Pásmo rozprávača, pásmo postáv, typy rozpávačov

PÁSMO ROZPRÁVAČA A PÁSMO POSTÁV, charakterizujte typy rozprávačov

Epické texty členíme na: PÁSMO ROZPRÁVAČA A PÁSMO POSTÁV

PÁSMO ROZPRÁVAČA zahŕňa:

1. A) REČ ROZPRÁVAČA, ktorou sa autor štylizuje do úlohy vševediaceho rozprávača je charakterizovaná: - spisovnosťou, používaním nepríznakových slovesných tvarov ( 3. osoba, minulý čas alebo historický prézent), potláčaním expresivity

Realizuje sa ako: Nevlastná priama reč

 Polopriama reč

Nepriama reč- autorská reč

Zmiešaná reč

NEVLASTNÁ PRIAMA REČ

Slúži na vyjadrenie vnútorného monológu/ VNÚTORNEJ REČI POSTÁV.Rečpostavy je včlenená do pásma rozprávača. Vyjadruje sa 1. osobou j. č. Môže byť:

• Neuvedená nevlastná priama reč – najčastejšie nemá uvádzaciu vetu, nie je vyznačená úvodzovkami a netvorí samostatný odsek: Pavol jej siahol na ruku, poď, tu nemôžeš zostať. Odložila list do kabelky. Čo som to(1.os) urobila? Chcela som len spravodlivosť.
• Uvedená nevlastná priama reč – môže mať uvádzaciu vetu, obyčajne so slovesami myslieť (pomyslel si, spomenul si): „Vyhľadáva škriepku,“ pomyslel si Mišo.

POLOP

POLOPRIAMA REČ

Je tesnejšie zviazaná s AUTORSKOU REČOU, od nevlastnej priamej reči sa odlišuje tým, že používa3. osobu j. č., je referovaním o myšlienkach postavy, kým nevlastná priama reč je doslovným reprodukovaním jej reči.

Polopriamu reč v porovnaní s autorskou rečou možno previesť, transformovať do 1. slovesnej osoby a jej signálmi sú zvolacie a opytovacie vety, expresívne slová, modálne slová a pod. Napr. Pavol jej siahol na ruku, nie, tu nemôže zostať.

Mišo sa musel usmiať. Peter žije. Čo mu (3.os.) tak na ňom záleží.

-

NEPRIAMA REČ – AUTORSKÁ

Je súčasťou PÁSMA ROZPRÁVAČA, rozprávač NEPRIAMO, sprostredkovanereprodukuje prehovor niektorej postavy svojou vlastnou rečou. Obyčajne aj pomenúva postavu, ktorej názor, myšlienku, hodnotenie vyjadruje. V uvádzacej vete sa spravidla vyskytujú slovesá: vravel, šepkal, hovoril, po ktorých nasleduje vedľajšia veta predmetová so spojkou že.

Napr. Pavol jej siahol na ruku a povedal, že tu nemôže zostať. V jeseni na tanci šepkala gazdiná susede, že kto by si to len pomyslel, že zo Zuzky vyrastie taká krásavica.

PRIAMA

ZMIEŠANÁ REČ

V charakteristických znakoch sa zhoduje s rečou rozprávača, ale ide tu o skrytú reč postáv (signály subjektívneho hodnotenia z hľadiska postavy)

VNÚTORNÝ MONOLÓG

V modernej próze sa v pásme rozprávača často objavuje tzv. vnútorný monológ. Za vnútorný monológ pokladáme iba myslený, ale nahlas nevyslovený prehovor postavy. Je to spontánny tok myšlienok, ktorý umožňuje čitateľovi pochopiť vnútorné pohnútky postavy pred nejakým činom alebo po ňom. Môže obsahovať aj myšlienky o vzťahu postavy k svojmu priateľovi, známemu a pod.  Môže sa vyjadriť polopriamou rečou, nevlastnou priamou rečou, niekedy aj priamou rečou. Postava v rámci pásma rozprávača môže uvažovať pred dôležitým rozhodnutím, môže prežívať strach, rozhodovať sa o ďalšom postupe v istej situácii.

1. B) TYPY ROZPRÁVAČA: !!! VEDIEŤ !!!

1. VŠEVEDIACI(autorský) – pozorovateľ života, zobrazuje skutočnosť pohľadom „poza“, vie všetko o deji, o jednotlivých postavách, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, rozprávanie sa odvíja v 3. osobe sg: on – rozprávanie.  Balzac: Otec Goriot

1. PERSONÁLNY (klasický) - je tiež vševediaci, ale sústreďuje sa zvyčajne len na 1 postavu, ktorá sa vyvíja v priebehu deja, rozprávanie je v 3. osobe sg: on – rozprávanie. Hronský: Jozef Mak

1. SUBJEKTÍVNY (priamy) – nezhoduje sa s autorom, rozprávačom je postava, ktorá prerozpráva svoj príbeh v 1. osobe sg: ja – rozprávanie, charakterizuje svoje vnútorné stavy, nálady. Remarque: Na západe nič nového

1. NEUTRÁLNY „OKO KAMERY“ – zameriava sa na vonkajšie znaky postáv, opisuje správanie, dialógy, gestá, nezameriava sa na vnútorný svet postáv, v diele chýba vnútorný monológ, nevieme čo sa deje v duši postavy, čo si o udalosti postava myslí, postava si v duchu nič nehovorí, môže sa použiť: ja - i on - rozprávanie.

1. C) FORMA ROZPRÁVANIA:

JA – rozprávanie (ich forma) = priame rozprávanie: autor sa stotožňuje s niektorou postavou, je prítomný v príbehu (1.osoba).

ON – rozprávanie (er forma) = autorská reč: najčastejšia forma rozprávania v 3.osobe, autor ňou sám za seba, alebo v stotožnení s rozprávačom rozvíja príbeh, opisuje a komentuje konanie postáv.

PÁSMO POSTÁV zahŕňa:

1. a) REČ POSTÁV:

1. PRIAMA REČ - graficky odlíšená úvodzovkami, pomlčkami, vydeľuje do samostatného odseku a zvyčajne je uvedená uvádzacou vetou. Má podobu reálnej reči, v ktorej sa používajú aj nespisovné prvky – táto jazyková rôznorodosť slúži na charakteristiku postáv, objavujú sa v nej všetky slovesné časy.

Uvádzacie vety môžu mať trojaké umiestnenie:  na začiatku, na konci, priama reč je vsunutá do uvádzacej vety.

1. Uvádzacia veta: „ Priama reč./!/?“ Povedala Zuzka: „Ako myslíte.“
2. 2. „Priama reč,/?/!“ uvádzacia veta.„Ako myslíte,“povedala Zuzka.
3. „Priama reč,“ uvádzacia veta, „priama reč./?/!“

„Nezabudni si napísať úlohu,“ povedala mama, „určite vám ju bude učiteľka kontrolovať.“

1. NEVLASTNÁ PRIAMA REČ - slúži na vyjadrenie vnútorného monológu postáv, od priamej reči sa odlišuje tým, že nie je označená úvodzovkami, a preto sa pevnejšie začleňuje do kontextu. Napr. Pavol jej siahol na ruku, poď, tu nemôžeš zostať.

1. POLOPRIAMA REČ - môže vyjadrovať v texte vnútorný monológ i dialóg formálne prepojený s pásmom rozprávača, od nevlastnej priamej reči (1. osoba) sa odlišuje kategóriou osoby - 3. osoba. Napr. Pavol jej siahol na ruku, nie, tu nemôže zostať.

1. NEPRIAMA REČ  - je reprodukciou reči postáv rozprávačom, preto sa mení pôvodná osoba, číslo, čas i spôsob, aby sa úplne začlenila do pásma rozprávača.

Napr. Pavol jej siahol na ruku a povedal, že tu nemôže zostať.

1. ZMIEŠANÁ REČ - v charakteristických znakoch sa zhoduje s rečou rozprávača, ale ide tu o skrytú reč postáv(signály subjektívneho hodnotenia z hľadiska postavy)

1. b) MONOLÓG (gréc. monos - sám, logos - reč) - je samostatný prehovor, protiklad dialógu.Monológ v lyrike prislúcha lyrickému subjektu (lyrickému hrdinovi), v epike ho vytvára rozprávač.V drámeslúži na komentovanie istých udalostí, na vysvetlenie niektorých súvislostí.

1. c) DIALÓG (gréc. dialogos - rozhovor) - je rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami Musí mať najmenej dve repliky. Kontakt medzi jednotlivými replikami sa zabezpečuje jazykovými prostriedkami nadväzujúcimi na predchádzajúcu repliku.
2. d) REPLIKA ( répliquer [replike] - odpovedať) - je základná jednotka dialógu = PREHOVOR JEDNEJ POSTAVY. Má svoje miesto aj v epike (priama reč), menej v lyrike, hoci sa nevylučuje. Reaguje na predchádzajúci prehovor, resp. navodzuje (provokuje) ďalšie pokračovanie rozhovoru, dialógu.

Vysvetlite pojmy pásmo rozprávača a pásmo postáv a v ľubovoľnej ukážke identifikujte typ rozprávača.

Miguel de Cervantes Saavedra - Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha (úryvok)

PÁSMO ROZPRÁVAČA – VŠEVEDIACI rozprávač - 3.osoba sg

Vtom zočili v diaľke na poli zo tridsať- štyridsať veterných mlynov, a len čo ich Don Quijote uzrel, riekol zbrojnošovi: PÁSMO POSTÁV - PRIAMA REČ (úvodzovky + 1.os.sg + uvádzacia veta + vyčleňuje sa do samostatného odseku)

,,Šťastie vedie naše veci lepšie, než sme si mohli želať. Či vidíš, priateľ Sancho Panza, tamhľa ten húf prinajmenej tridsiatich ozrutných obrov, s ktorými sa pustím do boja a všetkých pripravím o život? Ich korisť stane sa základom nášho bohatstva, lebo to bude boj spravodlivý a skutok veľmi bohumilý, keď vykynožím z povrchu zeme také zlé býlie."

,,Akí obri?" spýtal sa Sancho Panza.

,,Tamtí, čo vidíš," odvetil jeho pán, ,,s tými dlhými rukami, ktoré mávajú niektorí temer na dve míle."

,,Počujte, Vaša Milosť, " odvetil Sancho, ,,veď to, čo tam vidno, nie sú obri, ale veterné mlyny, a čo sa vám pri nich zdá rukami, to sú krídla, ktoré poháňa vietor, a ony pohybujú žarnovmi."

,,Zrejme," vetil Don Quijote, ,,sa nevyznáš ani za mak v dobrodružstvách: sú to obri, a ak sa bojíš, rušaj odtiaľto a modli sa, pokým sa ja pustím s nimi do krutého a nerovného boja."