Základné rozdiely medzi slovenčinou a češtinou + Indoeuurópske jazyky

Základné rozdiely medzi slovenčinou a češtinou + Indoeuurópske jazyky

A. Hláskoslovie a výslovnosť

1. čeština má tieto osobité hlásky a písmená:

ř (moře, řeč, hořký, čtyri, pepř, třeba)

ou (soud, jsou, sloup, pouť, nesou)

ů (můj, původně, důkaz)

ě (děti, země, věc, někdo, běží)

1. v češtine nie sú tieto hlásky, ktoré má slovenčina:

ä (v češ. ě, a) – pět, maso, pata

ia (v češ. á/í) - žák, svatý, ulicím, pátý

ie (v češ. é/í) - mléko, pírko, vím, stín, polévka

iu(v češ. í) – cizí, paní

ô (v češ. ů/o) – můj, různý, stůl, osmý

ľ,ĺ (v češ. l/lou) - učitel, spisovatel, libovolný, sloup, tlouci, hloubit

ŕ (v češ. r) - vrba, mrtvola, vršek

dz, dž (v češ. z)- házet, mez, sázet, hází, sází, hovězí

1. skupina aj je v češtine ej - vejce, dej, nejlepší
2. striedanie spoluhlások je v češtine častejšie: h/z , k/c, ch/š (mnoho/mnozí, noha/ na noze, ruka/ruce, macecha/macešin) v tvorení (odvodzovaní) slov i tvorení tvarov
3. v češtine neplatí rytmický zákon (zpívání, bílý, mládí) – často nasledujú 2 aj 3 dĺžky za sebou

B. Tvaroslovie a skladba

1. v češtine sa používa 5. pád – vokatív (pane profesore, Evo)
2. častejšie sú dvojtvary (mužovi/muži, panu učiteli)
3. v akuzatíve a inštumentáli plurálu mužských podstatných mien sú tvary: hrdiny, hochy
4. prídavné mená majú aj menný tvar v prísudku (je nemocen, jsem zdráv)
5. slovesá majú dvojtvary (píšu/píši, lít – leje/lije), v tvare minulého času sa nevkladá –o–  niesol/nesl, piekol/ pekl
6. čeština viac používa trpné príčastia nedokonavých slovies (Tato kniha je čtena./Táto kniha sa číta)
7. má odlišné spojky (jenž, zda, jestli, nýbrž, jelikož...)

C. Slovná zásoba

1. niektoré české slová sú odlišné od slovenčiny (pohádka, vesnice , dudák...)

1. niektoré české slová majú v slovenčine alebo v slovenskom nárečí iný význam

kmín: v slov. rasca, v slov. nárečí zlodej

kapusta: v češ. zelí znamená kel

ručník: v češ. uterák, v slov. šatka

1. niektoré cudzie slová majú v češtine iný rod alebo iný prepis (pravopis)

češ. varianta (ženský rod) teze

 slov. variant (mužský rod) téza

Blízkosť slovenčiny a češtiny je výsledkom vzájomných kontaktov. Slováci požívali češtinu od 14. do 18. storočia, čo ovplyvnilo rozvoj slovenskej slovnej zásoby. V 19. a najmä v 20. st. sa oba jazyky obohatili o mnoho nových spoločných slov a výrazov.

Karel Hynek Mácha - Máj (úryvok)
Byl pozdní večer — první máj — byl = bol, pozdný- neskorý= odlišné slovo od slovenčiny
večerní máj — byl lásky čas

hrdliččin zve ku lásce hlas striedanie hlásky K/Čhrdličkin- hrdliččin, K/Clásky – lásce
kde borový zaváněl háj. ě-osobitá hláska, zve-volá, zavánel - voňal = odlišné slová od slovenčiny

Přichystánjiž popravce s mečem stojí, přichystán=trp. príčastie,ř- iná hláska, již–odlišná spojka už
jedenkrát ještě vězeň zdvihl zrak, ě-osobitá hláska, zdvihl- zdvihol= v minulom čase vypadáva –o-
pohlédl vůkolím — povzdechl — pak v minulom čase vypadáva –o-, ů - osobitá hláska- v sloven. ô
spustiv je zas — k blízké se smrti strojí. neplatí rytmický zákon
Obnažil vězeň krk, obnažil ňádrabílé, ňadra-prsia odlišné slovo, bílé -  neplatí rytmický zákon
poklekl k zemi, kat odstoupí, strašné chvíle — v minulom čase vypadáva –o-, ou- osobitá hláska
pak blyskne meč, kat rychlý stoupne krok, ou- osobitá hláska
v kolo tne meč, zločinci blyskne v týle,
upadla hlava — skok i — ještě jeden skok — ě-osobitá hláska
i tělo ostatní ku zemi teď se skloní. ě-osobitá hláska, teď – teraz
Ach v zemi krásnou, zemi milovanou,
v kolébku svou i hrob svůj, matku svou, kolébka – kolíska= odlišné slovo
v vlasť jedinou i v dědictví mu danou,
v šírou tu zemi, zemi jedinou,
v matku svou, v matku svou, krev syna teče po ní.

Je pozdní večer — druhý máj —

večerní máj — je lásky čas,
hrdliččin zve ku lásce hlas:
„Viléme! Viléme!! Viléme!!!“

Zaradenie slovenčiny a češtiny do skupiny indoeurópskych jazykov

Slovenčina a čeština majú spoločný prazáklad- prajazyk: PRASLOVANČINU. V etymológii

(pôvode slov) sú rozdiely – čáp, židle, vesnice. Patria medzi ZÁPADOSLOVANSKÉ jazyky.

Porovnávaním zákonitostí a gramatických znakov medzi jednotlivými jazykmi dospeli jazykovedci k záveru, že jazyky európske a značnej časti západnej Ázie vychádzajú zo spoločného prajazyka - indoeurópskeho, ktorým sa hovorilo asi 3500 rokov pred n. l.

V súčasnosti sa jazyky, ktoré vznikli z tohto prajazyka používajú v celej Európe a Indii, a preto sa označujú ako INDOEURÓPSKE. Patria sem jazyky :

1. INDOIRÁNSKE – grécky, albánsky, perzský
2. BALTSKÉ – litovský, lotyšský
3. SLOVANSKÉ
4. GERMÁNSKE – anglický, nemecký
5. ITALICKÉ – (základ latinčina) španielsky, taliansky, francúzsky
6. KELTSKÉ – írsky, waleský

Slovanskými jazykmi hovoria príslušníci slovanských národov v strednej a východnej EURÓPE.

Všetky sa vyvinuli zo spoločného prazákladu PRASLOVANČINU.

Delíme ich na 3 skupiny:

1. ZÁPADOSLOVANSKÉ – slovenský,český, poľský, lužicko-srbský
2. JUŽNOSLOVANSKÉ – srbský, chorvátsky, slovinský, bulharský, macedónsky
3. VÝCHODOSLOVANSKÉ – ruský, ukrajinský, bieloruský

Slovenčina si zachovala asi 108 praslovanských slov napr: voda, zem, človek, rieka, hviezda, kvet.