Jazyk ako znakový systém
JAZYK AKO ZNAKOVÝ SYSTÉM
Jazyk = abstraktný systém lexikálnych a gramatických znakov, ktorý určité jazykové spoločenstvo používa ako prostriedok myslenia a dorozumievania sa.
- má niekoľko funkcií:
- dorozumievacia (kontakt medzi ľuďmi)
- poznávacia (nástroj myslenia)
- reprezentačná (reprezentuje národ, jeho kultúru)
- estetická (umelecké pôsobenie cez beletriu)
Reč = konkrétna realizácia jazykového systému, je zvukovo alebo písomne vyjadrovaný hovor, môže mať aj mimojazykovú podobu
Jazykový znak – schopný zastupovať konkrétne veci z reálneho sveta
Semiotika = náuka o znakoch
Znak = niečo, čo stojí na miesto niečoho iného
- piktogram = obrázková značka, nahrádza text informácie; priamo odráža vlastnosť veci, ktorú označuje (na obale žuvačky postavička hádžuca odpadky do koša)
- symbolický znak = menej presný, potrebujeme isté indície na jeho vysvetlenie
- konvenčný znak = nemá nič spoločné s pomenúvanou realitou; ľudia sa na ňom dohodli (chemické značky, značky na mape)
SÉMANTICKÝ TROJUHOLNÍK
Sémantický trojuholník odráža „Fázy“ myslenia:
- podnet z objektívnej skutočnosti:vidíme konkrétny predmet - vidíme dom,
- uvedomenie si, čo vidíme:definícia predmetu na základe jeho vlastností - stavba na bývanie,
- priradenie mena,pomenovanie: dohodnutý jazykový znak D–O–M (house, s. Haus).
SLOVO ustálená skupina hlások, ktorá má určitý význam (lexikálny a gramatický).
- VECNÝ(LEXIKÁLNY)VÝZNAM SLOVA: vecný obsah slova, ktorý označuje jav skutočnosti. Slovo ho má vždy, nemôže bez neho existovať (napr. lečo – obsah: jedlo z papriky, rajčín, vajec).
- GRAMATICKÝ VÝZNAM SLOVA:schopnosť slova vyjadriť gramatické kategórie (lečo – stredný rod, singulár, nominatív...).
PRIRODZENÝ JAZYK
- postavený na základe ľudských artikulovaných zvukov, rozumejú mu a používajú ho všetci jedinci národného spoločenstva alebo etnika
- vyvíjal sa
UMELÝ JAZYK
- má ohraničenú platnosť
- vznikol
- najprv existuje písaná forma, neskôr zvuková forma
esperanto, programovacie jazyky...
Národný jazyk – súhrn výrazových a významových prostriedkov, ktoré používajú ako nástroj myslenia a dorozumievania príslušníci jedného národa alebo etnickej skupiny, pričom ich spája historická, spoločenská, kultúrna a politická spolupatričnosť.
Materinský jazyk – jazyk, kt. si jedinec osvojí v rodine, má k nemu najbližší vzťah
Cieľový jazyk – oficiálny, úradný jazyk určitého štátu /pre Slováka žijúceho v Rumunsku je materinským jazykom slovenčina, cieľovým rumunčina/
Cudzí jazyk – treba sa učiť na pozadí materinského jazyka, podľa jeho zákonitostí
Spisovný jazyk – záväzná forma národného jazyka, kt. sa používa na oficiálnej úrovni, má celospoločenskú funkciu
Norma spisovného jazyka – súbor záväzných pravidiel, ustálených predpismi. Kodifikuje sa v normatívnych príručkách. Až po kodifikácii sa stáva všeobecne platnou, spoločensky záväznou pre všetkých používateľov jazyka.
Výskumu jazyka sa venuje Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied a učitelia katedier slovenského jazyka na vysokých školách.
Základné kodifikačné príručky spisovnej slovenčiny sú:
Pravidlá slovenského pravopisu
Krátky slovník slovenského jazyka
Pravidlá slovenskej výslovnosti,
Synonymický slovník slovenčiny
Štandardná forma jazyka – forma jazyka, kt. sa používa v bežnej komunikácii. Menej dodržiava normu, rešpektuje gramatiku, porušuje niektoré zásady spisovnej výslovnosti (tvrdá výslovnosť, nesprávny prízvuk).
Subštandardná forma národného jazyka – nespisovná forma, nespisovné výrazy (slang, argot, nesprávna výslovnosť.
Nárečie
/dialekt/ - nespisovný útvar národného jazyka, domáca reč, používa sa v istej časti
Slovenska
- dnes zriedka v čistej podobe
- existuje ich asi 30 slovenských (teritoriálnych), ktoré môžeme rozdeliť na:
západoslovenské (záhorské, považské, trnavské...)
- nezmäkčuje sa de, te , ne, le...
- namiesto dvojhlások sa vyslovujú dlhé samohlásky
- neplatí rytmický zákon
- ako – jako; všetko –- šecko
stredoslovenské (tekovské, turčianske, oravské, liptovské, zvolenské, gemerské...)
- os. sg minulého času – bou, spustiv namiesto bol, spustil
- mäkkosť de, te, ne, le...
východoslovenské (spišské, abovské, šarišské, zemplínske, sotácke, užské)
- mäkké sykavky ś, ź
- chýbajú slabikotvorné ŕ, ĺ, vkladajú sa samohlásky (vŕba –- vjerba)
- spoluhlásky c, dz namiesto ť, ď
- krátka výslovnosť
- prízvuk na predposlednej slabike = penultima
- slovná zásoby
- dobové nárečia, sociálne /žargón, argot, slang/
Pôvod slovenčiny a jej vzťah k iným jazykom
- indoeurópske jazyky sa oddelili a postupne vyvinuli z prajazyka – praindoeurópčiny (3500 pred n. l.)ˇ
Rodiny indoeurópskych jazykov: baltské, románske, keltské, germánske, slovanské
Z praindoeurópčiny sa od 2. tisícročia p. n. l. vyvinula aj praslovančina
Počas sťahovania národov (4. – 6. stor.) sa Praslovania postupne rozšírili po Európe a zo spoločného jazyka začali vznikať samostatné jazyky pre každý národ (8. – 10. storočie)
západoslovanské: slovenčina, čeština, poľština, lužická srbčina
východoslovanské: ruština, bieloruština, ukrajinčina
južnoslovanské: slovinčina, chorvátčina, srbčina, macedónčina, bulharčina,
Vývin spisovnej slovenčiny
- 863 – Konštantín a Metod – staroslovienčina – prvý spisovný slovanský jazyk
- písmo hlaholika (z malých písmen gréckej abecedy)
- – 14. storočie –oficiálny jazyk latinčina, Slováci hovorili po slovensky (nárečiami)
- storočie – používa sa čeština, aj keď úradným jazykom bola latinčina a domácim slovenský jazyk
16., 17. storočie – rozvíja sa kultúrna západná slovenčina a
stredoslovenský nárečový typ
- storočie – neúspešný pokus o kodifikáciu uskutočnili kamaldulskí mnísi
- pokus o tzv. slowackí jazyk - Jozef Ignác Bajza – nevydal gramatiku
uplatnil v 1. slovenskom románe René mláďenca Príhoďi a Skúsenosťi
- 1787 – 1. kodifikácia spisovnej slovenčiny - Anton Bernolák /katolícky kňaz/
na základe kultúrnej západoslovenčiny
- Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách /1787/
- Grammatica slavica /1790/
- Slowár Slowenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí /1825 – 1827/
zásady bernolákovskej kodifikácie:
- odstraňuje y/ý, ponecháva len i/í
- mäkkosť ď, ť, ň, ľ sa označuje vždy
- podstatné mená sa píšu veľkým začiatočným písmenom
- predložky s, z sa píšu podľa výslovnosti
- hláska j sa píše grafémou g
- zavádza skupinu šč
- hlásku v píše vždy ako w
- obmedzuje české slová bernolákovčinou písal: J. Fándly, J. Hollý
- 1843 – 2. kodifikácia spisovnej slovenčiny– Ľudovít Štúr /evanjelický kňaz/
na základe stredoslovenského nárečového typu
- Náuka reči slovenskej /1846/ – gramatika, zásada „píš, ako počuješ“
- Nárečja slovenskou alebo potreba písaňja v tomto nárečí /1846/ – odôvodňovací spis
Zásady štúrovskej spisovnej slovenčiny:
- nemá písmená y, ý
- rozdiel medzi zvukmi d, t, n – ď, ť, ň graficky vyznačuje mäkčeňom
- dvojhlásky ô, ia, ie píše ako uo, ja, je
- nemá ľ
- dôsledne dodržiava rytmický zákon
- základný tvar minulého času má podobu mau, volau, namiesto dnešného mal, volal
úspech zabezpečila literárna tvorba štúrovcov
- 1852 – Martin Hattala – zaviedol etymologický princíp - Krátka mluvnica slovenská
- zaviedol písanie y, ý
- zaviedol ô, ľ, ä
- 1902 – Samo Czambel vydal kodifikačnú príručku Rukoväť spisovnej slovenčiny
- 1931 – vyšli 1. Pravidlá slovenského pravopisu (čechoslovakistický princíp)
- 1953 - Pravidlá slovenského pravopisu (fonematický princíp –- 1 hláska = 1 graféma)
- 1984 – Pravidlá slovenskej výslovnosti od Ábela Kráľa
- 1966 – Morfológia slovenského jazyka od Jozefa Ružičku
- 1. 1996 – platí zákon o štátnom jazyku
Po r. 1989 –Pravidlá slovenského pravopisu /1991, 1998/
- Krátky slovník slovenského jazyka /1997