Štúr - kodifikácia a Hattala
Vývin spisovného jazyka od obdobia romantizmu - charakteristika ŠTÚROVEJ spisovnej slovenčiny, porovnajte ju so súčasným spisovným jazykom
- storočie
Celonárodný slovenský spisovný jazyk uviedla do života štúrovská generácia. Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M Hodža v roku 1843 v HLBOKOM uzákonili nový spisovný jazyk založený na STREDOSLOVENSKOM NÁREČÍ. Významnú úlohu pri kodifikácii mal Ľudovít Štúr. Vytvoril ho na základe KULTÚRNEJ STREDOSLOVENČINY. Verejne bol vyhlásený na zasadnutí spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši roku 1844. Štúr odôvodnil potrebu nového spisovného jazyka v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846). V Náuke reči slovenskej (1846) objasnil gramatiku nového jazyka. Štúrpodobne ako Bernolák zaviedol FONETICKÝ PRAVOPIS.
Základné znaky štúrovského pravopisu:
PRAVOPIS:
- nemá písmená y/ý všade i/í – rozprávki/rozprávky, vidávať/vydávať, mekí/mäkký
- dôsledné označovanie mäkkosti ďe, ťe, ňe, ľe/ ďi, ťi, ňi,ľi (ďeťi)
- dvojhláska ô sa rozpisuje ako uo
- dvojhlásky ia, ie sa píšu ako kombinácia písmen ja, je (najčistejšie/najčistejšje, nárečia/nárečja)
- hláska v sa píše ako u v G pl chlapou/ chlapov
HLÁSKOSLOVIE:
- nemáhlásky: ľ – král/kráľ,ä - namiesto toho používaa, esvatí/svätý, é - namiesto toho používa jedobrjeho/dobrého, dvojhlásku iu - namiesto toho používa ú božú /božiu
- dôsledné dodržiavanie rytmického zákona slúža/slúžia
- tvar minulého času má podobu mau, volau/ mal, volal
- M. Hodža neprijal Štúrov fonetický pravopis. Bol iniciátorom reformy štúrovskej spisovnej slovenčiny, ktorú ukončil v roku 1852Martin Hattala dielom Krátka mluvnica slovenská (hodžovsko – hattalovská reforma). Presadzoval etymologický (historický) princíp.
Rozlišoval: y / i,prestali označovať mäkčene v slabikáchde, te, ne, le/ di, ti, ni,li, dvojhláska uosa začala písať akoó, neskôr sa vyvinul vokáň.
Do spisovnej slovenčiny pridal hlásky: ľ, ä, é, dvojhlásky ia, ie, ô.
Namiesto štúrovských tvarov chlapou, dobruo, dobrjeho, mau zaviedli tvary chlapov, dobré, dobrého, mal.
! Nový jazyk zjednotil Bernolákovcov a Štúrovcov a stal sa východiskom pre súčasný jazyk. !
O ustálenie spisovného jazyka sa zaslúžil jazykovedec Samo Czambel, ktorý r. 1902 vydal Rukoväť spisovnej reči slovenskej, v ktorej spresnil gramatické poučky. Toto dielo v norme spisovného jazyka platilo až do r. 1931.
Po roku 1918 sa stal slovenský jazyk štátnym jazykom na Slovensku. Česi popierali samobytosť slovenčiny a vyhlasovali ju len za odnož československého jazyka. Tieto názory sa prejavili pri vydaní Pravidiel slovenského pravopisu r. 1931 Václava Vážneho – uprednostňovali niektoré české slová pred slovenskými napr. brusle - korčule.
1932 – puristické hnutie, ktoré chcelo očistiť slovenčinu od čechizmov (láhev, prášek, brusle...)
1953 – jednotné písanie -i (deti, ženy pracovaly – pracovali)
- jednotné písanie predložiek z/zo, s/so
- písanie predpôn s -, z-, začalo sa písať zbierať namiesto sbierať
Zásadná kodifikácia spisovnej slovenčiny sa uskutočnila v r. 1953. Zjednodušil sa pravopis a ustálila sa výslovnosť.
Súčasná slovenčina – Krátky slovník slovenského jazyka
1991 – vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu
1998 – prepracované Pravidlá slovenského pravopisu
1995 – Zákon o štátnom jazyku
Ľudovít Štúr - Nauka reči slovenskej (úryvok)
y ia iu ia
Slov teda visloveňja patrí podstatne k tvoreňú a je jeho dovršeňja. Ono slovám dáva život a privoďí ich
iu y é ô y ý ý
k svojmu určeňú, lebo len slovo dobre vislovenuo muože vyjadriť ten pomisel, ktorí je doňho vložení a tak
ô y y é ia
ono dopomuože slovu k opravďivej bitnosťi. Slovo zle vislovenuo určeňja svojho alebo celkom
ia ia ý
ňedosjahne alebo na cesťe k postaťi svojej zablúďi, a doťjal na pravú cestu ňenaďabí, kím sa mu kolvek
ý ý y ô
dobrím a náležitím visloveňím ňespomuože.