- zachytáva vnútorné vzťahy (funkčné, príčinné a následné) medzi jednotlivými faktami; javy vysvetľuje s ohľadom na ich vývin, porovnanie s inými; Analyzuje a vysvetľuje príčiny, dôvody javov a vzťahov medzi faktami objektívne. Využíva odbornú terminológiu, dlhšie vety, podraďovacie súvetia. má len oznamovacie vety.
Vyskytuje sa najmä v písomných prejavoch náučného štýlu.
Písomné útvary: výklad, štúdia, dizertácia, referát, úvaha, esej.
V publicistickom štýle: úvodník, komentár. Najbežnejším útvaru výkladového slohového postupu je učebnicový alebo didaktický výklad – klasické členenie: úvod, jadro, záver
náučný, administratívny, publicistický, rečnícky
výklad, recenzia, esej, komentár, úvodník, glosa, prednáška, prejav, diskusný príspevok, kázeň, reflexívna báseň, príslovie
- nesie najviac znakov výkladového slohového postupu, jeho súčasťou býva aj opisný slohový postup (útvar odborný opis).
Hlavnou funkciou výkladu je zachytiť vnútornú logiku vysvetľovanej skutočnosti. Jeho vlastnosťou je vysoký stupeň kohéznosti (zovretosti textu). Musíme si premyslieť stratégiu každej vety, hlavne zloženého súvetia, aby bolo zrozumiteľné, aby vysvetlilo to, čo chceme.
Cieľom výkladu je rozšíriť vedecké poznatky, je určený všeobecnému adresátovi, neprihovárame sa jednotlivcom. Najčastejší druh výkladu je školský (didaktický , učebnicový) – hovorená podoba sa nazýva prednáška.
Výklad využíva pojmové slová (bez citového príznaku), termíny (aj internacionálne), používa viac mien ako slovies. Predložky sú často druhotné (vzhľadom na). Vyjadruje kauzálne vzťahy medzi javmi – osvetľuje príčiny
a dôsledky (hoci, kvôli, pretože, lebo).
Veta je dlhá, často sa vyskytuje zložené súvetie. Používa
polovetné konštrukcie, obzvlášť frekventované sú konštrukcie s trpným rodom. Vo výklade sa nenachádza iná veta ako oznamovacia,
nemôžeme ukončiť vetu tromi bodkami.
Výklad využíva: zátvorky, pomlčky, tabuľky, schémy, môže mať priložené obrázky, výpočty atď.
Kompozícia: úvod, jadro, záver.
V jadre vysvetľujeme nový, neznámy jav na základe postupov logického myslenia.
a.) induktívny postup (indukcia) – uvádzanie, vyvodzovanie (od známeho k
neznámemu; od
jednotlivosti k celku; pri výklade najprv vysvetlíme znaky javu a potom ho definujeme)
b.) deduktívny postup (dedukcia) – odvodené (od neznámeho k známemu; od celku k jednotlivostiam; na začiatku výkladu uvedieme definíciu javu a potom vysvetľujeme jednotlivé znaky javu)
c.) argumentačný postup (argumentácia) – dôvodenie, dokazovanie
Výklad je typickým
argumentačným textom, pretože ním chceme adresáta poučiť, naučiť, a ale aj presvedčiť dokázaním pravdivosti toho, čo učíme. Výklad na
to využíva tvrdenia, príklady, argumenty.
♦ argumentácia je druh vysvetľovania, analýzy, pri ktorom objasňujeme a dokazujeme tvrdenia s úmyslom adresáta presvedčiť
argumentačný postup:
1. téza (vyslovenia, formulácia
myšlienky)
2. argumentovanie
3. zhrňujúce tvrdenie.
♦ téza je formulovaná myšlienka, ktorej pravdivosť sa musí dokázať
♦ argument je dôkaz, ktorým dokazujeme pravdivosť tézy
- zákon, normu, poučku, paragrafy
- odvolávanie sa na literatúru, na overené historické fakty či
celkovú spoločenskú situáciu obdobia
- vysvetlenia a sprístupnenie javu (napr. v školskom výklade aj názornou pomôckou)
-
presviedčanie príjemcu, napr. citovaním mienky uznávanej osobnosti alebo verejnej mienky,
alebo odvolaním sa na vlastnú skúsenosť
- overovanie logiky a obsahovej správnosti
a.) analógia – pomocou nej autor formuluje svoju domnienku, vytvára hypotézu. Analógia porovnáva podobný jav s tým, o ktorom je reč. (Ak napíše úspešne maturitnú prácu žiak A a B, ktorý má zo slovenského jazyka a literatúry chválitebný, mal by byť úspešný aj žiak C, ktorý má rovnaký prospech.) Analógia niekedy vedie k údajom, ktoré nie sú pravdivé; príliš zjednodušuje realitu a nemyslí na všetky možnosti a odchýlky.
b.) komparácia – porovnanie
c.) exemplifikácia – doloženie na príkladoch
d.) enumerácia – vymenúvanie faktov
Osnova, kompozičné členenie ústnej analýzy textu (napr. pri skúšaní na hodine, pri ústnej maturitnej skúške).
Osnova
1. úvod
2. prednesenie téz (napr. prezentovanie charakteristiky
literárneho smeru alebo slohového postupu od jedného alebo viacerých autorov atď.)
3. vlastná úvaha (vyslovovanie názoru na
charakteristiku, súhlas, nesúhlas)
4. dokazovanie a odôvodňovanie (práca s textom, citovanie, odkazovanie na podobnú literatúru
a konkrétnych autorov, prezentácia argumentov atď.)
5. záver