♦ syntax = skladba
♦ vetný člen – je
plnovýznamové slovo, ktoré s iným slovom vo vete vytvára vetný sklad
– je
plnovýznamový slovný druh: podstatné meno, prídavné meno, zámeno,
číslovka, príslovka
– nie je
neplnovýznamové slovo
rozdelenie vetných členov:
l. a.)
základné (hlavné) – podmet, prísudok
b.) rozvíjajúce (vedľajšie) – prívlastok, predmet, príslovkové
určenie, (doplnok,
prístavok)
ll. a.) nadradené – podmet, prísudok
b.) podradené –
prívlastok, predmet, príslovkové určenie, (doplnok, prístavok)
poznámka: pre prívlastok môže byť
nadradený vetný člen podstatné meno vo funkcii hociktorého vetného člena vo vete
lll. a.) holé – bez rozvíjacieho
vetného člena (otec pracuje – holý podmet a holý
prísudok)
b.) rozvité – s rozvíjajúcim vetným členom
(usilovný otec, dobre pracuje – rozvitý
podmet, rozvitý prísudok)
c.) viacnásobné – dva a viac rovnakých
vetných členov (otec a matka –
viacnásobný podmet, usilovný a láskavý – viacnásobný
prívlastok
vetné
členy:
1.) prísudok – je základný vetný člen, ktorý vyjadruje, čo podmet robí (otec
rúbe) alebo čo sa s ním deje (tráva schne). Vo vete je vždy nadradeným vetným členom predmetu,
príslovkovému určeniu, doplnku, ktorý zároveň rozvíja aj podmet.
otázka: Čo robí podmet, čo sa s ním
deje?
rozdelenie:
a.) slovesný – vyjadrený jednoduchým alebo zloženým slovesným tvarom:
(Otec) sa umýva. (Otec) by chcel umývať.
(vyjadrený plnovýznamovým slovesom – píšem, čítam, smejem sa; vyjadrený neplnovýznamovým
(pomocným) slovesom + neurčitkom plnovýznamového slovesa – chcem písať, musím čítať, môžem sa smiať)
b.) neslovesný
(menný) – vyjadrený kombináciou sponového slovesa byť, stať sa a podstatným menom (je robotníkom), prídavným
menom (je dobrý), zámenom (je taký), číslovkou (je prvý), príslovkou (je pekne)
2.) podmet – je základný vetný člen,
ktorý vyjadruje, kto vykonáva dej (otec číta) alebo kto je nositeľom stavu (otec bledne), či vlastnosti (otec
je dobrý). Vo vete je vždy nadradeným vetným členom (prívlastku a doplnku)
otázka: Kto? Čo? + prísudok, napr. Kto
číta?
rozdelenie:
a.) vyjadrený – môže byť vyjadrený:
a.) podstatným
menom: Otec pracuje.
b.) prídavným menom: Chorý odpočíva.
c.)
číslovkou: Prvý je odmenený.
d.) neurčitkom: Fajčiť je
zakázané.
f.) trpným príčastím: Sklamaný neuverí.
b.) nevyjadrený - pri vetnom
rozbore sa označuje osobným zámenom podľa osoby slovesa, napr. Pracovala. (Ona) Bol dobrý. (On)
3.) predmet – je
rozvíjací vetný člen, ktorý dopĺňa, bližšie určuje význam prísudku. Označuje osobu, vec, udalosť atď., ktorá je činnosťou slovesa
zasiahnutá, napr. otec rúbe drevo – činnosť zasiahne drevo, hovorí s otcom – činnosť zasiahne uši otca,
hreší ma – činnosť zasiahne mňa.
otázka: Všetky pádové otázky okrem nominatívu + prísudok, napr.
Komu povedala?
rozdelenie:
a.) priamy – v akuzatíve bez predložky, napr. napísal
list, otec rúbe drevo
b.) nepriamy – v akuzatíve s predložkou (bojoval za
vlasť) a v ostatných pádoch okrem nominatívu (hovorí o chorom, nemám
peniaze)
predmet býva vyjadrený:
a.) podstatným menom: Kedysi si písala
denník.
b.) prídavným menom: Sýty hladnému neverí.
c.) zámenom:
Zachránili ho.
d.) číslovkou: Telefonuje s prvým.
e.) neurčitkom:
Túžili prehovoriť.
4.) príslovkové určenie – je rozvíjací vetný člen, ktorý bližšie
určuje za akých okolností sa dej slovesa (nadradeného vetného člena – prísudku) uskutočňuje
otázky: Kde + prísudok? ,
napr. Kde spí?
Kedy + prísudok?, napr. Kedy spal?
Ako + prísudok?, napr. Ako spal?
Prečo + prísudok?, napr. Prečo
zaspal?
rozdelenie:
a.) miesta – vyjadruje na akom mieste sa dej
uskutočňuje
otázky: Kde? Kam? Odkiaľ? Pokiaľ?
príklady: Býva v lese., Chystá sa
do cudziny.
poznámka: na príslovkové určenie (Chystá sa do cudziny) sa nesmieme
pýtať pádovou otázkou (napr. Do koho, do čoho sa chystá?), pretože pádovou otázkou sa pýtame len na predmet, ktorý je zasiahnutý
činnosťou slovesa (prísudku) – napr. Má rád cudzinu.; Koho, čo má rád? Cudzinu. – predmet. Správne sa opýtame na okolnosť miesta: Kam
sa chystá? Do cudziny – príslovkové určenie miesta
b.) času – vyjadruje, v akom čase sa dej
uskutočňuje
otázky: Kedy? Odkedy? Ako dlho?
príklady: Prišiel včera., Vídali
ho zriedkavejšie., Učiť sa bude zajtra.
c.) spôsobu – vyjadruje, akým spôsobom sa dej
uskutočňuje
otázky: Ako? Akým spôsobom?
príklady: Správal sa podlízavo., Hovorí
po slovensky., Vznáša sa ako pierko.
d.) príčiny – vyjadruje, prečo (v školských
pomeroch aj načo, lebo nerozlišujeme príčinu a účel) sa dej uskutočňuje
otázky: Prečo? Načo? Za akým účelom? Pre
akú príčinu?
príklady: Prišli na návštevu., Prišli nás pozvať.,
Z lásky sa háda.
príslovkové určenie býva vyjadrené:
a.) príslovkou:
Správa sa pokojne.
b.) podstatným menom: Idem od mamy.
c.) neurčitkom
(zriedkavejšie): Odišiel pracovať.
Príslovkové určenie okrem slovesa môže vo vete rozvíjať aj prídavné meno
(veľmi pekný) alebo príslovku (veľmi pekne)
5.) prívlastok – je
rozvíjací vetný člen, ktorý bližšie určuje nadradené podstatné meno vo funkcii akéhokoľvek vetného člena. Vyjadruje vlastnosť
nadradeného podstatného mena.
otázka: Aký, ktorý, čí? + nadradené podstatné meno, napr. Aký otec? Usilovný
otec.
príklady: naša mama varí – rozvíja podstatné meno vo funkcii podmetu
otec je dobrý
robotník – rozvíja mennú časť prísudku
varí chutnú polievku – rozvíja predmet
rúbe v temnom
lese – rozvíja príslovkové určenie miesta
rozdelenie:
a.) zhodný – stojí
pred podstatným menom a zhoduje sa s ním v rode, čísle a páde, napr. dobrý otec: dobrý – muž. r., j.
č., N; otec – muž. r., j. č.,
zhodný prívlastok býva vyjadrený:
a.) prídavným menom: dobrý
otec
b.) zámenom: tie isté deti
c.) číslovkou: prvý prípad
d.) činným príčastím: spiace
dieťa
e.) trpným príčastím: upečený chlieb
b.) nezhodný – stojí
za podstatným menom a nezhoduje sa s ním v rode, čísle a páde, napr. miska s vodou: miska – žen. r., j.
č., N; s vodou – žen. r., j. č., I
poznámka: na nezhodný prívlastok (vchod z ulice) sa musíme
pýtať otázkou: Aký vchod? Nie: Z koho, z čoho vchodu? Pádovou otázkou sa pýtame len ne predmet (z koho, z čoho si uťahuje? z priateľa =
predmet). V otázke je vždy aj sloveso.
6.) doplnok – je rozvíjací vetný člen, ktorý naraz rozvíja dva vetné členy
– podmet a prísudok alebo predmet a prísudok
rozdelenie:
a.) podmetový – rozvíja podmet
a prísudok; Jano dobehol prvý.
otázka: Ako Jano dobehol? (ako? + podmet +
prísudok)
poznámka: prídavné meno prvý vo funkcii doplnka má platnosť len počas trvania činnosti
slovesa. Vo vete – Uplakané dieťa zaspalo. – je vlastnosť vyjadrená prídavným menom trvalá. Dieťa mohlo byť uplakané aj niekoľko dní
(prívlastok). Vo vete – Dieťa zaspalo uplakané. – bolo dieťa uplakané len počas zaspávania
(doplnok)
b.) predmetový – rozvíja zároveň predmet a prísudok; Otca zvolili za
poslanca.
otázka: Za koho otca zvolili? (Za koho? + predmet + prísudok)
7.) prístavok (prístavkový prívlastok) –
je voľný zhodný prívlastok vyjadrený podstatným menom pripojeným k nadradenému podstatnému menu: Bratislava, hlavné mesto
Slovenskej republiky, je mestom na Dunaji.
Hrubo vytlačenú časť môžeme vypustiť bez porušenia zmyslu vety (preto sa z oboch
strán oddeľuje čiarkou).
prístavok môže mať niekoľko funkcií:
a.) môže vysvetľovať –
Personifikácia, čiže zosobňovanie, je pre žiakov pochopiteľná.
b.) môže zužovať význam pomenovania
– Susedia, Balkovci, už odišli.
c.) môže zhrňovať – Mama a otec, rodičia,
sú mi prednejší.
Vetné sklady
♦ vetný sklad – vytvárajú ho vo vete vždy dve a dve
plnovýznamové slová
rozdelenie vetných skladov:
a.) prisudzovací – vytvára holú vetu,
napr. mama varí, otec číta, Jano píše; sklad vytvárajú dva hlavné vetné členy – podmet a prísudok
b.) určovací –
napr. varí polievku, pekný sveter, hrá sa na dvore; sklad vytvára nadradený a podradený vetný člen
c.) priraďovací –
napr. polievku a mäso, knihu a časopis, zelenina a ovocie; sklad vytvárajú dva rovnaké vetné členy (dva podmety alebo dva predmety
atď.)
gramatické vyjadrenie vetných členov:
a.) zhoda:
1. v prisudzovacom sklade –
v rode, v čísle a v osobe (medzi podmetom a prísudkom)
príklad: Mama varila.
mama – žen. r., j. č., slovo
mama sa dá nahradiť osobným zámeno ona, ktoré zastupuje 3. os. j. č.
varila – žen. r., j. č., 3. os.
2. v určovacom
sklade – v rode, v čísle a v páde (medzi nadradeným vetným členom a zhodným prívlastkom)
príklad: Dobrý
otec.
dobrý – muž. r., j. č., N
otec – muž. r., j. č., N
b.) väzba – sloveso (vo funkcii prísudku) sa viaže
s podstatným menom, prídavným menom, zámenom, číslovkou v určitom páde (okrem N). Väzba nastáva len v určovacom sklade,
obyčajne medzi prísudkom a predmetom (medzi nadradeným vetným členom a predmetom)
príklad: hovoril
o otcovi – predmet v lokáli, píše úlohu – predmet v akuzatíve, potriasť hlavou –
predmet v inštrumentáli, dostal od chorého – predmet v genitíve, nerozumiem všetkému – predmet v
datíve
c.) primkýnanie – nachádza sa v určovacom a priraďovacom sklade, nastáva tak,
že sa k sebe slovosledom primknú dve slová
príklad: Rúbe v lese.
Medzi vetnými členmi nie je väzba, lebo nejde
o spojenie prísudku a predmetu; prísudok a príslovkové určenie miesta sú spojené
primkýnaním.
príklad: Vchod do školy.
Medzi vetnými členmi nie je väzba, lebo sa nespája predmet
a prísudok, ale nadradené podstatné meno a nezhodný prívlastok. Medzi vetnými členmi nie je ani zhoda, pretože nemajú rovnaké gramatické
kategórie. Vetné členy sú spojené primkýnaním.
príklad: Mama a otec.
Slová v priraďovacom sklade
sú k sebe priradené len slovosledom vo vete, môže to byť i otec a mama. Vetné členy sú k sebe priradené
primkýnaním.
Delenie viet
♦ veta – je základná syntaktická
jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a intonačne uzavretá, napr. Naša mama varí. Prší? Áno.
l. vety podľa obsahu:
a.) oznamovacia – obsahuje oznam. Na konci vety píšeme bodku.
napr. Pôjdem spolu do školy.
b.) opytovacia – obsahuje otázku, na niečo sa pýtame alebo zisťujeme. Na konci vety píšeme
otáznik. napr. Pôjdeš dnes so mnou do školy?
c.) rozkazovacia – obsahuje rozkaz, napr. Poď sem! alebo zákaz, napr. Nerob!
Na konci píšeme výkričník.
d.) želacia – obsahuje želanie, aby sa niečo stalo, napr. Bodaj by to tak bolo. alebo
nestalo, napr. Nech len nespadne! Na konci píšeme výkričník alebo bodku.
e.) zvolacia – obsahuje citové pohnutie (strach,
radosť atď.). Na konci zvyčajne píšeme výkričník. napr. Tak sa mi to páči!
ll. vety podľa členitosti:
a.)
jednočlenná – nedá sa rozdeliť na podmetovú a prísudkovú časť, nemá prisudzovací sklad, ale iba vetný
základ, podľa ktorého vety rozlišujeme:
1. slovesnú – vetným základom sú slovesá, ktoré
vyjadrujú:
a.) atmosferické javy: Prší. Hrmí. Večer zas snežilo.
b.) nevysvetliteľné
deje: Straší tma.
c.) telesné a duševné pocity: Haraší mu. Bolo mi smutno. Je mi zle.
Spoznáme ich aj podľa
slovesa v 3 osobe jednotného čísla.
2. neslovesnú – je často názvami, výkrikmi, odpoveďami na otázky, príkazmi
atď.
a.) mennú – Potraviny. Deti kapitána Granta. Národná rada Slovenskej republiky.
b.) citoslovnú –
Ej, ej. Hej! Dobré.
b.) dvojčlenná – dá sa rozdeliť na podmetovú časť a prísudkovú časť. Má oba
hlavné vetné členy, a to podmet (vyjadrený alebo nevyjadrený) a prísudok.
podľa vyjadrenosti podmetu
rozlišujeme dvojčlennú vetu:
1. úplnú – má vyjadrený podmet a prísudok, napr. Dieťa spí
2.
neúplnú – má nevyjadrený podmet, napr. Spí. (On)
lll. vety podľa zloženia:
a.) jednoduchá veta –
je taká veta, ktorá má iba jeden prisudzovací sklad, teda jedno spojenie podmetu a prísudku
Podľa toho, či má iba
základné alebo aj rozvíjajúce vetné členy, poznáme:
1. holú vetu – má len jeden
podmet a prísudok, napr. Žiak píše. alebo nevyjadrený podmet a prísudok, napr. Píše. (On)
2. rozvitú vetu – jeden
alebo oba základné vetné členy sú bližšie určené rozvíjacím vetným členom, napr. Náš otec prichádza. Neskoro prichádza. Náš otec
neskoro prichádza.
b.) zložená veta – súvetie:
1. jednoduché súvetie – obsahuje dva prisudzovacie
sklady, napr. Jano sadol do auta a odišiel.
2. zložené súvetie – obsahuj viac ako dva
prisudzovacie sklady, napr. Mama vedela, že príde, lebo mu verila.
podľa
rovnocenného alebo nerovnocenného vzťahu viet v súvetí poznáme:
a.) priraďovacie súvetia – dve
rovnocenné, hlavné vety; je spojenie dvoch rovnocenných viet, ktoré by mohli stáť aj samostatne. Sú spojené priraďovacou spojkou alebo
čiarkou. V tomto súvetí sa nemôžeme pýtať obsahom jednej vety na obsah druhej vety, sú rovnocenné.
typy priraďovacích
súvetí:
1. zlučovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých dej prebieha súčasne, napr. Chodil po
záhrade a veselo si pískal. alebo následne, napr. Zašepkal jej meno a rozplakal sa.
Vety v tomto sa pripájajú k sebe bez spojky alebo
spojkami a spojovacími výrazmi, napr. a, aj, ani, tiež, až, ani – ani, aj – aj, vše – vše, najprv – potom, jednak –
jednak
príklady: Chodil dookola, až nakoniec zazvonil. Odišiel ani nezaplatil. Ani neplakal, ani sa nežaloval. Jednak
nemohol, jednak nechcel.
2. stupňovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, z ktorých obsah druhej vety je svojou
závažnosťou významnejší než obsah prvej vety. Vety v tomto súvetí sa spájajú spojkami alebo spájacími výrazmi, napr. ba, ba
ani, ba aj, ba i, ba priam, ba dokonca, nielenže – ale aj
príklady: Treba cvičiť, ba denne trénovať. Nedal si
povedať, ba dokonca odišiel. Nielenže vyzdravel, ale aj futbal hrá.
3. odporovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet,
ktorých obsahy si významovo odporujú, napr. Pozerá cez okno, ale nič nevidí. Vety v tomto súvetí sa spájajú spojkami a spájacími
výrazmi, napr. a predsa, a jednako, a napriek tomu, a vo význame ale, ale, no, lež, ibaže, avšak
atď.
príklady: Pozrel na neho, a nič nepovedal. Pozrel na neho a nič nepovedal. Sľúbil, no neprišiel. Neučí
sa, a predsa má dobré známky. Celý deň vylihuje, a napriek tomu je ospalý.
poznámka: pred spojkou a v odporovacom
súvetí môžeme ale nemusíme písať čiarku
4. vylučovacie – je spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých obsahy sa
navzájom vylučujú. Ak sa realizuje dej prvej vety, nemôže sa uskutočniť dej druhej vety, napr. Alebo pôjdem do kina, alebo budem doma čítať
knihu. Najčastejšie spojky a dvojice spojok, napr. alebo, buď, či, buď – alebo, alebo – alebo, či – či, buď –
buď
príklady: Chceš jesť alebo nechceš? Byť či nebyť? Alebo odídeme, alebo nás tu nájdu. Či to sám spravil,
či mu kamaráti tak poradili?
poznámka: ak sa spojky alebo, či neopakujú, nepíšeme pred nimi čiarku
b.)
podraďovacie súvetia – jedna hlavná (nadradená) veta a jedna vedľajšia (podradená) veta; je spojením dvoch nerovnocenných viet
– hlavnej a vedľajšej vety. Vedľajšia veta bližšie určuje, dopĺňa význam hlavnej vety. Obsahom hlavnej vety sa pýtame, obsahom
vedľajšej vety odpovedáme. Vedľajšia veta funguje ako chýbajúci vetný člen hlavnej vety. Obyčajne začína podraďovacou spojkou.
typy vedľajších viet:
Máme toľko typov vedľajších viet, koľko máme vetných členov.
1.
vedľajšia veta podmetová:
príklad: Čo sa vlečie neutečie. otázka: Kto, čo neutečie?
V hlavnej vete je
nevyjadrený podmet (neutečie) alebo vetný základ jednočlennej vety, napr. zdá sa, odkazovacie výrazy ten,
tá, to, tí atď., ktoré pomáhajú identifikovať vedľajšiu vetu. Veľmi časté spojky sú čo, že.
Transformáciou na jednoduchú vetu sa utvrdíme, že vedľajšia veta vyjadruje podmet:
Kto mlčí, ten svedčí. Svedčí
mlčiaci.
Dobre obstáli tí, čo vyhrali. Dobre obstáli víťazi.
2. vedľajšia veta prísudková:
príklad: Anka je taká, že jej veriť
nemožno. otázka: Aká je Anka?
V hlavnej vete chýba menná časť prísudku, hlavná veta sa končí
odkazovacími výrazmi taký, taká, také atď. Časté spojky: že, aký.
Pri transformácií súvetia na
jednoduchú vetu, musíme odkazovací výraz taký, taká, také vymeniť napr. za podstatné meno alebo prídavné meno:
Anka je taká,
že jej veriť nemožno. Anka je falošná.
Už nie som taký, aký som býval. Už nie
som včerajší.
Jano je taký, že ho traja nepremôžu. Jano je nepremožiteľný.
3.
vedľajšia veta predmetová:
príklad: Žena navymýšľa, čo treba robiť. otázka: Koho, čo žena
navymýšľa?
V hlavnej vete chýba predmet.
Pozor: v hlavnej vete môže byť nepriamy predmet a môže chýbať priamy
predmet, napr. Žena oznámila mužovi, že dostal list.
Hlavná veta končí (ak tam nie je nepriamy premet)
slovesom, ktoré označuje rozprávanie, zachytenie správy, myslenie: napr. povedať, zaznačiť, myslieť; označuje cit: napr.
plakať, zastonať; zachytáva vnem: zočiť, začuť.
Najčastejšie spojky: aby, kedy, že, čo
atď.
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Oznám mu, kedy prídeš. Oznám mu príchod.
Začul,
že čosi šuchoce. Začul šuchotanie.
4. vedľajšia veta prívlastková:
príklad:
Dobre bolo u strýka, ktorý býva na dedine. otázka: U ktorého strýka bolo dobre?
Vedľajšia veta prívlastková
rozvíja nadradené podstatné meno v hlavnej vete, ktoré je na konci hlavnej vety: Dostal rozkaz, aby prišiel.
Ak nadradené
podstatné meno nestojí na konci hlavnej vety, vedľajšia veta prívlastková sa vkladá do hlavnej vety: Cestu, ktorou
prišiel, stratil.
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Stratil cestu, ktorú dobre poznal. Stratil
známu cestu.
Dostal rozkaz, aby prišiel. Dostal rozkaz prísť.
Má správu, že
syn je zdravý. Má správu o synovom zdraví.
Najčastejšie spojky: aký, ktorý, že
5.
vedľajšia veta príslovková:
a.) miestna (miesta)
príklad: Každý ide tam, kde ho srdce
ťahá. otázka: Kam ide každý?
V hlavnej vete chýba príslovkové určenie miesta. Hlavná veta končí slovesom a máva odkazový
výraz tam, odkiaľ, stade atď.
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Každý ide tam, kde ho srdce ťahá. Každý ide
domov.
Vrátil sa stade, skade nebolo návratu. Vrátil sa z nenávratna.
b.)
časová (času)
príklad: Stalo sa to vtedy, keď bol doma. otázka: Kedy sa to stalo?
V hlavnej
vete chýba príslovkové určenie času, hlavná veta často končí na odkazovacie výrazy, napr. vtedy, odvtedy.
Najčastejšie spojky: keď, odkedy, dokým atď.
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Stalo sa to
vtedy, keď bol z práce doma. Stalo sa to v čase voľna.
Nevidel ho odvtedy, odkedy sa stretli na
moste. Nevidel ho od stretnutia na moste.
c.) spôsobová (spôsobu)
príklad:
Ako si ustelie, tak bude spať. (Obrátený vetosled: Bude spať tak, ako si ustelie.)
otázka: Ako bude spať?
V hlavnej vete
chýba príslovkové určenie spôsobu, hlavná veta sa často končí odkazovacím výrazom tak. Najčastejšie
spojky: ako, toľko, aby atď.
Transformácia súvetia na vedľajšiu vetu:
Spať bude tak, ako si
ustelie. Bude zle spať. / Bude pohodlne spať.
d.) príčinná
(príčiny)
príklad: Odišla, pretože ju nečakali. otázka: Prečo odišla?
V hlavnej vete
chýba príslovkové určenie času. Hlavná veta sa zvyčajne končí slovesom a máva odkazovací
výraz preto. Najčastejšie spojky sú napr. lebo, pretože.
Transformácia súvetia na jednoduchú
vetu:
Odišla, pretože ju nečakali. Odišla kvôli nim.
Nesľúbil im to preto, lebo im
nedôveroval. Nesľúbil im to pre nedôveru.
6. vedľajšia veta
doplnková:
príklad: Počul som ho ako spieva. otázka: Ako som ho počul?
V hlavnej vete je vždy sloveso, ktoré
označuje zmyslové vnímanie – vidieť, zazrieť, zbadať, začuť. Dôležitým signálom je spojka ako.
V hlavnej vete musí byť vyjadrený predmet. (Bez vyjadreného predmetu by nasledovala vedľajšia veta predmetová:
Počul som, ako spieva.)
Transformácia súvetia na jednoduchú vetu:
Zbadal som ho, ako uteká. Zbadal som ho
utekať.