčina

Jazyková rodina - skupina príbuzných jazykov

• Väčšina európskych a ázijských jazykov sa vytvorila zo spoločného prajazyka- indoeurópsky prajazyk. 
• Vplyvom sťahovania národov a styku s inými jazykmi sa tieto jazyky menili a dnes sú pre nás cudzie
• Z praindoeurópčiny vznikla praslovančina – spoločný prajazyk slovanských jazykov

• – 18. Stor. –latinčina ako bohoslužobný, úradný a literárny jazyk
• Vzniká staroslovienska literatúra
• – 19. Stor. – čeština sa stáva úradným jazykom
• V literatúre sa používa slovakizovaná čeština (Hugolín Gavlovič – Valaská škola, mravú stodola)
• – 17. Stor. – vzniká kultúrna západoslovenčina, stredoslovenčina, východoslovenčina
• Preklad Biblie do kultúrnej západoslovenčiny – kamaldulskí mnísi
• I. Bajza – René mládenca príhody a skúsenosti – pokus o vytvorenie slovenského jazyka

• Väčšina európskych a ázijských jazykov sa vytvorila zo spoločného prajazyka – indoeurópsky prajazyk
• Vo svete je najpoužívanejšia indoeurópska jazyková rovina, patria sem jazyky:

1. Baltské – litovčina
2. Germánske – AJ, NJ, dánčina, islandčina
3. Románske – francúzština, taliančina, španielčina, latinčina
4. Keltské – írčina, rumunčina
5. Grécky jazyk
6. Indické – hindčina
7. Iránske – rómčina, perzština

• Slovanské jazyky:

1. Východoslovanské – ruština, ukrajinčina, bieloruština – využívajú azbuku
2. Západoslovanské – slovenčina, čeština, poľština, horná a dolná lužická srbčina
3. Južnoslovanské – srbčina, chorvátčina, slovinčina, macedónčina, bulharčina

Hlavné tézy vzniku a vývinu slovenského jazyka:

• Vznik praslovanského jazyka – praslovančina sa vyčlenila z indoeurópskeho prajazyka niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe
• Diferenciácia praslovančiny – dochádza vplyvom migrácie našich predkov a osídľovania karpatsko-naddunajskej oblasti. Naši predkovia prichádzajú na toto územie 2 prúdmi – z juhu a juhovýchodu a zo severu a severovýchodu
• Vznik starej slovenčiny – storočie je pre vývin slovenského jazyka jedným z najdôležitejších. Konštantín a Metod zostavili pred príchodom na Veľkú Moravu starosloviensky jazykna základe nárečia z okolia Solúna a prvé slovenské písmo – hlaholiku na základe malých písmen gréckej abecedy. Žiaci Konštantína a Metoda neskôr zostavili cyriliku na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Tento jazyk sa stal prvým kultúrnym slovanským jazykom. Po rozpade Veľkej Moravy v 10.storočí staroslovienčina ustupuje do úzadia, presadzuje sa latinčina.
• Vznik kultúrnej západoslovenčiny, stredoslovenčiny a východoslovenčiny – v 14. – 16. storočí do listín písaných po latinsky a po česky postupne preniká slovenčina s českými prvkami. Vzniká slovakizovaná čeština.
• kodifikácia slovenského jazyka – 1787 – Anton Bernolák vychádzal z kultúrnej západoslovenčiny a svojimi gramatickými dielami (Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách; Slovenská gramatika; Etymológia slovanských slov; Slowár Sloewenskí-Česko-Laťinsko-Nemecko-Uherskí) kodifikoval kultúrny jazyk – bernolákovnčinu s fonetickým pravopisom. Slovenskí evanjelici však neprijali Bernolákovu slovenčinu, ďalej používali slovakizovanú češtinu.

Znaky bernolákovčiny:

• mäkkosť spoluhlásky sa vždy označovala mäkčeňom
• nerozlišoval i / y
• namiesto j používal g
• vsa vždy písalo ako w

• kodifikácia slovenského jazyka – 1843 – Ľudovít Štúr na základe stredoslovenského nárečia, ktoré pokladal za najčistejšie, kodifikoval nový spisovný jazyk. Diela: Nárečja slovenskou alebo potreba písaňja v tomto nárečí; Nauka reči slovenskej. Pravopis nebol dôsledne fonetický, rešpektoval pôvod a zloženie slova. Štúrova slovenčina zjednotila slovenskú inteligenciu, lebo ju prijali katolíci aj evanjelici.

Znaky štúrovskej podoby slovenského jazyka:

• Mäkkosť spoluhlásky sa dôsledne označovala
• Nepoznal hlásky: ľ, ä, y, é, a dvojhlásku –iu
• Koncovka prídavných mien stredného rodu bola –uo

• Hodžovsko-hattalovská reforma – M. M. Hodža mal výhrady voči pravopisu štúrovskej slovenčiny, presadzoval etymologický pravopis. V roku 1851 je prijatá Hattalova reforma (1852 – Krátka mluvnica slovenská).

Zmeny:

• rozlišuje –i / –y
• namiesto dvojhlásky –uo používa ó, neskôr ô
• pribúdajú hlásky: ä, ľ, é
• prestáva sa označovať mäkkosť d, t, n, l v slabikách de, te, ne, le
• koncovky prídavných mien stredného rodu sa menia na –é

• Potláčanie slovenčiny – 1875 – 1918 – maďarizácia
• Slovenčina sa presadzuje – po vzniku 1. ČSR v roku 1918 sa slovenčina stáva štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. Silnejú snahy o vytvorenie jednotného československého jazyka. V ich duchu vychádzajú prvé Pravidlá slovenského pravopisu profesora Václava Vážného v roku 1931.
• Očisťovanie slovenčiny – 1940 – Matica slovenská vydáva Pravidlá slovenského pravopisu. Slovenčina sa očisťuje od českých slov.
• Úpravy slovenského pravopisu – upravuje sa napríklad používanie dvojtvarov, písanie veľkých písmen, písanie čiarky, výnimky z pravidla o rytmickom krátení.