Asi takáto je reakcia žiakov. Po B je to ešte fajn, po M už začína odpor, pri Prastie, pri R je už neznesiteľný… Pravdu? Tým, že som učiteľ empatik, chápala som ich. Načo sa majú učiť nejaké slová? Nedáva im to zmysel. Ale ja ich to musím naučiť, krupica!
Praxou som prišla na fakt, že ak žiakov nenaučím vybrané slová naspamäť, v konečnom dôsledku je pamäťová stopa taká slabá, že nestačí.. Musím niečo vymyslieť! To som ešte bývala s našimi, čas na všetko… Ocino sa mi smial, čo besniem s výkresmi a strihaním..
Nauč ich toto, povedal: „My sa mýlime, keď si myslíme, že myška umyla šmykľavým mydlom hmyz a zamykala ho na mýtnici. V Myjave je priemysel, neďaleko priesmyk, kde sa hmýria autá.“
Bác! Dal ma do kolien dvomi vetami so 14-timi rôznymi vybranými slovami po M. Unavená, treskla som nožnice o zem a šla si ľahnúť. Ráno vám stojím pred tretiakmi a hádajte, čo som si z celého večera pamätala!? Tú vetu!
Napísala som ju ako zhypnotizovaná na tabuľu. Hovorím deckám:“Túto vetu budete vedieť aj o polnoci, keď vás prídem zobudiť.“ Následne som pokračovala klasickou výučbou- žiak, tabuľa, zošit, všetci píšeme. Ale POZOR! Presne to vyzerá asi takto:
Učiteľ zadáva slovné spojenia a vyvoláva žiakov po jednom: „milá myška“(zamydlená mihalnica, zmizík sa mi šmykol, umyl misku, myslím na Milku, miláčik sa pomýlil…atď. k téme, aby tam mal aj slová s mäkkým i)
Žiak pri tabuli: „milá myška“ zopakuje, „mi-lá myš-ka“ píše po slabikách, ktoré si nahlas hovorí… ak príde k i/y, ktoré nevie napísať, v hlave si povie tú vetu.
Ak v nej slovko, alebo významovo príbuzné JE, píšem y. Ak v nej slovo, ani významovo príbuzné NIE JE, píšem i. K tabuli ide ďalší žiak.
Po tomto postupe, mi 95% detí napísalo diktát na jednotku! Ó, aká šťastná to mladica!
Tvoriví a šikovní žiaci môžu pomáhať vymýšľať slovné spojenia, alebo ich samostatne písať, aby sa nenudili…