Štylistika, umelecký štýl

ŠTYLISTIKA

Štylistika je jazykovedná disciplína, ktorá skúma výrazové prostriedky a kompozíciu textu.

Pojmom text označujeme všetky jazykové prejavy, ktoré vznikajú komunikáciou medzi ľuďmi. Každý text má svoj:

1. obsah – kompozične a štylisticky spracovaná téma,
2. formu – písomná – ústna

formálna – neformálna

záväzná – nezáväzná

ustálená – aktuálny text

monologická – dialogická ap.

Texty členíme na:

1. umelecké (napr. beletria) a vecné (napr. úradný list),
2. súvislé (ucelený text, napr. úvaha) a nesúvislé (kombinácia slovných – verbálnych a grafických vyjadrovacích prostriedkov, napr. cestovný poriadok, diagramy, grafy),
3. ústne (napr. príležitostný prejav) a písomné (napr. súkromný list ap.).

Štylistika skúma jazykové prostriedky z jednotlivých rovín jazykového systému ako príslušné jazykové disciplíny, i keď z iného hľadiska, t. j. z hľadiska ich výberu, spôsobu a vhodnosti ich využitia v rôznych druhoch textu.

Štylistika skúma jazykové prostriedky ako výrazové prostriedky textu, pomocou ktorých sa buduje obsahová a formálna podoba textu.

Výber a spôsob využitia výrazových prostriedkov určuje funkcia jazykového prejavu a štýlová norma.

UMELECKÝ ŠTÝL

Umelecké texty majú najčastejšie písomnú podobu. Všeobecne platí, že sú väčšinou monologické, ale bežne sa v nich stretávame aj s dialogickými časťami.

Umelecký text je určený širokej verejnosti (umelecký štýl je štýl verejného styku). Medzi autorom umeleckého textu a jeho prijímateľom (čitateľom) je oficiálny, neosobný vzťah.

Niektoré texty sa v nás snažia vyvolať city, sprostredkovať nám umelecký zážitok, obohatiť náš život o nové zážitky.

Hlavnou funkciou umeleckého štýlu je estetická funkcia, ktorá je úzko spojená s komunikatívnou funkciou. V umeleckom texte sa kladie dôraz na umelecké zobrazenie reality s cieľom pôsobiť citovo a esteticky. Čitateľ od umeleckého textu očakáva, že bude originálny, pestrý a obrazný.

VÝRAZOVÉ PROSTRIEDKY V UMELECKÝCH TEXTOCH

V umeleckých textoch sa využívajú výrazové prostriedky všetkých foriem národného jazyka. Vyskytujú sa v nich aj poetizmy (napr. tátoš, tonúť), obrazné pomenovania, napr. metafory (napr. slaná rosa spomienok), personifikácie (napr. hviezdy nariekajú nad temným oceánom), metonymie (napr. čítať Tolkiena), prirovnania (napr. nežná ako vánok), básnické prívlastky (napr. dávna žena), ktoré posilňujú jeho estetickú funkciu.

Niektoré žánre umeleckého štýlu

ROZPRÁVKA

Rozprávka je krátky prozaický útvar, spravidla vymyslený príbeh. Poznáme ľudové a autorské rozprávky.

Ľudové rozprávky sú založené na vymyslenom príbehu. V centre stojí hlavný hrdina, ktorý musí prekonať prekážky, aby dosiahol svoj cieľ (princezná, poklad ap.). Postavy delíme na kladné a záporné. Vystupujú tu aj nadprirodzené postavy: čarodejnica, ježibaba, víly, trpaslíci; magické číslo 3 a 7, Ustálené začiatky: Kde bolo, tam bolo; a konce: žili šťastne až kým nepomreli... Vždy víťazí dobro nad zlom.

Členenie epického textu

• pásmo rozprávača
• vševediaci – autorovi je blízky svojou absolútnou znalosťou príbehu, v deji sa však nevyskytuje, stojí mimo neho, nezúčastňuje sa na jeho rozvíjaní, nazýva sa aj virtuálny – nemá meno, vzhľad, rod, vek ... / román Dom v stráni od Martina Kukučína /
• priamy /subjektívny/ rozprávač – ja-rozprávanie, rozprávač je jednou z postáv, väčšinou hlavnou postavou, rozpráva príbeh, vyjadruje aj svoje hodnoty a názory /román Kapitánova dcéra od A. S. Puškina/
• pásmo postáv - je graficky označené úvodzovkami : monológ – súvislý prehovor

1 postavy

Príklady zápisu uvádzacej vety a priamej reči v rôznom poradí :

Peter povedal : „ Poďme už konečne domov. “

„Poďme už konečne domov, “ povedal Peter.

„Prečo by som mal odísť ?“ spýtal sa Peter.