Vznik a vývin slovenského jazyka (maturitná téma)
Vznik a vývin slovenského jazyka
- Vznik praslovanského jazyka – Praslovančina (ako spoločný
predchodca súčasných slovanských jazykov) sa vyčlenila z indoeurópskeho prajazyka niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe
(palatalizácia – zmäkčovanie).
- Diferenciácia praslovančiny – K diferenciácii praslovanského jazyka dochádza
vplyvom migrácie našich predkov a osídľovania karpatsko – naddunajskej oblasti v 5 - 6. storočí. Naši predkovia prichádzali na toto
územie dvoma prúdmi – západná a východná časť bola osídlená prúdom prichádzajúcim zo S a SV, stredná časť prúdom z J
a JV.
- Vznik starej slovenčiny – storočie je pre vývin slovenského jazyka jedným
z najdôležitejších období. Konštantín a Metod zostavili pred príchodom na Veľkú Moravu starosloviensky jazyk na
základe nárečia z okolia Solúna a prvé slovanské písmo (hlaholiku) na základe malých písmen gréckej abecedy. Žiaci
Konštantína a Metoda neskôr zostavili cyriliku na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Hlaholika sa
stala prvým kultúrnym slovanským písmom. Po rozpade Veľkej Moravy v 10. Storočí staroslovienčina ustupuje do
úzadia a presadzuje sa latinčina. V staroslovienčine tak dochádza k niekoľkým zmenám, zanikajú niektoré praslovanské
hlásky (ъ, ь) a nosové samohlásky.
- Vznik kultúrnej západoslovenčiny, stredoslovenčiny a východoslovenčiny
– V 14. – 16. storočí do listín písaných po latinsky a po česky postupne preniká slovenčina s českými prvkami.
Vzniká slovakizovaná čeština.
- kodifikácia slovenského jazyka – rok 1787 - Anton
Bernolák vychádzal z kultúrnej západoslovenčiny a svojimi gramatickými dielami (Filologicko – kritická rozprava o slovenských
písmenách, Slovenská gramatika, Etymológia slovanských slov, Slowár Slowenskí – Česko – Laťinsko- Nemecko – Uherskí) kodifikoval
kultúrny jazyk bernolákovčinu s fonetickým pravopisom. Slovenskí evanjelici však neprijali Bernolákovu slovenčinu, ďalej
používali slovakizovanú češtinu. Znaky bernolákovčiny:
- Mäkkosť spoluhlásky sa vždy
označovala mäkčeňom
- Nerozlišoval i/y
- Namiesto j používal g
- vsa
vždy písalo ako w
- Kodifikácia slovenského jazyka – rok 1843 – Ľudovít Štúr na
základe stredoslovenského nárečia, ktoré pokladal za najčistejšie, kodifikoval nový spisovný jazyk (Nárečja slovenskuo alebo potreba
písaňja v tomto nárečí, Nauka reči slovenskej). Pravopis nebol dôsledne fonetický, rešpektoval pôvod a zloženie slova.
Štúrova slovenčina zjednotila slovenskú inteligenciu, lebo ju prijali katolíci i evanjelici. Znaky
štúrovčiny:
- Mäkkosť spoluhlásky sa dôsledne označovala
- Nepoznal hlásky: ľ, ä, y,
é, dvojhlásky iu
- Koncovka prídavných mien stredného rodu bola
–uo
- Hodžovsko – hattalovská reforma – M.M. Hodža mal výhrady voči pravopisu
štúrovskej slovenčiny, presadzoval etymologický pravopis. V roku 1851 je prijatá Hattalova úprava - Krátka mluvnica
slovenská. Zmeny:
- Rozlišuje i/y
- Namiesto
dvojhlásky uo používa ó, neskôr ô
- Pribúdajú hlásky: ä, ľ,
é
- Prestáva sa označovať mäkkosť d, t, n, l v slabikách de, te, ne, le
- Koncovky prídavných mien
stredného rodu sa menia na –é
- Potláčanie slovenčiny – obdobie 1875-1918, kedy na našom
území prebiehala silná maďarizácia.
- Slovenčina sa presadzuje – Po vzniku 1. ČSR v roku 1918 sa slovenčina stáva
štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V dvadsiatych rokoch silnejú snahy o vytvorenie jednotného československého jazyka. V ich duchu
vychádzajú prvé Pravidlá slovenského pravopisu profesora Václava Vážneho v roku 1931.
- Očisťovanie slovenčiny –
V roku 1940 vydáva Matica slovenská Pravidlá slovenského pravopisu. Slovenčina sa očisťuje od českých slov.
- Úpravy
slovenského pravopisu – V rokoch 1953, 1991, 1998, 2000 sa upravuje používanie dvojtvarov, písanie veľkých písmen, písanie
čiarky, výnimky z pravidla o rytmickom krátení.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta