- sa zrodila v druhej polovici 9. stor. vo Veľkomoravskej ríši, ktorú založil knieža Mojmír (830-846) a zveľadil knieža Rastislav (846-870). Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti kultúrnemu a politickému vplyvu Východofranskej ríše, ktorá sa snažila ovládnuť Veľkú Moravu rafinovaným spôsobom, prostredníctvom franských kňazov, ktorí tu šírili kresťanstvo latinskou liturgiou (bohoslužobný jazyk). Preto knieža Rastislav požiadal byzantského cisára Michala III. o vyslanie takých kňazov, ktorí by šírili kresťanstvo, ale jazykom zrozumiteľným nášmu ľudu. Michal III. vyhovel jeho žiadosti a poslal mu dvoch bratov (r. 863) gréckeho (solúnskeho) pôvodu: Konštantína (827-869) a Metoda (813-885).
HLAHOLSKÉ písmo (hlaholika) – zostavil Konštantín ešte pred príchodom na Veľkú Moravu podľa gréckej minuskuly (malých písmen gréckej abecedy).
CYRILSKÉ písmo (cyrilika) - vzniklo až po Metodovej smrti na začiatku 10. storočia na bulharskom území podľa gréckej majuskuly (gréckych veľkých písmen). Cyrilika sa stala základom dnešnej azbuky.
STAROSLOVIENSKY JAZYK - bol MACEDÓNSKYM NÁREČÍM z okolia Solúna (macedónske nárečie starobulharského jazyka), je to PRVÝ SLOVANSKÝ JAZYK.
Od druhej polovice 14. storočia sa popri latinčine používa čeština a slovakizovaná čeština. Postupne sa vytvorila kultúrna západoslovenčina, stredoslovenčina a východoslovenčina.
Charakteristika bernolákovčiny, porovnajte ju so súčasným spisovným jazykom
JOZEF IGNÁC BAJZA - sa ako prvý pokúsil uzákoniť spisovnú slovenčinu ešte pred Bernolákom - pokúsil sa POSLOVENČIŤ ČEŠTINU. Jeho jazyk však neprijali, je autorom PRVÉHO SLOVENSKÉHO ROMÁNURENÉ MLÁĎENCA PRÍHODI A SKUSENOSŤI.
Prvým kodifikátorom spisovnej slovenčiny bol v r. 1787ANTON BERNOLÁK. Za základ svojho spisovného jazyka si zvolil KULTÚRNU ZÁPADOSLOVENČINU z oblasti Trnavy ( kón – kôň, ešče – ešte, spéwať – spievať) - hovorovú reč trnavských vzdelancov, ktorú doplnil niektorými prvkami z rodného ORAVSKÉHO NÁREČIA:
Svoj návrh odôvodnil v 2 prácach. V r. 1787 dielom Jazykovedno (Filologicko) - kritická rozprava o slovenských písmenách - vychádza z foneticko - fonologických princípov a predstavuje prvý závažný krok ku kodifikácii spisovného jazyka.
A v r. 1790 vydal učebnicu slovenskéhojazyka pre školyGrammatica slavica (Slovenská gramatika) – bola napísaná v latinčine, je prvou normotvornou (záväznou) gramatikou slovenčiny.
Uzákonenie spisovnej slovenčiny zavŕšil 6 - zväzkovým slovníkom Slowár Slowenskí – Česko – Laťinsko – Ňemecko – Uherskí.
Bernolák zaviedol fonetický pravopis, v ktorom každá hláska mala svoj znak. Mäkkosť a dĺžku bolo potrebné v písme vždy označiť – používali diakritické znamienka(ď, ť, ň, ľ).
Bernolákovčina bola úspešne propagovaná tisíckamináučných a náboženských kníh vydávaných učenou spoločnosťou Slovenským učeným tovarišstvom (bolo založené v 1792, v Trnave).
! Nestalasa však celonárodným jazykom !, nespojila všetkých Slovákov, používali ju len slovenskí katolíci, evanjelici až do uzákonenia štúrovskej slovenčiny v r. 1843 sa pridržiavali biblickej češtiny. Bernolákovčinou písali významní spisovatelia (Ján Hollý, J. Fándly – spis Dúverná zmlúva medzi mńíchom a diáblom, Piľní domajší a poľní hospodár, J. Palkovič).
V súčasnej slovenčine: „ w “ používame len v cudzích slovách, ostatné nepoužívame vôbec (zložka ss – ktorá označovalo hlásku š, písmeno ˇg, teda g s mäkčeňom – označovalo hlásku g)
Ján Hollý - Jaroslav (úryvok)
Ó jasné ti vitaj mi slňečko, vitajťe pahorki,
rovňini prestranné, a oďáté trávami lúki,
háje i rozľehlé i poľíčka i kvítki milostné,
aj vi, čo z lúbezním krúťiťe sa mláki hrčáním!
Já vždi vašéj buďem obďivovaťsa kráse, a s téjto
najsladšú rozkoš, najsladšú úťechu vážiť:
Vždicki i vám spívať, vždi na vďačnú dúčelu pískať,
čistú vždicki radosť veselého ze srdca vilévať.
Juraj Fándly: Piľní domagší a poľní Hospodár (úryvok)
Miľí Slowáci! chceťeľi mať, w budúcich Stoľetách našého Národu chváľitebné,
a pamatľiwé Méno, pre toto, a pre Sláwu geho, ešče wás gednúc láskawe,
srdečňe napomínám: podľa možného Spúsobu dopomahagťe k Tlačeňú
našínskích Kňích, gako gá wám s túto mogú Prácú, a Radú dobře pragem, tak wi z z wašého Srdca mogému Zdrawí, z waším Usilowáňím mogému Ménu, téš sami sebe, ai waším Bľížním, waším Potomkom, celému našému slawnému Národu dobre pragťe. Dobre sa magťe!