- rozprávanie udalostí a zážitkov predstavuje najčastejšiu formu ľudskej komunikácie
- je podstatnou zložkou umeleckého štýlu
- základ epických diel
- pri rozprávaní sa sústreďujeme na udalosť, ktorá sa odohrala, hovoríme o zápletkách, konfliktoch a ich riešení, udalosti vykresľujeme ako jedinečné, neopakovateľné, ale zároveň charakteristické pre isté typy ľudí, pre určitú dobu alebo prostredie
- s rozprávačskými postupmi sa stretávame pri čítaní poviedok, románov, pri počúvaní rozprávok a povestí, pri štúdiu historických či životopisných odborných diel
= zachytenie udalosti v časovej postupnosti
- môže byť slohovým postupom aj slohovým útvarom
chronologický – zachytenie udalostí v časovej následnosti /môže ísť aj o odbočenie prerozprávaním vedľajších udalostí/
retrospektívny – pospiatky, čitateľ vie, ako sa príbeh skončil, ale nevie, čo všetko sa predtým odohralo, teda autor čitateľa najprv oboznámi s prítomnosťou a potom sa vracia do minulosti, aby ňou vysvetlil prítomný stav
paralelný – dva alebo viac dejov sa odohráva súbežne, vedľa seba
rámcový – do rozprávania postavy prvého príbehu sa postupne vkladajú iné príbehy /Dekameron, Tisíc a jedna noc/
reťazový – na jednu udalosť nadväzujú mnohé iné, ďalšie udalosti, pričom ich spája hlavná postava
hlavné druhy úvodu:
expozícia – úvodný opis postáv, prostredia
in medias res – vpadnutie priamo do deja /do stredu veci/
retrospektíva – pohľad späť
!!!Rozprávač musí zaujať príbehom, musí sa niečo stať
Nebojte sa fantázie, nebojte sa čitateľov ohromiť niečím nečakaným nevídaným, ale ani fantázia nesmie byť bezbrehá, musí mať svoju logiku a pravdu
Ohybnosť a plastickosť príbehu spočíva v tom, že nerozprávame iba strohý dej, ale vykreslíme prostredie, poskytneme presný opis a výstižnú charakteristiku hrdinu, do rozprávania vkladáme svoje úvahy, komentáre...
Text rozprávania sa člení na:
Je to priama reč autora, základný text v pásme rozprávača
Autor pozerá na príbeh z nadhľadu
Môže byť priame rozprávanie – ja-rozprávanie
V diele je prítomný aj adresát, rozprávač mu dáva otázky a tak vznikne ja-ti rozprávanie, my-si rozprávanie, ja-vám rozprávanie
povedať, hovoriť, ozvať sa, poznamenať, vravieť, pošepnúť, zakričať, odvrknúť, odpovedať, myslieť, uvažovať, cítiť... autor slovesom dokáže vystihnúť aj okolnosti prehovoru.
Priama reč
-veta je kratšia ako uvádzacia veta
-zahŕňa veľa myšlienok na malej ploche
-nahrádza čitateľovi široké opisy
-môže mať dramatizujúcu funkciu (krátke, rôznej modálnosti, nedokončené...)
-reč charakterizuje postavu /prostredie, vzdelanie/
„Nehľadal ma nik?“
„Nehľadal vás nik.“
Nevlastná priama reč
-slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv
-nemá uvádzaciu vetu a nie je vyčlenená osobitným odsekom, nemusí byť v úvodzovkách
Odložila list do kabelky. Tak som teda znova bezprizorná. Čo som urobila? Chcela som spravodlivosť!
Polopriama reč
-je cudzou osobou /rozprávačom/ doslovne referovaná reč alebo myšlienka.
Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Čo mu tak na ňom záleží? Sú krajania.
Vnútorný monológ
-ňou sa sprostredkúva formulovanie myslenia rozprávajúceho subjektu priamo v zrode, ešte v chaotickom, dynamickom stave myšlienky.
-autori využívajú na opis krízových situácií postáv, na opis toho, ako prežívajú stresové stavy, ako sa rozhodujú.
Obliekla sa do večerných šiat. Nie, nechce byť Ivonou Vrbinkovou, tá sa nosievala deň čo deň, kým ešte chodila do školy, vždy v inej paráde. „Aká som mu včera padla do očí, s takou nech sa aj teraz stretne....“