Jazyk ako znakový systém

Slovenský jazyk » Gramatika

Autor: miruska (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 30.04.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 985 slov
Počet zobrazení: 63
Tlačení: 3
Uložení: 3

JAZYK AKO ZNAKOVÝ SYSTÉM

Jazyk = abstraktný systém lexikálnych a gramatických znakov, ktorý určité jazykové spoločenstvo používa ako prostriedok myslenia a dorozumievania sa.

- má niekoľko funkcií:

  • dorozumievacia (kontakt medzi ľuďmi)
  • poznávacia (nástroj myslenia)
  • reprezentačná (reprezentuje národ, jeho kultúru)
  • estetická (umelecké pôsobenie cez beletriu)

Reč = konkrétna realizácia jazykového systému, je zvukovo alebo písomne vyjadrovaný hovor, môže mať aj mimojazykovú podobu

Jazykový znak – schopný zastupovať konkrétne veci z reálneho sveta

Semiotika = náuka o znakoch

Znak = niečo, čo stojí na miesto niečoho iného

  1. piktogram = obrázková značka, nahrádza text informácie; priamo odráža vlastnosť veci, ktorú označuje (na obale žuvačky postavička hádžuca odpadky do koša)
  2. symbolický znak = menej presný, potrebujeme isté indície na jeho vysvetlenie
  3. konvenčný znak = nemá nič spoločné s pomenúvanou realitou; ľudia sa na ňom dohodli (chemické značky, značky na mape)

SÉMANTICKÝ TROJUHOLNÍK

Sémantický trojuholník odráža „Fázy“ myslenia:

  1. podnet z objektívnej skutočnosti:vidíme konkrétny predmet - vidíme dom,
  2. uvedomenie si, čo vidíme:definícia predmetu na základe jeho vlastností - stavba na bývanie,
  3. priradenie mena,pomenovanie: dohodnutý jazykový znak D–O–M (house, s. Haus).

SLOVO ustálená skupina hlások, ktorá má určitý význam (lexikálny a gramatický).

  • VECNÝ(LEXIKÁLNY)VÝZNAM SLOVA: vecný obsah slova, ktorý označuje jav skutočnosti. Slovo ho má vždy, nemôže bez neho existovať (napr. lečo – obsah: jedlo z papriky, rajčín, vajec).
  • GRAMATICKÝ VÝZNAM SLOVA:schopnosť slova vyjadriť gramatické kategórie (lečo – stredný rod, singulár, nominatív...).

PRIRODZENÝ JAZYK 

- postavený na základe ľudských artikulovaných zvukov, rozumejú mu a používajú ho všetci jedinci národného spoločenstva alebo etnika

- vyvíjal sa

UMELÝ JAZYK

- má ohraničenú platnosť

- vznikol

- najprv existuje písaná forma, neskôr zvuková forma

esperanto, programovacie jazyky...

Národný jazyk – súhrn výrazových a významových prostriedkov, ktoré používajú ako nástroj myslenia a dorozumievania príslušníci jedného národa alebo etnickej skupiny, pričom ich spája historická, spoločenská, kultúrna a politická spolupatričnosť.

Materinský jazyk – jazyk, kt. si jedinec osvojí v rodine, má k nemu najbližší vzťah

Cieľový jazyk – oficiálny, úradný jazyk určitého štátu /pre Slováka žijúceho v Rumunsku je materinským jazykom slovenčina, cieľovým rumunčina/

Cudzí jazyk – treba sa učiť na pozadí materinského jazyka, podľa jeho zákonitostí

Spisovný jazyk – záväzná forma národného jazyka, kt. sa používa na oficiálnej úrovni, má celospoločenskú funkciu

Norma spisovného jazyka – súbor záväzných pravidiel, ustálených predpismi. Kodifikuje sa v normatívnych príručkách. Až po kodifikácii sa stáva všeobecne platnou, spoločensky záväznou pre všetkých používateľov jazyka.

Výskumu jazyka sa venuje Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied a učitelia katedier slovenského jazyka na vysokých školách.

Základné kodifikačné príručky spisovnej slovenčiny sú:

Pravidlá slovenského pravopisu

Krátky slovník slovenského jazyka

Pravidlá slovenskej výslovnosti,

Synonymický slovník slovenčiny

Štandardná forma jazyka – forma jazyka, kt. sa používa v bežnej komunikácii. Menej dodržiava normu, rešpektuje gramatiku, porušuje niektoré zásady spisovnej výslovnosti (tvrdá výslovnosť, nesprávny prízvuk).

Subštandardná forma národného jazyka – nespisovná forma, nespisovné výrazy (slang, argot, nesprávna výslovnosť.

Nárečie /dialekt/ - nespisovný útvar národného jazyka, domáca reč, používa sa v istej časti
Slovenska

- dnes zriedka v čistej podobe

- existuje ich asi 30 slovenských (teritoriálnych), ktoré môžeme rozdeliť na:

západoslovenské (záhorské, považské, trnavské...)

  • nezmäkčuje sa de, te , ne, le...
  • namiesto dvojhlások sa vyslovujú dlhé samohlásky
  • neplatí rytmický zákon
  • ako – jako; všetko –- šecko

stredoslovenské (tekovské, turčianske, oravské, liptovské, zvolenské, gemerské...)

  • os. sg minulého času – bou, spustiv namiesto bol, spustil
  • mäkkosť de, te, ne, le...

východoslovenské (spišské, abovské, šarišské, zemplínske, sotácke, užské)

  • mäkké sykavky ś, ź
  • chýbajú slabikotvorné ŕ, ĺ, vkladajú sa samohlásky (vŕba –- vjerba)
  • spoluhlásky c, dz namiesto ť, ď
  • krátka výslovnosť
  • prízvuk na predposlednej slabike = penultima
  • slovná zásoby

 - dobové nárečia, sociálne /žargón, argot, slang/

Pôvod slovenčiny a jej vzťah k iným jazykom

- indoeurópske jazyky sa oddelili a postupne vyvinuli z prajazyka – praindoeurópčiny (3500 pred n. l.)ˇ

Rodiny indoeurópskych jazykov: baltské, románske, keltské, germánske, slovanské

Z praindoeurópčiny sa od 2. tisícročia p. n. l. vyvinula aj praslovančina

Počas sťahovania národov (4. – 6. stor.) sa Praslovania postupne rozšírili po Európe a zo spoločného jazyka začali vznikať samostatné jazyky pre každý národ (8. – 10. storočie)

západoslovanské: slovenčina, čeština, poľština, lužická srbčina

východoslovanské: ruština, bieloruština, ukrajinčina

južnoslovanské: slovinčina, chorvátčina, srbčina, macedónčina, bulharčina,

Vývin spisovnej slovenčiny

  1. 863Konštantín a Metodstaroslovienčina – prvý spisovný slovanský jazyk

- písmo hlaholika (z malých písmen gréckej abecedy)

  1. – 14. storočie –oficiálny jazyk latinčina, Slováci hovorili po slovensky (nárečiami)
  2. storočie – používa sa čeština, aj keď úradným jazykom bola latinčina a domácim slovenský jazyk

16., 17. storočie – rozvíja sa kultúrna západná slovenčina a

stredoslovenský nárečový typ

  1. storočie – neúspešný pokus o kodifikáciu uskutočnili kamaldulskí mnísi

- pokus o tzv. slowackí jazyk - Jozef Ignác Bajza – nevydal gramatiku

uplatnil v 1. slovenskom románe René mláďenca Príhoďi a Skúsenosťi

  1. 17871. kodifikácia spisovnej slovenčiny - Anton Bernolák /katolícky kňaz/

 na základe kultúrnej západoslovenčiny

- Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách /1787/

- Grammatica slavica /1790/

- Slowár Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí /1825 – 1827/

zásady bernolákovskej kodifikácie:

  1. odstraňuje y/ý, ponecháva len i/í
  2. mäkkosť ď, ť, ň, ľ sa označuje vždy
  3. podstatné mená sa píšu veľkým začiatočným písmenom
  4. predložky s, z sa píšu podľa výslovnosti
  5. hláska j sa píše grafémou g
  6. zavádza skupinu šč
  7. hlásku v píše vždy ako w
  8. obmedzuje české slová bernolákovčinou písal: J. Fándly, J. Hollý
  1. 18432. kodifikácia spisovnej slovenčinyĽudovít Štúr /evanjelický kňaz/

na základe stredoslovenského nárečového typu

  • Náuka reči slovenskej /1846/ – gramatika, zásada „píš, ako počuješ“
  • Nárečja slovenskou alebo potreba písaňja v tomto nárečí /1846/ – odôvodňovací spis

Zásady štúrovskej spisovnej slovenčiny:

  1. nemá písmená y, ý
  2. rozdiel medzi zvukmi d, t, nď, ť, ň graficky vyznačuje mäkčeňom
  3. dvojhlásky ô, ia, ie píše ako uo, ja, je
  4. nemá ľ
  5. dôsledne dodržiava rytmický zákon
  6. základný tvar minulého času má podobu mau, volau, namiesto dnešného mal, volal

úspech zabezpečila literárna tvorba štúrovcov

  1. 1852Martin Hattala – zaviedol etymologický princíp - Krátka mluvnica slovenská
  1. zaviedol písanie y, ý
  2. zaviedol ô, ľ, ä
  1. 1902 – Samo Czambel vydal kodifikačnú príručku Rukoväť spisovnej slovenčiny
  2. 1931 – vyšli 1. Pravidlá slovenského pravopisu (čechoslovakistický princíp)
  3. 1953 - Pravidlá slovenského pravopisu (fonematický princíp –- 1 hláska = 1 graféma)
  4. 1984 – Pravidlá slovenskej výslovnosti od Ábela Kráľa
  5. 1966 – Morfológia slovenského jazyka od Jozefa Ružičku
  6. 1. 1996platí zákon o štátnom jazyku

Po r. 1989 –Pravidlá slovenského pravopisu /1991, 1998/

- Krátky slovník slovenského jazyka /1997

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Gramatika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018