Jazyková komunikácia, komunikačný reťazec

Jazyková komunikácia, komunikačný reťazec

Komunikácia – sprostredkovanie informácií medzi vysielateľom (podávateľom, hovoriacim, pisateľom) a prijímateľom (adresátom, počúvajúcim, čitateľom), teda za komunikáciu sa považuje napr. aj tanec včiel, značkovanie teritória niektorými druhmi zvierat, štekot psov, ručanie jeleňov, posunková reč, úsmev, pokrútenie hlavou, žmurknutie a pod.

Jazyková komunikácia je sprostredkovanie informácií pomocou jazyka. Jazyková komunikácia je komplexný verbálno-neverbálny jav. Jadro a podstatu tvoria verbálne (jazykové) prostriedky – slová, vety, texty.

Zložky jazykovej komunikácie sú:

• komunikačná situácia – jedinečná situácia, v ktorej prebieha komunikácia medzi dvomi alebo viacerými ľuďmi, napr. rozhovor lekára s pacientom a pod.;
• komunikát – jazykový prejav, prehovor, text (v ústnej alebo v písomnej podobe);
• komunikant – jednotlivec, ktorý sa zúčastňuje na komunikácií (v pozícií vysielateľa alebo prijímateľa).

Na charakter komunikácie vplývajú viaceré faktory:

• celkové okolnosti (s akou spoločenskou činnosťou sa jazyková komunikácia spája);
• vzťahy medzi komunikantmi (formálne – neformálne);
• prostredie, v ktorom sa komunikácia odohráva;
• časové a priestorové okolnosti;
• forma jazykovej komunikácie (ústna, písaná);
• spolupráca jazykových a nejazykových prostriedkov.

SCHÉMA JAZYKOVEJ KOMUNIKÁCIE

Neverbálne prostriedky jazykovej komunikácie:

1. Parajazykové (poprijazykové) prostriedky – fungujú v súčinnosti s jazykovými prostriedkami, bezprostredne na ne nadväzujú:
2. zvukové prostriedky – zvuková štylistika (eufonické zoskupenie, aliterácia, rým), prozodické vlastnosti;
3. vizuálne prostriedky

o proxemika(interpersonálna dištancia; intímna zóna 0 – 45, osobná zóna 45 – 120, spoločenská 120 – 360, verejná zóna je nad 360 cm);

o sociálna vzdialenosť (nadradený – podradený, učiteľ – študent, riaditeľ – učiteľ);

o gestika – komunikovanie posunkami, najmä rukami; 

o mimika – výraz a pohyby tváre;

o grafika – veľkosť a rez písma, úprava a členenie textu;

o kinezika, haptika, oftalmika, olfaktorika a pod.

1. Extrajazykové (situačné) prostriedky – fungujú nezávisle od jazykových prostriedkov, nemusia byť viditeľné, ale neustále „visia vo vzduchu“ a určujú priebeh komunikácie:

o čas – trvanie pauzy, čas súbežného rozhovoru...;

o priestor – exteriér, interiér;

o momentálny psychický stav a fyzický stav komunikantov (napr. rozdiely v komunikácii s unaveným a oddýchnutým človekom);

o vzájomná sympatia alebo antipatia komunikatnov;

o postoj komunikanta k téme;

o zvukové a svetelné efekty, oblečenie.

Komunikácia sa uskutočňuje dvoma základnými spôsobmi – ústne a písomne. Hranica medzi ústnosťou a písomnosťou je priestupná, existuje mnoho zmiešaných ústno-písaných komunikátov. Zásluhou na splývaní týchto hraníc má aj rozvoj technických prostriedkov, slúžiacich napríklad na:

1. a) uchovávanie hovorenej podoby komunikácie (magnetofón, diktafón);
2. b) sprostredkovanie ústnej komunikácie dvoch ľudí na rozličných miestach planéty (telefón);
3. c) on-line písaný rozhovor realizovaný prostredníctvom internetu (chat/čet).
   

Autor (komunikant) vytvára informáciu, ktorú chce odoslať (povedať) inému účastníkovi komunikácie. Informáciu (myšlienku) teda spracuje do jazykovej podoby (kóduje ju). Pritom je ovplyvnený vekom, vzdelaním, pohlavím, prostredím atď.

Komunikát (jazykový prejav, text, reč, správa – informácia). Môže mať podobu súvislého textu (román, fejtón, vtip) alebo nesúvislého textu (objednávka, poštový poukaz).

Prijímateľ (komunikant 2) – prijíma, a ak pozná rovnaký kód, dekóduje informáciu, porozumie jej (aj on je ovplyvnený vekom, vzdelaním, prostredím).

Kód – systém znakov a jazykových pravidiel. Prostredníctvom kódu prenáša informácia od odosielateľa k prijímateľovi. Typickým kódom je napríklad spisovná slovenčina. Ak účastníci komunikácie nemajú spoločný kód (napr. spoločný jazyk), resp. jeden z nich nebude poznať kód druhého, komunikácia neprebehne správne.

Kódovaním – meníme svoje myšlienky na zvukom zhmotnené slová a informáciu vysielame.

Dekódovaním – meníme signál (rečový, zrakový) na myšlienkový obsah v mozgu. Prijímateľ prijíma informáciu, ktorú vyslal autor, identifikuje ju.

Komunikačný kanál – je časť komunikácie, v ktorej sa prekonáva vzdialenosť medzi účastníkmi, napr. vzduch, signál a pod.

Komunikačný šum – sťažený prenos informácii, z čoho vyplýva nesprávne pochopenie informácie. (napr. nekvalitne vytlačený text, nečítateľné písmo, zlá výslovnosť a pod.)

Komunikačná situácia – súhrn sociálnych a technických podmienok, v ktorých sa komunikačná udalosť koná. Patrí do nej autor, adresát, vzájomný vzťah komunikantov, obsah jazykového prejavu, prostredie.