Vznik a vývin slovenského jazyka - stručná história

- praslovanský jazyk sa začal výraznejšie diferencovať, keď sa naši predkovia začali rozchádzať zo svojej pravlasti. Na slovenské územie, presnejšie do karpatsko – naddunajskej oblasti, sa Slovania dostali dvoma prúdmi. Západná a východná časť tohto územia bola osídlená prúdom prichádzajúcim zo severu a severovýchodu, stredná časť prúdom prichádzajúcim z juhu a juhovýchodu. Tým sa napr. vysvetľuje podoba rakyta a lakeť, spoločná s dnešným južným slovanskými jazykmi, v strednej slovenčine a podoby rokita, loket v západnej a východnej slovenčine.

Vplyvom zemepisných, spoločenských a politických podmienok sa v karpatsko – naddunajskej kotline v 10. storočí začala utvárať stará slovenčina, predchodkyňa dnešných nárečí aj spisovnej slovenčiny. Popri nej sa začal po príchode Konštantína a Metoda (r. 863) rozvíjať aj liturgický starosloviensky jazyk. V období od 10. do 13. storočia zanikli v slovenčine hlásky mäkký (ь) a tvrdý (ъ) jer, a to tak, že v nepárnej polohe v slove zanikli úplne, v párnej polohe boli nahradené samohláskou e alobo a, o. V tomto období zanikli aj nosové samohlásky. Z najstarších období slovenčiny máme priame písomné pamiatky, ale mnoho slovenských názvov osád, riek a vrchov je doložených v starých latinských listinách. V 14. – 15. storočí však už preniká slovenčina aj do listín písaných po latinsky a po česky.

Na území Slovenska sa postupne vyvíjajú tri typy kultúrneho jazyka, ktorý sa používa v rozličných právnych listinách, ale aj v ľudovej slovesnosti a preniká postupne aj do náboženskej literatúry. Tento kultúrny jazyk označujeme ako kultúrna západoslovenčina, stredoslovenčina a východoslovenčina. Na kultúrnu západoslovenčinu nadväzoval Anton Bernolák (1762 1813); kultúrny jazyk, ktorý ustálil a kodifikoval svojimi gramatickými dielami a šesťzväzkovým Slovárom, je známy ako bernolákovčina. V polovici 19. storočia formoval novú spisovnú slovenčinu na stredoslovenskom základe Ľudovít Štúr (1815 – 1856). Spisovná slovenčina bola oficiálne vyhlásená na zasadnutí Tatrína v auguste roku 1844 v Liptovskom Mikuláši. Po istých úpravách roku 1852 dostala vcelku už dnešnú podobu. Spisovná slovenčina sa začala sľubne vyvíjať v matičných rokoch. (od r. 1863 do konca storočia). Nové obdobie rozkvetu sa začalo r. 1918, najmä v štyridsiatich rokoch. V súčasnosti sa rozvíja vo všetkých oblastiach života.