Neohybné slovné druhy príklady

Slovenský jazyk » Gramatika

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 09.12.2018
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 227 slov
Počet zobrazení: 1 031
Tlačení: 38
Uložení: 25

Vymenujte neohybné slovné druhy. Vymenujte neplnovýznamové slovné druhy. Definujte a popíšte príslovky, predložky, spojky, častice a citoslovcia. Vysvetlite vetnočlenskú platnosť slovných druhov. Vysvetli vokalizovanú predložku.

NEOHYBNÉ SLOVÉ DRUHY: príslovky, predložky, spojky, častice, citoslovcia

PRÍSLOVKY Sú to plnovýznamové, neohybné slová, majú vetnočlenskú platnosť, vyjadrujú okolnosti deja a to miesto, čas, spôsob a príčinu.

Vetnočlenská platnosť: vo vete môžu byť časťou neslovesného prísudku (som ticho), prívlastok nezhodný (cesta nahor), príslovkové určenie (domov), vetný základ v jednočlennej vete (Je teplo. Bolo dobre.)

druh: miesta, času, spôsobu, príčiny, odpovedajú na otázky: Kde? Kedy? Ako? Prečo? tie príslovky spôsobu, ktoré vznikli z akostných príd. mien, sa dajú stupňovať (dobre, lepšie, najlepšie; zle, horšie, najhoršie)

Mnohé vznikli odvodzovaním od príd. mien

pomalý, pomalá pomalé (aký, aká, aké?) –––––- pomaly (ako) príslovka

príslovky z príd. mien tvoríme príponami – e, -o, -y: pôvabne, otcovsky, nabielo,

Ak vznikli z predložkového pádu podstatného mena, zámena, píšeme ich spolu:

v tom – vtom z pamäti – spamäti

z časti – sčasti nad mieru – nadmieru

z pravidla – spravidla na hlas – nahlas

po hromade – pohromade do času – dočasu

do kopy – dokopy na koniec – nakoniec

zo spodku – zospodku

miesta: (kde?) domov, cestou, vonku, dnu, doma, blízko, vysoko, hlboko, späť, von, hore, okolo, vpredu, vzadu, dozadu, zvrchu, zospodu, napravo, uprostred, blízko, vpravo, ďalej, vľavo, široko-ďaleko, bokom, potme, ďaleko

času: (kedy?) zrána, zvečera, dávno, včera, dnes, večer, teraz, vždy, popoludní, napoludnie, hneď, doobeda, zajtra, minule, večne, dlho, zrazu, okamžite, nakoniec, vlani, odrazu, naostatok,

spôsobu: (ako?) pomaly, presne, spolu, nedôverčivo, rýchlo, ohromene, dlho, čiastočne, veľmi, spamäti, navzájom, rozumne, dozlata, za studena, husto, hlučne, dosýta, pohodlne, príjemne, nádherne, so sivozelena, pokojne, bleskurýchle, poriadne, najrýchlejšie, postojačky, mlčky, načas, uštipačne, tvrdohlavo, šupom, sčasti, sčista-jasna, naslepo, cvalom, pozlotky, podobrotky, pekne, škaredo, najviac, divne, vzrušene, vyľakane, úprimne

príčiny: (prečo?) prečo to urobil? náročky, úmyselne, omylom, náhodou, naprotiveň, nechtiac, mimovoľne

stupňovanie: pravidelné: ticho, tichšie, najtichšie (pri stupňovaní sa nemení koreň slova)

nepravidelné: pekne, krajšie, najkrajšie (pri stupňovaní sa mení koreň slova)

  1. stupeň: základný tvar slova : oddane
  2. stupeň: prípona – šie, - ejšie : oddanejšie
  3. stupeň: predpona naj + 2. stupeň : najoddanejšie

Stupňujeme iba tie príslovky, ktoré sú odvodené z akostných prídavných mien:

pravidelné stupňovanie: nepravidelné stupňovanie

  1. pomaly vysoko príjemne zle
  2. pomalšie vyššie príjemnejšie horšie
  3. najpomalšie najvyššie najpríjemnejšie najhoršie

navzájom, spamäti... nestupňujeme

Príslovky pomenúvajúce farby a farebné odtiene môžeme písať spolu i oddelene:

načerveno / na červeno

nazeleno / na zeleno

dofialova / do fialova

nabielo / na bielo

dočista / dočista

nabledo / na bledo

dočervena / do červena

Zložené príslovky píšeme dovedna: dennodenne, málokedy.

Príslovka akonáhle je nespisovná: používame: len čo, sotva, hneď, ako, ledva

Nespisovné prevelice, moc – spisovne: veľmi

Príslovku snáď radšej nahradíme: azda, hádam, možno, vari, nebodaj

PREDLOŽKY Sú neohybné, neplnovýznamové slová, nemajú vetnočlenskú platnosť, vyjadrujú vzťahy medzi slovami. Stoja pred podstatným menom alebo zámenom, ktoré je v istom predložkovom páde. Pomáhajú presnejšie vyjadriť význam podstatného mena, zámena vo vete a jeho vzťah k iným slovám.

druh podľa pôvodu (prvotné, druhotné) a zloženia (jednoduché, zložené)

prvotné: (sú len predložkami) bez, cez, o, od, k, medzi, o, okrem, proti, s, so, z, zo, za,

- jednoduché: pod, pri, po,

- zložené: popod, popri, pomedzi, ponad, spopod, sponad, spoza, spomedzi

druhotné: vznikli z iných slovných druhov

  • z podstatných mien: vďaka (komu? čomu?), vinou (koho? čoho?), prostredníctvom (koho?), zásluhou (koho?), v záujme (koho?), vzhľadom na (na koho? na čo?), začiatkom, koncom, v zmysle, kvôli (táto druhotná predložka je utvorená zo slova vôľa, k vôli, kvôli, Prišla som kvôli tebe. Nesprávne kôli by bolo utvorené zo slova kôl), v dôsledku, so zreteľom na, odhliadnuc od, s ohľadom na, bez ohľadu na...
  • z prísloviek: blízko (koho? čoho?), mimo, povyše, býva povyše domu, hore, doku (Váhom), okolo, vyše, vôkol, uprostred, následkom, koncom (roka), namiesto (koho?), zarovno, pozdĺž, vôkol
  • zo slovies: začínajúc (kým? čím?), končiac, v porovnaní s (kým? čím?), počnúc, nehľadiac

Vokalizácia predložiek: s/so, z/zo, k/ku, v/vo,

kvôli plynulej výslovnosti sa k predložkám, ktoré sa končia spoluhláskou niekedy pridáva samohláska “-o“ alebo “-u“ (vokál - samohláska)

Ku komore, ku gajdám, ku chorému, ku horárni, ku chate - vokalizujeme slovo pred spoluhláskou: k, g, ch, h, 

Vokalizujeme aj jednoslabičné predložky: od, pod, pred, nad, cez, bez pred osobným zámenom ja: odo mňa, podo mnou, predo mnou, nado mnou, cezo mňa, bezo mňa.

V niektorých spojeniach sú správne obe podoby predložky (vokalizovaná aj nevokalizovaná): v dni/vo dni, z dňa/zo dňa, bez zmeny/bezo zmeny, v sne/vo sne, nad dverami/nado dvermi

vokalizovaná predložka nie je „pri, popri, do, medzi, voči, kvôli...“

SPOJKY

Sú neplnovýznamové, neohybné slová, nemajú vetnočlenskú platnosť, spájajú slová do viet alebo vety do súvetí.

Priraďovacie: (spájajú rovnocenné členy do viacnásobných výrazov a rovnocenné vety do priraďovacích súvetí: Spievajú a tancujú.) a, i, aj, ani, ba, ba aj, nielen – ale aj, ale, no, lež, lenže, ibaže, iba, však, alebo, či buď, alebo – alebo, či- či, nuž, lebo, však, teda, veď, totiž, a to, to jest (t. j.), tak, a tak, teda, a teda, preto, a preto (píšeme pred nimi čiarku),

Rozlišujeme:

zlučovacie: a, i, aj, ani, či

stupňovacie: ba, ba aj, nielen ale aj

odporovacie: ale, no, a

vylučovacie: alebo, buď, buď – buď

Podraďovacie: (spájajú nerovnocenné členy a nerovnocenné vety do podraďovacích súvetí: Spievajú, lebo sa im chce.) že, aby, žeby, keď, čo, či, lebo, pretože, ako, hoci, kým, no, len čo...

  • prísudková vedľajšia veta: Ondrej ostal taký, že sa ani na slovo nezmohol.
  • predmetová vedľajšia veta: Malka, ty dobre vieš, že valach sa ťažko zaobíde bez ženy.

Upozornenie: Jednu vedľajšiu vetu spája s hlavnou vetou iba jedna podraďovacia spojka. Nepridávame tam ešte aj spojku „že“:

Nevie, že čo sa stalo. Spytovali sa, že kto nemá domácu úlohu. Nevedel, že kedy sa vráti. Už som zistil, že kde bola chyba. Vôbec sme nevedeli, že ako príde.

Pravidlá slovenského pravopisu určujú jasné pravidlá:

pred priraďovacími spojkami a, i, aj, ani, alebo, či – čiarku nepíšeme v zlučovacom súvetí, môžeme a nemusíme písať v stupňovacom, vylučovacom, odporovacom súvetí

Ak sa však viackrát vo vete opakuje tá istá spojka, pred druhou a ďalšou píšeme čiarku:

Nepoznal ani príbuzných, ani známych. Alebo sa poponáhľaš, alebo zostaneš doma.

Nebolo to ani mastné, ani slané. Či ti niekto porobil, či si rozum potratil?

Ani tak to s ňou nejde, ani hentak. Chcela byť i pekná, i múdra, i poriadna.

Ak vymeníme zlučovaciu spojku za inú, čiarku pred vymenenou spojkou nepíšeme:

Zvieratá kŕmime na jar, i v lete aj na jeseň a v zime.

Ak sú vety alebo členy spojené dvomi protikladnými spojkami (nielen – ale aj, tak – ako aj...) čiarku píšeme pred druhou z nich. Nielenže prišiel neskoro, ale sa ani neospravedlnil.

Pred ostatnými priraďovacími spojkami píšeme čiarku.

Stál veľmi blízko, nuž videl zrážku veľmi jasne.

Pred spojkovým výrazom „a to“ sa čiarka píše:

  • ak má stupňovací význam: Viezol plný voz, a to ešte mal i vyše voza naukladané.
  • vysvetľovací, dôvodový význam: Najedz sa, a to poriadne, veď vyzeráš zle. Stretneme sa čo najskôr, a to už túto stredu. Ledva sme sa pomestili do autobusu, a to ešte neprišli všetci.

Ak je ukazovacie zámeno „to“ vo funkcii vetného člena, čiarku nepíšeme: (je tu náhodné spojenie spojky „a“ s ukazovacím zámenom „to“): Chlapci sa za tmy pustili cez les a to (chodenie za tmy) nemali robiť.

Dlho sa opaľovala na prudkom slnku a to (opaľovanie) jej spôsobilo úpal.

Pred spojkovými výrazmi, ktorých súčasťou je „a“ : a preto, a teda, a tak, a predsa, a jednako, a pritom, a zatiaľ, a zato sa čiarka píše:

Môj otec ma na štúdiách nemohol podporovať, a tak (a preto, a teda) som si musel sám zarábať, ako sa len dalo.

Pred chlapcami nesmel dať najavo svoje zúfalstvo, a pritom bol taký osamelý.

Existujú rozličné národy, a jednako hovoria tým istým jazykom.

Pred podraďovacími spojkami píšeme vždy čiarku.

Snívalo sa mu, že videl veľkého hada. Ondrej ostal taký, že sa ani na slovo nezmohol.

Vyznal sa v zemepise, lebo denne vysedával pred mapou.

Ak sa k sebe dostanú dve podraďovacie spojky: že keď, že keby, že ak, lebo keby, ktorý keby, čiarku píšeme len pred prvou z nich: Medzi rybármi sa často hovorí, že keď sa kapor dostane do siete, snaží sa ju roztrhnúť drapľavými lúčmi svojich plutiev.

Pred spojkou „ako“ pokiaľ prirovnáva k niečomu, čiarku nepíšeme: (ako môžeme nahradiť: sťa, ani, než) Za ako nasleduje podst. meno, príd. meno – ide o prirovnanie:

Slnko vyzeralo ako ohnivá guľa. Letí ako vietor. Bol vysoký ako jedľa.

Čiarku píšeme pred zámenom ako: (zámeno ako je tu vo funkcii spájacieho výrazu) Za „ako“ je sloveso, vtedy je „ako“ podraďovacia spojka: Počul, ako hučí traktor. (Čo počul?) Počul traktor, ako hučí. Je to lepšie, ako som si myslel. Prišiel na to, ako vyriešiť úlohu.

V podraďovacích súvetiach sa čiarka píše aj vtedy, keď sa hlavná veta začína t-ovým výrazom: ten, tá, taký, toľký, tým. Tam, kde som býval, bolo radosť chodiť do lesov.

Pred zámennými spojkovými výrazmi: kto, čo, ktorý, aký, kde, ako sa čiarka nepíše,

  • keď stoja za hlavnou vetou izolovane bez vedľajšej vety: Nevedel ako. Nepýtal sa prečo. Nepovedal komu.
  • v konštrukciách typu: Nemám kde bývať. Mám kde bývať. Nemal kto pomôcť. Mal kto pomôcť. Nebolo čo robiť. Bolo čo robiť.

ČASTICE sú neplnovýznamové, neohybné slovné druhy, nemajú vetnočlenskú platnosť, vyjadrujeme nimi svoj osobný postoj k výpovedi. Pomocou častíc dávame slovám alebo vetám rozličné významové odtienky: vraj nedokážu, najmä v matematike, asi prídeme, pravdepodobne sa dohodneme.

Častica dodáva iba významový odtienok, nie je vo vete ďalším vetným členom.

Mám iba 100 eur.

Mám už len 100 eur.

Mám asi 100 eur.

Určite mám 100 eur.

Mám ešte 100 eur.

Mám len 100 eur.

Mám možno 100 eur.

- uvádzacie: uvádzajú novú vetu, nadväzujú na novú situáciu, stoja na začiatku vety: (vyjadrujú súhlas, nesúhlas, domnienku, predpoklad...)

a, ale, aby, akoby, akože, azda, aj, bár, bodaj by, či, čiže, čoby, ešteže, ešte, i, hádam len, kdeže, kiež, len, lebo, no, nuž, nech, nože, naozaj, ono, ostatne, potom, prosím, pravda, predsa, síce, tak, však, vari, všakhej, veď

Aj ja som mal zvieratko.

Len nakuknem a hneď som späť!

Veď som vám to vravela.

Nuž nedbám, príďte!

Však ma vezmeš so sebou?

Nech vám to dobre dopadne! 

Tak by sa chcel oženiť!

Však poďte medzi nás!

Veď ti to hovorím už stýkrát.

Vari si neochorel?

Len aby prišiel. (dve uvádzacie)

-vytyčovacie: nadväzujú na predchádzajúcu situáciu, vyjadrujú rozličné významové odtienky, sú viazané na postavenie pred istým vetným členom (môžu byť nielen v strede vety, ale aj na začiatku vety):

aspoň, aj, ani, áno, asi, azda, akurát, akiste, aspoňže, azdaže, až, a, beztak, beztoho, bezpochyby, bisťu, bisťuže, božechráň, bohužiaľ, bezpečne, bohdá, bohvie, bohzná, božechráň, bodajže, ba, čožeby, čiže, div, dokonca, doslova, dobre, ešte, fakt, , hádam, hlavne, hej, kdežeby, chvalabohu, iba, iste, i, jedine, just, jednako, konečne, koniec koncov, len, menovite, môžbyť, mimochodom, nadovšetko, napokon, najmä, nie, napríklad, namojveru, naopak, naozaj, naopak, ostatne, no, nuž, obzvlášť, okolo, predsa, prirodzene, predovšetkým, pravda, práve, pravdaže, prípadne, povedzme, podobne, pochopiteľne, pravda, priam, pravdepodobne, prirodzene, , respektíve, rozhodne, reku, slovom, skrátka, sotva, samozrejme, , teda, totiž, takmer, tiež, to, tak, určite, už, vlastne, vraj, vôbec, vari, veď, veru, vonkoncom, vôbec, zvlášť, že, žiaľ, žiaľbohu

Musím ísť. Musím beztak ísť. Musím azda ísť. Musím vlastne ísť. Musím bohužiaľ ísť.

V miestnosti určite nikto nebol.

Tá noha ma ešte veľmi bolí.

Cesta vlakom bude stáť asi desať eur.

Ty máš vreckové také veľké?

Prečo si obliekaš vždy len to isté tričko?

Mám len sto eur. (vytyčovacia)

CITOSLOVCIA (viaceré) Citoslovce (jedno)

Sú neplnovýznamové, neohybné slová, obyčajne nemajú vetnočlenskú platnosť, vetnočlenskú platnosť môžu mať vo funkcii slovesného prísudku, vyjadrujú city – citové reakcie (hurá), vôľu (heš) a napodobňujú zvuky okolitého sveta (buch, hav). podľa toho, čo vyjadrujú, ich delíme na

  • vlastné

vyjadrujú kladné city: juchuchú,

záporné city: fuj,

prejavujú vôľu: ahoj, čau, pá, servus, nazdar, zbohom, pst, vitajte, na, nate, heš, hijó

  • zvukomalebné (onomatopoje) napodobňujú zvuky:
    • zvierat: bú, mé, hav
    • vecí a nástrojov: cing, fidli, bim-bam, pif-paf
    • dejov: bum, bác, čľup, tresk, klop

zvukomalebné sa často používajú opakované: krá-krá, klop-klop, cin-cin, alebo s obmenou jednej hlásky v druhej časti slova: bim-bam-bom, tidli-fidli, cingi-lingi, tik-tak

Vlastné: ahoj, ach, bŕŕ, ech, ó, jaj, fuj, ha-ha-ha, bŕ, hijó, heš, fíha, hľa, psst, prepánakráľa, haló, dovidenia, hľa, ľaľa, dajsamisvete, fuj, hahaha, prepánajána, ččt (výzva k tichu), sláva! (nadšenie), aha, hm, mhm, pch (pohŕdanie), mňam, hapčí, hurá, čihi, hota, marš, vitaj, na, nate, hajde, čit, pst, haló, au, kuš, marš, bravó, servus, čau, hľa, ľaľa, hybaj, vitaj, ahoj, myk, juchuchú, pozor, ohó, fí, pá, beda, prebeda, doparoma, preboha, bože, ježišmáriajozef, kristepane, ó nebesá, dajsamisvete, prepána, prepánajána, do čerta/ dočerta, do videnia/ dovidenia, pánečku, páni moji, Nebesá!

zvukomalebné: (napodobňovanie): čľup, kvak, hav, tresk, žblnk, kikirikí, cupi-lupi, cŕn, kvak, bác, prásk, cup, druzg, fŕŕ, fidli, cukrú, čáry-máry, béé (ovce), méé (kozy) múú, hav-hav, buch, cing, bim-bam-bom, klop-klop, krá-krá, kotkodák, ratatata, pí-pí-pí, vŕŕ, tresk, plesk, myk, pich, ham, hijo-heta, hi-hi-hi/hihihi, ku-kuk/kukuk, štrng, cililing, tú-tú, rap-rap, tidli-fidli, pif-paf, cingi-lingi, tik-tak, cin-cin, hí (híkať), chi-chi-chi (chichotať), tik-tak (tikať), hudri-hudri, cingi-lingi, píšeme  -i

čáry-máry, čary-mary, tresky-plesky, haky-baky , hudry-hudry píšeme-y

cupy-lupy, cupi-lupi, cupy-dupy, cupi-dupi, hopi-hop, hopy-hop píšeme aj -i/ aj –y

Vetnočlenská platnosť:Mnohé citoslovcia, najmä zvukomalebné, nahradzujú vo vete sloveso, stávajú sa tak aj vetným členom – prísudkom a vtedy ich čiarkami neoddeľujeme.

Žaba čľup do vody. Tu citoslovce nahrádza sloveso, preto je aj vetným členom – prísudok.

Budík cŕŕŕ mi do ucha.

Vtom puška pif.

A žaba čľup (skočila) do vody.

Ty si taký hŕ človek.

A teraz šup do postieľky.

Veverička šuch do kríčka.

Kniha bác (spadla) na zem.

On ho tresk (udrel) po hlave.

Otec buch (buchol) rukou do stola.

Janko hybáj (ušiel) do lesa.

A tá polica rups na zem. slovesný prísudok

A on buch! a bol na zemi...

Ryp do neho.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Gramatika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013