Syntax – vetné členy, delenie viet

Slovenský jazyk » Gramatika

Autor: Dievča janka
Typ práce: Referát
Dátum: 25.09.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 980 slov
Počet zobrazení: 233 035
Tlačení: 3 162
Uložení: 2 756

Syntax – vetné členy, delenie viet

♦ syntax = skladba
♦ vetný člen – je plnovýznamové slovo, ktoré s iným slovom vo vete vytvára vetný sklad
   – je plnovýznamový slovný druh: podstatné meno, prídavné meno, zámeno,
  číslovka, príslovka
  nie je neplnovýznamové slovo

Vetné členy

rozdelenie vetných členov:
l. a.) základné (hlavné) – podmet, prísudok
b.) rozvíjajúce (vedľajšie) – prívlastok, predmet, príslovkové určenie, (doplnok,
 prístavok)
ll.  a.) nadradené – podmet, prísudok
  b.) podradené – prívlastok, predmet, príslovkové určenie, (doplnok, prístavok)
poznámka: pre prívlastok môže byť nadradený vetný člen podstatné meno vo funkcii hociktorého vetného člena vo vete
lll.   a.) holé – bez rozvíjacieho vetného člena (otec pracuje – holý podmet a holý
prísudok)
b.) rozvité – s rozvíjajúcim vetným členom (usilovný otec, dobre pracuje – rozvitý
   podmet, rozvitý prísudok)
c.) viacnásobné – dva a viac rovnakých vetných členov (otec a matka –
  viacnásobný podmet, usilovný a láskavý – viacnásobný
  prívlastok
vetné členy:
1.) prísudok – je základný vetný člen, ktorý vyjadruje, čo podmet robí (otec rúbe) alebo čo sa s ním deje (tráva schne). Vo vete je vždy nadradeným vetným členom predmetu, príslovkovému určeniu, doplnku, ktorý zároveň rozvíja aj podmet.
otázka: Čo robí podmet, čo sa s ním deje?
rozdelenie:
a.) slovesný – vyjadrený jednoduchým alebo zloženým slovesným tvarom: (Otec) sa umýva. (Otec) by chcel umývať.
(vyjadrený plnovýznamovým slovesom – píšem, čítam, smejem sa; vyjadrený neplnovýznamovým (pomocným) slovesom + neurčitkom plnovýznamového slovesa – chcem písať, musím čítať, môžem sa smiať)
b.) neslovesný (menný) – vyjadrený kombináciou sponového slovesa byť, stať sa a podstatným menom (je robotníkom), prídavným menom (je dobrý), zámenom (je taký), číslovkou (je prvý), príslovkou (je pekne)
2.) podmet – je základný vetný člen, ktorý vyjadruje, kto vykonáva dej (otec číta) alebo kto je nositeľom stavu (otec bledne), či vlastnosti (otec je dobrý). Vo vete je vždy nadradeným vetným členom (prívlastku a doplnku)
otázka: Kto? Čo? + prísudok, napr. Kto číta?

rozdelenie:
a.) vyjadrený – môže byť vyjadrený:
a.) podstatným menom: Otec pracuje.
b.) prídavným menom: Chorý odpočíva.
c.) číslovkou: Prvý je odmenený.
d.) neurčitkom: Fajčiť je zakázané.
f.) trpným príčastím: Sklamaný neuverí.
b.) nevyjadrený -  pri vetnom rozbore sa označuje osobným zámenom podľa osoby slovesa, napr. Pracovala. (Ona) Bol dobrý. (On)
3.) predmet – je rozvíjací vetný člen, ktorý dopĺňa, bližšie určuje význam prísudku. Označuje osobu, vec, udalosť atď., ktorá je činnosťou slovesa zasiahnutá, napr. otec rúbe drevo – činnosť zasiahne drevo, hovorí s otcom – činnosť zasiahne uši otca, hreší ma – činnosť zasiahne mňa.
otázka: Všetky pádové otázky okrem nominatívu + prísudok, napr. Komu povedala?
rozdelenie:
a.) priamy – v akuzatíve bez predložky, napr. napísal list, otec rúbe drevo
b.) nepriamy – v akuzatíve s predložkou (bojoval za vlasť) a v ostatných pádoch okrem nominatívu (hovorí o chorom, nemám peniaze)
predmet býva vyjadrený:
a.) podstatným menom: Kedysi si písala denník.
b.) prídavným menom: Sýty hladnému neverí.
c.) zámenom: Zachránili ho.
d.) číslovkou: Telefonuje s prvým.
e.) neurčitkom: Túžili prehovoriť.
4.) príslovkové určenie – je rozvíjací vetný člen, ktorý bližšie určuje za akých okolností sa dej slovesa (nadradeného vetného člena – prísudku) uskutočňuje
otázky: Kde + prísudok? , napr. Kde spí?
  Kedy + prísudok?, napr. Kedy spal?
  Ako + prísudok?, napr. Ako spal?
 Prečo + prísudok?, napr. Prečo zaspal?
rozdelenie:
a.) miesta – vyjadruje na akom mieste sa dej uskutočňuje
otázky: Kde? Kam? Odkiaľ? Pokiaľ?
príklady: Býva v lese., Chystá sa do cudziny.
poznámka: na príslovkové určenie (Chystá sa do cudziny) sa nesmieme pýtať pádovou otázkou (napr. Do koho, do čoho sa chystá?), pretože pádovou otázkou sa pýtame len na predmet, ktorý je zasiahnutý činnosťou slovesa (prísudku) – napr. Má rád cudzinu.; Koho, čo má rád? Cudzinu. – predmet. Správne sa opýtame na okolnosť miesta: Kam sa chystá? Do cudziny – príslovkové určenie miesta
b.) času – vyjadruje, v akom čase sa dej uskutočňuje
otázky: Kedy? Odkedy? Ako dlho?
príklady: Prišiel včera., Vídali ho zriedkavejšie., Učiť sa bude zajtra.
c.) spôsobu – vyjadruje, akým spôsobom sa dej uskutočňuje
otázky: Ako? Akým spôsobom?
príklady: Správal sa podlízavo., Hovorí po slovensky., Vznáša sa ako pierko.
d.) príčiny – vyjadruje, prečo (v školských pomeroch aj načo, lebo nerozlišujeme príčinu a účel) sa dej uskutočňuje
otázky: Prečo? Načo? Za akým účelom? Pre akú príčinu?
príklady: Prišli na návštevu., Prišli nás pozvať., Z lásky sa háda.

príslovkové určenie býva vyjadrené:
a.) príslovkou: Správa sa pokojne.
b.) podstatným menom: Idem od mamy.
c.) neurčitkom (zriedkavejšie): Odišiel pracovať.
Príslovkové určenie okrem slovesa môže vo vete rozvíjať aj prídavné meno (veľmi pekný) alebo príslovku (veľmi pekne)
5.) prívlastok – je rozvíjací vetný člen, ktorý bližšie určuje nadradené podstatné meno vo funkcii akéhokoľvek vetného člena. Vyjadruje vlastnosť nadradeného podstatného mena.
otázka: Aký, ktorý, čí? + nadradené podstatné meno, napr. Aký otec? Usilovný otec.
príklady: naša mama varí – rozvíja podstatné meno vo funkcii podmetu
otec je dobrý robotník – rozvíja mennú časť prísudku
varí chutnú polievku – rozvíja predmet
rúbe v temnom lese – rozvíja príslovkové určenie miesta
rozdelenie:
a.) zhodný – stojí pred podstatným menom a zhoduje sa s ním v rode, čísle a páde, napr. dobrý otec: dobrý – muž. r., j. č., N; otec – muž. r., j. č.,
zhodný prívlastok býva vyjadrený:
a.) prídavným menom: dobrý otec
b.) zámenom: tie isté deti
c.) číslovkou: prvý prípad
d.) činným príčastím: spiace dieťa
e.) trpným príčastím: upečený chlieb
b.) nezhodný – stojí za podstatným menom a nezhoduje sa s ním v rode, čísle a páde, napr. miska s vodou: miska – žen. r., j. č., N; s vodou – žen. r., j. č., I
poznámka: na nezhodný prívlastok (vchod z ulice) sa musíme pýtať otázkou: Aký vchod? Nie: Z koho, z čoho vchodu? Pádovou otázkou sa pýtame len ne predmet (z koho, z čoho si uťahuje? z priateľa = predmet). V otázke je vždy aj sloveso.
6.) doplnok – je rozvíjací vetný člen, ktorý naraz rozvíja dva vetné členy – podmet a prísudok alebo predmet a prísudok
rozdelenie:
a.) podmetový – rozvíja podmet a prísudok; Jano dobehol prvý.
otázka: Ako Jano dobehol? (ako? + podmet + prísudok)
poznámka: prídavné meno prvý vo funkcii doplnka má platnosť len počas trvania činnosti slovesa. Vo vete – Uplakané dieťa zaspalo. – je vlastnosť vyjadrená prídavným menom trvalá. Dieťa mohlo byť uplakané aj niekoľko dní (prívlastok). Vo vete – Dieťa zaspalo uplakané. – bolo dieťa uplakané len počas zaspávania (doplnok)
b.) predmetový – rozvíja zároveň predmet a prísudok; Otca zvolili za poslanca.
otázka: Za koho otca zvolili? (Za koho? + predmet + prísudok)
7.) prístavok (prístavkový prívlastok) – je voľný zhodný prívlastok vyjadrený podstatným menom pripojeným k nadradenému podstatnému menu: Bratislava, hlavné mesto Slovenskej republiky, je mestom na Dunaji.
Hrubo vytlačenú časť môžeme vypustiť bez porušenia zmyslu vety (preto sa z oboch strán oddeľuje čiarkou).
prístavok môže mať niekoľko funkcií:
a.) môže vysvetľovať – Personifikácia, čiže zosobňovanie, je pre žiakov pochopiteľná.
b.) môže zužovať význam pomenovania – Susedia, Balkovci, už odišli.
c.) môže zhrňovať – Mama a otec, rodičia, sú mi prednejší.
 
Vetné sklady
♦ vetný sklad – vytvárajú ho vo vete vždy dve a dve plnovýznamové slová
 
rozdelenie vetných skladov:
a.) prisudzovací – vytvára holú vetu, napr. mama varí, otec číta, Jano píše; sklad vytvárajú dva hlavné vetné členy – podmet a prísudok
b.) určovací – napr. varí polievku, pekný sveter, hrá sa na dvore; sklad vytvára nadradený a podradený vetný člen
c.) priraďovací – napr. polievku a mäso, knihu a časopis, zelenina a ovocie; sklad vytvárajú dva rovnaké vetné členy (dva podmety alebo dva predmety atď.)
gramatické vyjadrenie vetných členov:
a.) zhoda:
1. v prisudzovacom sklade – v rode, v čísle a v osobe (medzi podmetom a prísudkom)
príklad: Mama varila.
mama – žen. r., j. č., slovo mama sa dá nahradiť osobným zámeno ona, ktoré zastupuje 3. os. j. č.
varila – žen. r., j. č., 3. os.
2. v určovacom sklade – v rode, v čísle a v páde (medzi nadradeným vetným členom a zhodným prívlastkom)
príklad: Dobrý otec.
dobrý – muž. r., j. č., N
otec – muž. r., j. č., N
b.) väzba – sloveso (vo funkcii prísudku) sa viaže s podstatným menom, prídavným menom, zámenom, číslovkou v určitom páde (okrem N). Väzba nastáva len v určovacom sklade, obyčajne medzi prísudkom a predmetom (medzi nadradeným vetným členom a predmetom)
príklad: hovoril o otcovi – predmet v lokáli, píše úlohu – predmet v akuzatíve, potriasť hlavou – predmet v inštrumentáli, dostal od chorého – predmet v genitíve, nerozumiem všetkému – predmet v datíve
c.) primkýnanie – nachádza sa v určovacompriraďovacom sklade, nastáva tak, že sa k sebe slovosledom primknú dve slová
príklad: Rúbe v lese.
Medzi vetnými členmi nie je väzba, lebo nejde o spojenie prísudku a predmetu; prísudok a príslovkové určenie miesta sú spojené primkýnaním.
príklad: Vchod do školy.
Medzi vetnými členmi nie je väzba, lebo sa nespája predmet a prísudok, ale nadradené podstatné meno a nezhodný prívlastok. Medzi vetnými členmi nie je ani zhoda, pretože nemajú rovnaké gramatické kategórie. Vetné členy sú spojené primkýnaním.
príklad: Mama a otec.
Slová v priraďovacom sklade sú k sebe priradené len slovosledom vo vete, môže to byť i otec a mama. Vetné členy sú k sebe priradené primkýnaním.
 
Delenie viet
♦ veta – je základná syntaktická jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a intonačne uzavretá, napr. Naša mama varí. Prší? Áno.
 
druhy viet:
l. vety podľa obsahu:
a.) oznamovacia – obsahuje oznam. Na konci vety píšeme bodku. napr. Pôjdem spolu do školy.
b.) opytovacia – obsahuje otázku, na niečo sa pýtame alebo zisťujeme. Na konci vety píšeme otáznik. napr. Pôjdeš dnes so mnou do školy?
c.) rozkazovacia – obsahuje rozkaz, napr. Poď sem! alebo zákaz, napr. Nerob! Na konci píšeme výkričník.
d.) želacia – obsahuje želanie, aby sa niečo stalo, napr. Bodaj by to tak bolo.  alebo nestalo, napr. Nech len nespadne! Na konci píšeme výkričník alebo bodku.
e.) zvolacia – obsahuje citové pohnutie (strach, radosť atď.). Na konci zvyčajne píšeme výkričník. napr. Tak sa mi to páči!
ll. vety podľa členitosti:
a.) jednočlenná – nedá sa rozdeliť na podmetovú a prísudkovú časť, nemá prisudzovací sklad, ale iba vetný základ, podľa ktorého vety rozlišujeme:
1. slovesnú – vetným základom sú slovesá, ktoré vyjadrujú:
a.) atmosferické javy: Prší. Hrmí. Večer zas snežilo.
b.) nevysvetliteľné deje: Straší tma.
c.) telesné a duševné pocity: Haraší mu. Bolo mi smutno. Je mi zle.
Spoznáme ich aj podľa slovesa v 3 osobe jednotného čísla.
2. neslovesnú – je často názvami, výkrikmi, odpoveďami na otázky, príkazmi atď.
a.) mennú – Potraviny. Deti kapitána Granta. Národná rada Slovenskej republiky.
b.) citoslovnú – Ej, ej. Hej! Dobré.
b.) dvojčlenná – dá sa rozdeliť na podmetovú časť a prísudkovú časť. Má oba hlavné vetné členy, a to podmet (vyjadrený alebo nevyjadrený) a prísudok.
podľa vyjadrenosti podmetu rozlišujeme dvojčlennú vetu:
1. úplnú – má vyjadrený podmet a prísudok, napr. Dieťa spí
2. neúplnú – má nevyjadrený podmet, napr. Spí. (On)
lll. vety podľa zloženia:
a.) jednoduchá veta – je taká veta, ktorá má iba jeden prisudzovací sklad, teda jedno spojenie podmetu a prísudku
Podľa toho, či má iba základné alebo aj rozvíjajúce vetné členy, poznáme:
1. holú vetu – má len jeden podmet a prísudok, napr. Žiak píše. alebo nevyjadrený podmet a prísudok, napr. Píše. (On)
2. rozvitú vetu – jeden alebo oba základné vetné členy sú bližšie určené rozvíjacím vetným členom, napr. Náš otec prichádza. Neskoro prichádza. Náš otec neskoro prichádza.
b.) zložená veta – súvetie:
1. jednoduché súvetie – obsahuje dva prisudzovacie sklady, napr. Jano sadol do auta a odišiel.
2. zložené súvetie – obsahuj viac ako dva prisudzovacie sklady, napr. Mama vedela, že príde, lebo mu verila.

podľa rovnocenného alebo nerovnocenného vzťahu viet v súvetí poznáme:
a.) priraďovacie súvetia – dve rovnocenné, hlavné vety; je spojenie dvoch rovnocenných viet, ktoré by mohli stáť aj samostatne. Sú spojené priraďovacou spojkou alebo čiarkou. V tomto súvetí sa nemôžeme pýtať obsahom jednej vety na obsah druhej vety, sú rovnocenné.
typy priraďovacích súvetí:
1. zlučovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých dej prebieha súčasne, napr. Chodil po záhrade a veselo si pískal. alebo následne, napr. Zašepkal jej meno a rozplakal sa.
Vety v tomto sa pripájajú k sebe bez spojky alebo spojkami a spojovacími výrazmi, napr. a, aj, ani, tiež, až, ani – ani, aj – aj,  vše – vše, najprv – potom, jednak – jednak
príklady: Chodil dookola, až nakoniec zazvonil. Odišiel ani nezaplatil. Ani neplakal, ani sa nežaloval. Jednak nemohol, jednak nechcel.
2. stupňovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, z ktorých obsah druhej vety je svojou závažnosťou významnejší než obsah prvej vety. Vety v tomto súvetí sa spájajú spojkami alebo spájacími výrazmi, napr. ba, ba ani, ba aj, ba i, ba priam, ba dokonca, nielenže – ale aj
príklady: Treba cvičiť, ba denne trénovať. Nedal si povedať, ba dokonca odišiel. Nielenže vyzdravel, ale aj futbal hrá.
3. odporovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých obsahy si významovo odporujú, napr. Pozerá cez okno, ale nič nevidí. Vety v tomto súvetí sa spájajú spojkami a spájacími výrazmi, napr. a predsa, a jednako, a napriek tomu, a vo význame ale, ale, no, lež, ibaže, avšak atď.
príklady: Pozrel na neho, a nič nepovedal. Pozrel na neho a nič nepovedal. Sľúbil, no neprišiel. Neučí sa, a predsa má dobré známky. Celý deň vylihuje, a napriek tomu je ospalý.
poznámka: pred spojkou a v odporovacom súvetí môžeme ale nemusíme písať čiarku
4. vylučovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých obsahy sa navzájom vylučujú. Ak sa realizuje dej prvej vety, nemôže sa uskutočniť dej druhej vety, napr. Alebo pôjdem do kina, alebo budem doma čítať knihu. Najčastejšie spojky a dvojice spojok, napr. alebo, buď, či, buď – alebo, alebo – alebo, či – či, buď – buď
príklady: Chceš jesť alebo nechceš? Byť či nebyť? Alebo odídeme, alebo nás tu nájdu. Či to sám spravil, či mu kamaráti tak poradili?
poznámka: ak sa spojky alebo, či neopakujú, nepíšeme pred nimi čiarku
b.) podraďovacie súvetia – jedna hlavná (nadradená) veta a jedna vedľajšia (podradená) veta; je spojením dvoch nerovnocenných viet – hlavnej a vedľajšej vety. Vedľajšia veta bližšie určuje, dopĺňa význam hlavnej vety. Obsahom hlavnej vety sa pýtame, obsahom vedľajšej vety odpovedáme. Vedľajšia veta funguje ako chýbajúci vetný člen hlavnej vety. Obyčajne začína podraďovacou spojkou.
typy vedľajších viet:
Máme toľko typov vedľajších viet, koľko máme vetných členov.
1. vedľajšia veta podmetová:
príklad: Čo sa vlečie neutečie. otázka: Kto, čo neutečie?
V hlavnej vete je nevyjadrený podmet (neutečie) alebo vetný základ jednočlennej vety, napr. zdá sa, odkazovacie výrazy ten, tá, to, tí atď., ktoré pomáhajú identifikovať vedľajšiu vetu. Veľmi časté spojkyčo, že.
Transformáciou na jednoduchú vetu sa utvrdíme, že vedľajšia veta vyjadruje podmet:
Kto mlčí, ten svedčí. Svedčí mlčiaci.
Dobre obstáli tí, čo vyhrali. Dobre obstáli víťazi.
 
2. vedľajšia veta prísudková:
príklad: Anka je taká, že jej veriť nemožno. otázka: Aká je Anka?
V hlavnej vete chýba menná časť prísudku, hlavná veta sa končí odkazovacími výrazmi taký, taká, také atď. Časté spojky: že, aký.
Pri transformácií súvetia na jednoduchú vetu, musíme odkazovací výraz taký, taká, také vymeniť napr. za podstatné meno alebo prídavné meno:
Anka je taká, že jej veriť nemožno. Anka je falošná.
Už nie som taký, aký som býval.nie som včerajší.
Jano je taký, že ho traja nepremôžu. Jano je nepremožiteľný.
3. vedľajšia veta predmetová:
príklad: Žena navymýšľa, čo treba robiť. otázka: Koho, čo žena navymýšľa?
V hlavnej vete chýba predmet.
Pozor: v hlavnej vete môže byť nepriamy predmet a môže chýbať priamy predmet, napr. Žena oznámila mužovi, že dostal list.
Hlavná veta končí (ak tam nie je nepriamy premet) slovesom, ktoré označuje rozprávanie, zachytenie správy, myslenie: napr. povedať, zaznačiť, myslieť; označuje cit: napr. plakať, zastonať; zachytáva vnem: zočiť, začuť.
Najčastejšie spojky: aby, kedy, že, čo atď.
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Oznám mu, kedy prídeš. Oznám mu príchod.
Začul, že čosi šuchoce. Začul šuchotanie.
4. vedľajšia veta prívlastková:
príklad: Dobre bolo u strýka, ktorý býva na dedine. otázka: U ktorého strýka bolo dobre?
Vedľajšia veta prívlastková rozvíja nadradené podstatné meno v hlavnej vete, ktoré je na konci hlavnej vety: Dostal rozkaz, aby prišiel.
Ak nadradené podstatné meno nestojí na konci hlavnej vety, vedľajšia veta prívlastková sa vkladá do hlavnej vety: Cestu, ktorou prišiel, stratil.
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Stratil cestu, ktorú dobre poznal. Stratil známu cestu.
Dostal rozkaz, aby prišiel. Dostal rozkaz prísť.
Má správu, že syn je zdravý. Má správu o synovom zdraví.
Najčastejšie spojky: aký, ktorý, že
5. vedľajšia veta príslovková:
a.) miestna (miesta)
príklad: Každý ide tam, kde ho srdce ťahá. otázka: Kam ide každý?
V hlavnej vete chýba príslovkové určenie miesta. Hlavná veta končí slovesom a máva odkazový výraz tam, odkiaľ, stade atď.
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Každý ide tam, kde ho srdce ťahá. Každý ide domov.
Vrátil sa stade, skade nebolo návratu. Vrátil sa z nenávratna.
b.) časová (času)
príklad: Stalo sa to vtedy, keď bol doma. otázka: Kedy sa to stalo?
V hlavnej vete chýba príslovkové určenie času, hlavná veta často končí na odkazovacie výrazy, napr. vtedy, odvtedy. Najčastejšie spojky: keď, odkedy, dokým atď.
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Stalo sa to vtedy, keď bol z práce doma. Stalo sa to v čase voľna.
Nevidel ho odvtedy, odkedy sa stretli na moste. Nevidel ho od stretnutia na moste.
c.) spôsobová (spôsobu)
príklad: Ako si ustelie, tak bude spať. (Obrátený vetosled: Bude spať tak, ako si ustelie.)
otázka: Ako bude spať?
V hlavnej vete chýba príslovkové určenie spôsobu, hlavná veta sa často končí odkazovacím výrazom tak. Najčastejšie spojky: ako, toľko, aby atď.
Transformácia súvetia na vedľajšiu vetu:
Spať bude tak, ako si ustelie. Bude zle spať. / Bude pohodlne spať.
d.) príčinná (príčiny)
príklad: Odišla, pretože ju nečakali. otázka: Prečo odišla?
V hlavnej vete chýba príslovkové určenie času. Hlavná veta sa zvyčajne končí slovesom a máva odkazovací výraz preto. Najčastejšie spojky sú napr. lebo, pretože.
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Odišla, pretože ju nečakali. Odišla kvôli nim.
Nesľúbil im to preto, lebo im nedôveroval. Nesľúbil im to pre nedôveru.  
6. vedľajšia veta doplnková:
príklad: Počul som ho ako spieva. otázka: Ako som ho počul?
V hlavnej vete je vždy sloveso, ktoré označuje zmyslové vnímanie – vidieť, zazrieť, zbadať, začuť. Dôležitým signálom je spojka ako.
V hlavnej vete musí byť vyjadrený predmet. (Bez vyjadreného predmetu by nasledovala vedľajšia veta predmetová: Počul som, ako spieva.)
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Zbadal som ho, ako uteká. Zbadal som ho utekať.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Gramatika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020