Vznik a vývin slovenského jazyka (maturitná téma)

Vznik a vývin slovenského jazyka

1. Vznik praslovanského jazyka – Praslovančina (ako spoločný predchodca súčasných slovanských jazykov) sa vyčlenila z indoeurópskeho prajazyka niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe (palatalizácia – zmäkčovanie).
2. Diferenciácia praslovančiny – K diferenciácii praslovanského jazyka dochádza vplyvom migrácie našich predkov a osídľovania karpatsko – naddunajskej oblasti v 5 - 6. storočí. Naši predkovia prichádzali na toto územie dvoma prúdmi – západná a východná časť bola osídlená prúdom prichádzajúcim zo S a SV, stredná časť prúdom z J a JV.
3. Vznik starej slovenčiny – storočie je pre vývin slovenského jazyka jedným z najdôležitejších období. Konštantín a Metod zostavili pred príchodom na Veľkú Moravu starosloviensky jazyk na základe nárečia z okolia Solúna a prvé slovanské písmo (hlaholiku) na základe malých písmen gréckej abecedy. Žiaci Konštantína a Metoda neskôr zostavili cyriliku na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Hlaholika sa stala prvým kultúrnym slovanským písmom. Po rozpade Veľkej Moravy v 10. Storočí staroslovienčina ustupuje do úzadia a presadzuje sa latinčina. V staroslovienčine tak dochádza k niekoľkým zmenám, zanikajú niektoré praslovanské hlásky (ъ, ь) a nosové samohlásky.
4. Vznik kultúrnej západoslovenčiny, stredoslovenčiny a východoslovenčiny – V 14. – 16. storočí do listín písaných po latinsky a po česky postupne preniká slovenčina s českými prvkami. Vzniká slovakizovaná čeština.
5. kodifikácia slovenského jazyka – rok 1787 - Anton Bernolák vychádzal z kultúrnej západoslovenčiny a svojimi gramatickými dielami (Filologicko – kritická rozprava o slovenských písmenách, Slovenská gramatika, Etymológia slovanských slov, Slowár Slowenskí – Česko – Laťinsko- Nemecko – Uherskí) kodifikoval kultúrny jazyk bernolákovčinu s fonetickým pravopisom. Slovenskí evanjelici však neprijali Bernolákovu slovenčinu, ďalej používali slovakizovanú češtinu. Znaky bernolákovčiny:

• Mäkkosť spoluhlásky sa vždy označovala mäkčeňom
• Nerozlišoval i/y
• Namiesto j používal g
• vsa vždy písalo ako w

1. Kodifikácia slovenského jazyka – rok 1843 – Ľudovít Štúr na základe stredoslovenského nárečia, ktoré pokladal za najčistejšie, kodifikoval nový spisovný jazyk (Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Nauka reči slovenskej). Pravopis nebol dôsledne fonetický, rešpektoval pôvod a zloženie slova. Štúrova slovenčina zjednotila slovenskú inteligenciu, lebo ju prijali katolíci i evanjelici. Znaky štúrovčiny:

• Mäkkosť spoluhlásky sa dôsledne označovala
• Nepoznal hlásky: ľ, ä, y, é, dvojhlásky iu
• Koncovka prídavných mien stredného rodu bola –uo

1. Hodžovsko – hattalovská reforma – M.M. Hodža mal výhrady voči pravopisu štúrovskej slovenčiny, presadzoval etymologický pravopis. V roku 1851 je prijatá Hattalova úprava - Krátka mluvnica slovenská. Zmeny:

• Rozlišuje i/y
• Namiesto dvojhlásky uo používa ó, neskôr ô
• Pribúdajú hlásky: ä, ľ, é
• Prestáva sa označovať mäkkosť d, t, n, l v slabikách de, te, ne, le
• Koncovky prídavných mien stredného rodu sa menia na –é

1. Potláčanie slovenčiny – obdobie 1875-1918, kedy na našom území prebiehala silná maďarizácia.
2. Slovenčina sa presadzuje – Po vzniku 1. ČSR v roku 1918 sa slovenčina stáva štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V dvadsiatych rokoch silnejú snahy o vytvorenie jednotného československého jazyka. V ich duchu vychádzajú prvé Pravidlá slovenského pravopisu profesora Václava Vážneho v roku 1931.
3. Očisťovanie slovenčiny – V roku 1940 vydáva Matica slovenská Pravidlá slovenského pravopisu. Slovenčina sa očisťuje od českých slov.
4. Úpravy slovenského pravopisu – V rokoch 1953, 1991, 1998, 2000 sa upravuje používanie dvojtvarov, písanie veľkých písmen, písanie čiarky, výnimky z pravidla o rytmickom krátení.