Vznik a vývin slovenského jazyka

Vznik a vývin slovenského jazyka 

♦ do 8. stor. – spoločný jazyk všetkých Slovanov praslovančina. Praslovanský jazyk bol spoločný jazyk Slovanov počas niekoľkých sto rokov, ale neexistuje ani jedna písomná pamiatka. Praslovanský jazyk mal hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali, napr. tvrdý jer a mäkký jer. Chýbali spoluhlásky h, f, ale mal navyše polomäkké spoluhlásky ć, ź atď.

V prvých storočiach nášho letopočtu sa z praslovanského jazyka začali formovať jednotlivé slovanské jazyky. V základnej slovnej zásobe slovenčiny je dodnes veľa pôvodne praslovanských slov, napr. z oblasti prírody: hora, zem, blato, slnko, buk, lipa atď.; z oblasti príbuzenských vzťahov: otec, syn, ujo, dedo, muž, žena atď.; z oblasti ľudského tela: koleno, hlava, ruka, noha, črevo, krk, kosť atď.; pomenovania činností: orať, žať, siať. Najstaršie slová v našej slovnej zásobe sú najkratšie.

♦ 9. storočie – 863 – Konštantín a Metod prichádzajú na územie Veľkej Moravy, prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk Slovanov staroslovienčinu, ktorý vytvorili na základe macedónskeho nárečia z okolia Solúna. Po pôsobení ma Veľkej Morave do tohto jazyka prenikli západoslovanské prvky. Neskôr ho ovplyvnili jazyky národov, na území ktorých sa používal ako literárny a hlavne liturgický jazyk (bohoslužobný, náboženský).

Jeho prvky sa zachovali dodnes v podobe cirkevnoslovanského jazyka, ktorý u nás ako liturgický jazyk používajú gréckokatolícky a pravoslávni veriaci. V tomto období vytvoril Konštantín slovanské písmo hlaholiku na základe malých písmen gréckej abecedy. Druhé slovanské písmo cyrilika vzniklo v kláštoroch v Bulharsku, kde pokračovala slovanská vzdelanosť na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Zachovalo sa dodnes v podobe azbuky. Literárne pamiatky v staroslovienčine: pôvodné – Proglas – prvá slovanská báseň; Moravsko – panónske legendy; prekladové – preklad Biblie, žaltár – kniha žalmov, breviár, modlitby atď.

♦ 10. stor. – rozpad Veľkej Moravy, postupné začlenenie Slovenska do Uhorského štátu. Po príchode Maďarov a pri formovaní uhorského štátu, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, sa spisovným jazykom i liturgickým jazykom stáva latinský jazyk. Literárne pamiatky: po latinsky písané kroniky a legendy: Anonymova kronika (zač. 13. stor.), Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (11. stro.), Legendy o sv. Štefanovi (11. až 12. stor.)

♦ 14. až 16. stor. – kultúrny a spisovný jazyk je slovenčina s českými prvkami (slovakizovaná čeština alebo bibličtina, t. j. jazyk, do ktorého bola preložená tzv. Kralická Biblia) sa začína používať v administratívnych zápisoch v mestách. Literárne pamiatky: napr. Žilinská mestská kniha – 14. stor., hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu – pol. 14. stor. 

♦ 18. stor. – uzákonenie prvého spisovného jazyka na základe kultúrnej západoslovenčiny A. Bernolákom. Jazyk mal fonetický pravopis (píš ako počuješ) – všetky mäkké spoluhlásky musel označiť mäkčeňom (ďeďina, swaďba), nerozišli i/y (našínskích = našich). Namiesto j používa g, napr. gim = jim, im; mal dvojité w. Do západoslovenčiny (spíwať = spievať, kóň = kôň) pridali slabiky de, te, ne, le. Kodifikačné diela: Slovenská gramatika, Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách.

♦ 1843 – uzákonenie spisovného jazyka Ľ. Štúrom na základe stredoslovenského nárečia. Pravopis bol fonetický. Jazyk priali po počiatočných diskusiách slovenskí evanjelici aj katolíci. Kodifikačné diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej. Štúr nepoznal spoluhlásku ľ; samohlásku y, ä; dvojhlásky, napr. božú = božiu, kvjetím = kvietím.
 
♦ 1852 – M. Hattala M. M. Hodža – upravujú Štúrov jazyk po celoslovenskej porade v roku 1851 v Bratislave. Podľa svetových jazykov a hlavne podľa češtiny ustupujú od fonetického pravopisu a rozlišujú i/y, dodajú hlásky ľ, ä, neoznačujú mäkkosť spoluhlásky pred e a i. atď.

♦ 1862 až 1875 – slovenčina je vyučovacím jazykom na troch slovenských gymnáziách a rokovacím jazykom Matice slovenskej; obohacuje sa hlavne o odborné názvy

♦ 1875 až 1918 – maďarizácia; cieľavedomé pomaďarčovanie nemaďarských národov – úradníci a zemania si musia pomaďarčiť mená, proces pomaďarčovania v Uhorsku vrcholí roku 1905 (Apponyiho školský zákon), keď sa nesmelo vyučovať materinským jazykom ani na najnižšom stupni obecných škôl.

♦ 1918 – vznik l. ČSR; slovenčina sa stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V 20. rokoch nastalo vyvrcholenie snáh politického hnutia čechoslovakizmu o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. Vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu prof. Václava Vážného, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová, napr. láhev, límec, zeď atď. Navrhol dať do slovníka slovenské slová bez dvojhlások: vedeť, videť, atď.

♦ 1940 – Pravidlá slovenského pravopisu vydané Maticou slovenskou bez českých slov. Vzniká puristické hnutie (hnutie za očistu slovenčiny od českých slov). Uchovali osobitosť slovenského jazyka, ale urobili aj chyby: vyhodili slovo barva – nahradili ho slovom s cudzím základom – farba, topánka namiesto bota, korčule namiesto brusle).

♦ 1953 – zásadnejšie zmena pravopisnej normy. Zrušenie dvojtvarov pri spodobovaní, napr. sjazd = schôdza, zjazd = na lyžiach.

♦ 1991 – nastali podstatné zmeny v písaní veľkých písmen (Ulica osloboditeľov a nie ulica Osloboditeľov, Most mieru, slovenský jazyk – názov vyučovacieho predmetu na vysvedčení, katedra slovenského jazyka Univerzity Komenského – názvy menších častí inštitúcií sa píšu malým písmenom, Boh, Matka Božia – kresťanské náboženské pomenovania sa píšu veľkým písmenom),

- mení sa písanie čiarky. Pred priraďovacou spojkou a, i, aj, ani, alebo, či nepíšeme čiarku. Ak spojka a má iný význam ako zlučovací, čiarku môžeme písať, ale nemusíme. (Odišiel a nezaplatil. Odišiel, a zaplatil. Asi odišiel alebo tu vôbec nebol. Byť či nebyť?) Ak sa spojka opakuje, čiarku píšeme. (Alebo odídeš, alebo zaplatíš.)

- zmeny v rytmickom krátení (tvary činného príčastia prestali byť výnimkou z rytmického krátenia – píšuci, skrátila sa slovotvorná –ár, -áreň, ak je pred ňou dlhá samohláska. Úprava bola nedôsledná, prípona –ár, -áreň zostala dlhá, ak pred ňou bola dvojhláska, napr. mliekár, ale prevádzkar).

- zjednodušilo sa písanie prísloviek. Dovedna sa píšu všetky príslovky okrem niekoľkých, napr. príslovky vyjadrujúce farbu majú dva tvary – načerveno, na červeno,

- medzi určením miesta a času v liste sa prestala písať čiarka (Bratislava 3.9.2001),

- za názvom písomnej práce, útvarom písomnej práce, za dátumom sa prestala písať bodka atď.

♦ 1996 – Zákon o štátnom jazyku v Slovenskej republike. Právna norma upravuje používanie spisovného slovenského jazyka vo verejnom styku, napr. prikazuje zahraničným výrobcom, ktorí chcú predávať výrobky na Slovensku, vyhotoviť preklad návodu na použitie výrobku do slovenčiny.

♦1998 – zatiaľ posledná úprava slovenského pravopisu. Zjednocuje sa písanie slovotvornej prípony –ár, -áreň. Prípona sa skracuje, aj keď je v predchádzajúcej slabike dvojhláska: mliekáreň. (V roku 1991 ešte mliekáreň, ale prevádzkareň.)
- opäť sa píše veľké písmeno v názve katedry vysokej školy, ostatné menšie oddelenie inštitúcií sa píšu s malým písmenom – Pracuje na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK. Je členkou predmetovej komisie slovenského jazyka.

- zvieracie privlastňovacie prídavné mená podľa vzoru páví majú dva tvary, napr. vtáčí/vtáči; kohútí/kohúti. Táto zmena je zachytená v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ale nie v Pravidlách slovenského pravopisu.
- v ďalších často používaných cudzích slovách nerešpektujeme pôvodný pravopis (napr. díler pôvodne dealer, dizajn – pôvodne design, atď.).