Rozprávací slohový postup znaky

Rozprávací slohový postup

Rozprávací slohový postup – ide o sprostredkovanie (zachytenie) udalosti, zážitku, príbehu s dôrazom na dej a časovú postupnosť

Uplatňuje sa v:

• umeleckom štýle – román, novela, poviedka, rozprávka, povesť, báj, dráma, atď.
• publicistickom štýle – reportáž, fejtón
• hovorovom štýle

Umelecké rozprávanie – využíva dramatické stupňovanie:

• úvod (expozícia)
• zápletka (konflikt)
• zauzľovanie deja (kolízia)
• vyvrcholenie deja (kríza)
• obrat deja (peripetia)
• rozuzlenie (záver)

Umelecké rozprávanie sa člení na pásmo rozprávača a pásmo postáv.

Rozprávač v rozprávaní môže byť:

• autorský – vševediaci, v 3.os.sg.
• personálny – vševediaci, ale sústreďuje sa zvyčajne len na jednu osobu, v 3.os.sg. (on-rozprávanie)
• priamy – úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela, v 1.os.sg.

V pásme postáv sa nachádza:

• replika –prehovor jednej postavy v dialógu
• monológ – neprerušovaný prejav jednej postavy
• vnútorný monológ – myslený prehovor postavy
• dialóg – rozhovor najmenej dvoch postáv, ktorých repliky sa striedajú; repliky dialógu sa zapisujú priamou rečou

Autorská reč:

• autor sa stotožňuje s rozprávačom rozvíja príbeh, komentuje konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje prostredie
• používa aj opis, charakteristiku, úvahu
• je v spisovnom jazyku v 1. alebo 3.osobe množného čísla

Reč postáv:

• je prostriedok ktorým autor dramatizuje, oživuje rozprávanie
• realizuje sa dialógom – rozhovor 2 alebo viacerých osôb
• jedna časť dialógu sa nazýva replika a vyjadruje sa priamou rečou

Funkcie dialógu:

• rozvíjať príbeh
• stupňovať konflikt
• charakterizovať postavy

Poznáme dialógy:

• symetrický dialóg – repliky sa striedajú A,B
• asymetrický dialóg – je prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv = vnútorný monológ
• nevlastná priama reč – slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv; formálne sa autorská reč neoddeľuje od reči postavy, je písaná bez úvodzoviek (napr. Prečo ani mňa nepozvali, rozhnevala sa Eva.)
• polopriama reč – zachytáva vnútorný dialóg postavy, zachytí presne čo povedala iná osoba, ale na rozdiel od priamej reči nepoužíva úvodzovky a autor aj v citovanej vete používa 3.osobu (napr. Eva sa rozhnevala. Prečo ani ju nepozvali?)
• nepriama reč – autor sám prerozpráva, čo povedala iná osoba (napr. Povedal Imrovi, aby nebláznil.) 

Dramatizujúce jazykové prostriedky:

• krátke vety – Vyskočiť. Na zem. Vyskočiť. Na zem.
• nedokončené vety – Keby Marta naozaj chcela...
• historický prézent – použitie prítomného času namiesto minulého času – Vyskočil zo stoličky a pomaly sa k nemu približuje.

Rozlišujeme 3 základné druhy úvodov:

• expozícia – úvodný opis prostredia
• in medias res – vpadnutie priamo do deja
• retrospektíva – pohľad naspäť

Kompozičné postupy:

• chronologický – postupná dejová línia v slede, ako išli udalosti za sebou
• retrospektívny – dej sa odohráva pospiatky; poslucháč vie, ako sa príbeh skončil, ale nevie, čo všetko sa predtým odohralo (detektívky)
• paralelný – 2 alebo aj viac dejov sa odohráva súbežne; a to buď samostatne, alebo sa môžu preplietať (Vojna a mier)
• rámcový – veľmi starý; podstatou je, že sa do rozprávania postavy (alebo viacerých osôb) prvého príbehu vkladajú postupne ďalšie príbehy, ktoré sú vlastne novými celkom samostatnými poviedkami (Tisíc a jedna noc, Dekameron)
• retardačný – základná dejová línia môže byť prerušená, keď do deja vstupuje nová osoba alebo je doprostred príbehu zaradená napr. úvaha, vykresľovanie krajiny, opis ... (Chrám matky Božej v Paríži)
• reťazový – na 1 udalosť nadväzujú mnohé nové udalosti, pričom väzby medzi nimi sú dosť uvoľnené a neraz ich spája len postava hlavného hrdinu (Osudy dobrého vojáka Švejka, Gróf Monte Christo). Častým prostriedkom je tu tzv. falošné rozuzlenie – čitateľ má v istej chvíli dojem, že jeden z príbehov sa už skončil, ale zakrátko sa ukáže, že sa mýlil, rozprávanie príbehu bolo len prerušené.