Všeobecné poznatky o jazyku

Všeobecné poznatky o jazyku

Sylaby:

- všeobecné poznatky o jazyku - definujte pojmy jazyk a reč + veda, ktorá skúma jazyk

- jazykové roviny, ich základné jednotky a jazykovedné disciplíny

- funkcie jazyka

- vývin slovenského jazyka

- dôležité dejinné medzníky, ktoré súvisia s procesom uzákoňovania slovenského spisovného jazyka (brali sme to na hodinách – len dôležité medzníky – Bernolák, Štúr,...)

- rozdiely medzi Štúrovou a Bernolákovou podobou slovenčiny

- Rozdelenie slovanských jazykov

- Určte, do ktorej skupiny slovanských jazykov zaraďujeme slovenčinu a češtinu

- rozdielne a spoločné znaky týchto dvoch jazykov

JAZYK A REČ

• Jazyk je abstraktný systém, ktorý určitý národ, národnosť, kmeň, rod používa ako prostriedok myslenia a dorozumievania. Je uložený v pamäti spoločenstva, ktoré ho používa, to znamená, že jazykoveda skúma len jeho konkrétnu realizáciu - reč.

Jazyk je teda systém ustálených znakov a pravidiel, na základe ktorých vzniká konkrétna reč. Jazyk nie je jav prírodný, ale spoločenský, čo znamená, že ho nemáme vrodený. Musíme sa ho naučiť, dostať do svojho „ja“ (vedomia) ako model, ktorý nám umožňuje dorozumieť sa. Jazyk si teda osvojujeme v sociálnom prostredí, ale dispozíciu osvojiť si ho máme vrodenú.

Reč je fyzicko-psychická schopnosť človeka vytvárať artikulované zvuky (vyslovovať), spájať ich s pojmami, a tak realizovať komunikáciu s inými ľuďmi.

Reč je teda realizácia abstraktného jazykového systému v konkrétnom dorozumievaní a výsledkom reči je konkrétny jazykový prejav.

JAZYK A PÍSMO

Jazykom a ľudia dorozumievali len na krátku vzdialenosť a len s prítomným človekom. Na dorozumievanie na väčšiu vzdialenosť používali okrem iného posunky, hlasné zvuky, dymové signály, zárezy do kameňa alebo do dreva a písmo.

Prvé písmo bolo primitívne obrázkové písmo- piktografické písmo. Nazýva sa aj vetným písmo, pretože kresba znamenala celú vetu (od 7.tisícročia pred n. l. Sumeri v Mezopotámii).

Piktogram, slovo- obrázok, sa používa namiesto napísaných slov dodnes, hlavne tam, kde je medzinárodná klientela- hotely, stanice, letiská. Funguje ako symbol, ktorému rozumie veľké spoločenstvo ľudí.

Vyšší typ obrázkového písma je slovné písmo, napr. hieroglyfické písmo v Egypte ( 500 rokov pred n. l.), slovo malo svoj osobitný obrázok, napr. slovo vojna bolo zobrazené prekríženými nohami. Sumeri okolo roku 300 pred naším letopočtom už mali klinové písmo, ktoré rozlišovalo slabiky. Naše hláskové písmo- pre každú hlásku má osobitný znak. Vzniká v Stredomorí a v Grécku sa od 7. stor. pred n. l. začalo písať zľava doprava, ako píšeme doteraz. Z aténskej abecedy sa vyvinula latinka (6. stor. pred n. l.).

Naši slovanskí predkovia v 9. stor. písali hlaholikou (slovanské písmo na základe malej gréckej abecedy- miniskuly), a neskôr cyrilikou (slovanské písmo na základe veľkej gréckej abecedy- majuskuly), ktorá sa v niektorých slovanských jazykoch zachovala ako azbuka. Od 10. stor. píšeme latinkou.

Prirodzený a umelý jazyk

Prirodzený jazyk je systém znakov a pravidiel ich spájania postavený na základe ľudských artikulovaných zvukov ( alebo aj na základe grafických znakov), ktorý slúži ako nástroj komunikácie, vyjadrovania myšlienok a obsahu vedomia v procese poznávania. Prirodzený jazyk má univerzálnu platnosť, rozumejú mu a používajú ho všetci jedinci etnického alebo národného spoločenstva.

Umelý jazyk je systém znakov, ktorý na rozdiel od prirodzeného jazyk má ohraničenú platnosť. Na rozdiel od prirodzeného jazyka najprv existuje v písanej forme a až potom v zvukovej forme. Nie je to v podstate jazyk, ale systém znakov s vopred dohodnutými zákonitosťami, ktorým rozumie skupina ľudí, napr. symbolický znak v matematike, chémii atď. ( a +b = x).

Okrem symbolických jazykov existujú programovacie jazyky, ktoré sú súhrnom pokynov pre počítač, umožňujú prenos algoritmov do strojového kódu.

Zvláštnym typom umelých jazykov sú plánové jazyky, ktoré na rozdiel od prirodzených etnických jazykov boli umelo vytvorené človekom (napr. F. Bacon, J. A. Komenský). Ich cieľom bolo zabezpečiť ľahšie dorozumenie ľudí rôznych národností.

Od 17. storočia sa stalo esperanto ( iniciátor poľský lekár Zamenhof), je založené na internacionálnej slovnej zásobe ( má 10 percent slov pôvodne slovanských, autor využil systém slovanskej syntaxe) a tvorí slová podľa ustálených, jasných pravidiel, čo mu umožňuje obohacovať slovnú zásobu.

JAZYKOVÁ KOMUNIKÁCIA

Komunikácia - sprostredkovanie informácií medzi vysielateľom (podávateľom, hovoriacim, pisateľom) a prijímateľom (adresátom, počúvajúcim, čitateľom), teda za komunikáciu sa považuje napr. aj tanec včiel, značkovanie teritória niektorými druhmi zvierat, štekot psov, ručanie jeleňov; posunková reč, úsmev, pokrútenie hlavou, žmurkanie a pod.

Jazyková komunikácia- sprostredkovanie informácií pomocou jazyka.

Zložky jazykovej komunikácie:

• komunikačná situácia - jedinečná situácia, v ktorej prebieha komunikácia medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi napr. rozhovor s pacientom, a pod.
• komunikát - jazykový prejav, prehovor, text ( v ústnej alebo v písomnej podobe)
• komunikant - jednotlivec, ktorý sa zúčastňuje na komunikácii ( v pozícii vysielateľa alebo prijímateľa)

Na charakter komunikácie vplývajú viaceré faktory: celkové okolnosti, vzťahy medzi komunikantmi, prostredie, časové a priestorové okolnosti, forma jazykovej komunikácie, spolupráca jazykových a nejazykových prostriedkov.

FUNKCIE JAZYKA

Jazyk je prostriedkom myslenia, je základným dorozumievacím prostriedkom ľudí a prostriedkom na vyjadrenie citového vzťahu k pomenúvaným objektom.

Jazyk má teda poznávaciu, dorozumievaciu, reprezentatívna a estetická funkciu.

Jazyk sa vnútorne člení na jednotlivé čiastkové systémy, tzv. jazykové roviny:
- Zvuková rovina jazyka - základná jednotka: hláska, fonéma, vedný odbor: fonetika a fonológia
- Významová (lexikálna) rovina jazyka - základná jednotka: slovo (lexéma), vedný odbor: lexikológia

 - Tvarová (morfologická) rovina jazyka - základná jednotka: gramatický tvar, vedný odbor: morfológia

- Skladová (syntaktická) rovina jazyka základná jednotka: veta, syntagma (sklad), vedný odbor: syntax

VÝVIN JAZYKA

- Na svete je asi 2500 až 2800 jazykov, sú rozdelené do rodín a skupín. Niektoré jazyky sú natoľko osobité, že sa nezaraďujú do žiadnej zo skupín, napr. jazyk Baskov, ktorých jeden milión žije na oboch stranách Pyrenejí na území Francúzska a Španielska.

V súčasnosti je angličtina medzinárodným dorozumievacím jazykom. 90,7 percenta všetkých prírodovedných publikácií na svete vychádza v angličtine.Na druhej strane Rada Európy podporuje viacjazyčnosť Európy tým, že uznáva jazyky členských krajín za rokovacie. Rada Európy predpokladá, že každý občan zjednotenej Európy bude ovládať tri jazyky európskeho spoločenstva (počas základnej školskej dochádzky sa naučí dva, na vyššom stupni jeden cudzí jazyk).

Takmer všetky európske jazyky (70) a jazyky časti západnej Ázie podľa výskumov porovnávacej jazykovedy pochádzajú zo spoločného indoeurópskeho prajazyka.

Podľa predpokladov týmto jazykom sa hovorilo okolo roku 3500 pred n. l. na území južného Ruska alebo oblasti malej Ázie. Žiadna písomná pamiatka v tomto jazyku sa nezachovala.

Všetky jazyky , ktoré nazývame indoeurópske, majú veľa spoločných najstarších a najfrekventovanejších slov alebo koreňov slov, napr.:

matka: maire-fr., madre- špan., mather- ang., muter- nem., modre- švéd.;

Od 3. tisícročia pred n. l. sa indoeurópske kmene začali sťahovať do Ázie (predkovia Indov, Iráncov, Arméncov), do juhouerópskej oblasti (predkovia Grékov a Rimanov, neskôr predkovia Albáncov- možno Ilýri), smerom do západnej Európy (predkovia Keltov – dnešní Íri, Bretónci, Walesania), za nimi nasledovali Germáni a Slovania.

germánske jazyky: angličtina, nemčina, holandčina, dánčina, nórčina, švédčina, islandčina...

románske jazyky: francúzština, taliančina, španielčina, katalánčina, portugalčina, rumunčina

Vznik románskej skupiny ovplyvnila latinčina, ktorá je však mŕtvym jazykom ( prestal plniť funkciu materinského a národného jazyka).

ugrofínske jazyky: fínčina, maďarčina

slovanské jazyky:

Rozdelenie slovanských jazykov:

východoslovanské jazyky: bieloruština, ruština, ukrajinčina (všetky jazyky používajú azbuku);

západoslovanské jazyky: čeština, lužičtina (dnes žije v Prusku len 5000 Lužických Srbov), poľština, slovenčina;

južnoslovanské jazyky: bulharčina (písmo azbuka), chorvátčina, macedónčina (písmo azbuka), slovinčina, srbčina (písmo azbuka). Macedónčina sa stala základom pre prvý kultúrny a liturgický jazyk Slovanov staroslovienčinu.

Z jazykov národností žijúcich na území Slovenska nepatrí do indoeurópskej skupiny maďarčina (spolu s fínskym a estónskym jazykom patrí do ugrofínskej rodiny jazykov, do uralskej vetvy). Nemecký jazyk patrí ku germánskym jazykom. Rómsky jazyk je starý indoiránsky jazyk, do Európy sa dostal okolo 13. stor. Jeho pôvod je na severe dnešného Afganistanu a v severnej Indii.

V Slovenskej republike by sa mal onedlho kodifikovať rómsky jazyk na základe nárečia jednej skupiny Rómov žijúcich na Slovensku. Na svete je veľa variantov rómskeho jazyka, pretože Rómovia žijú roztrúsene v mnohých štátoch.Židia hovoria hovoria hebrejským jazykom, ktorý patrí do skupiny semitských jazykov. Pred druhou svetovou vojnou a pred tragickým holokaustom naši židovskí občania hovorili prevažne jazykom jidiš. Je to v podstate germánsky jazyk, ktorý prebral veľa slov z románskej a slovanskej skupiny jazykov. Zapisuje sa hebrejskou abecedou.

Najpočetnejšie skupiny indoeurópskej rodiny jazykov sú germánska, románska, slovanská.

KODIFIKÁCIA SPISOVNEJ SLOVENČINY

do 8. stor. – spoločný jazyk všetkých Slovanov praslovančina. Praslovanský jazyk bol spoločný jazyk Slovanov počas niekoľko rokov, ale neexistuje ani jedna písomná pamiatka. Porovnaním tvarov slov jednotlivých jazykov sa môžeme takmer s určitosťou dopracovať k podobe praslovanského slova (napr. svieca. Světja, ležaž- legeti, medza- medja). V prvých storočiach nášho letopočtu sa z praslovanského jazyka začali formovať jednotlivé slovanské jazyky.

- 9. stor.- 863: Konštantín a Metod prichádzajú na územie Veľkej Moravy, prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk Slovanov staroslovienčinu, ktorý vytvorili na základe macedónskeho nárečia z okolia Solúna. Po pôsobení na Veľkej Morave do tohto jazyka prenikali západoslovanské prvky. Neskôr ho ovplyvnili jazyky národov, na území ktorých sa používal ako literárny a hlavne ako liturgický jazyk ( bohoslužobný, náboženský). Jeho prvky sa zachovali dodnes v podobe cirkevnoslovanského jazyka, ktorý u nás ako liturgická jazyk používajú gréckokatolícki a pravoslávni veriaci. V tomto období vytvoril Konštantín slovanské písmo hlaholiku na základe malých písmen gréckej abecedy (miniskuly). Nový liturgický jazyk prijali s nevôľou hlavne franskí kňazi a tzv. trojjazyčníci ( zástancovia trilingvinizmu), ktorí presadzovali tri tradičné jazyky: grécky, latinský, hebrejský. Po obhajobe staroslovienskeho jazyka v Ríme (spoločná obhajoba v roku 967 u pápeža Hadriána II. a druhý krát Metodova obhajoba v roku 880 u pápeža Jána VIII.) sa stal štvrtým liturgickým jazykom. Po Metodovej smrti (885) Svätopluk dá prednosť politickému spojeniu so Západom, zakáže starosloviensku liturgiu a slovanských kňazov vyženie. Slovanská vzdelanosť pokračuje hlavne v kláštoroch Bulharska a práve tam vzniklo druhé slovanské písmo cyrilika na základe veľkých písmengréckej abecedy (majuskuly). Zachovalo sa dodnes v podobe azbuky.

Literárne pamiatky v staroslovienčine

Pôvodné: Proglas-prvá slovanská báseň, Moravsko-panónske legendy.

Prekladové: preklad Biblie, žaltár- kniha žalmov, breviár, modlitby atď. Zákon sudnyj ljudem.

Používaním staroslovienského jazyka ( pôvodne južnoslovanského ) na Veľkej Morave pribúdajú do jeho lexiky západoslovanské prvky. Veľkomoravské slová v staroslovienčine boli napr. godina, prositi, pastyr, grnčari, štitari atď.

10 stor. – rozpad Veľkej Moravy, postupné začleňovanie Slovenska do uhorského štátu.

Po príchode Maďarov a pri formovaní uhorského štátu, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, sa spisovným jazykom i liturgickým jazykom stáva latinský jazyk.

Literárne pamiatky-  po latinsky písané kroniky a legendy:Anonymovakronika ( zač. 13.stor.). Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (11.stor.), Legendy o sv. Štefanovi (11. až 12. stor.).

až 16. stor. – kultúrny a spisovný jazyk je slovenčina s českými prvkami (slovakizovaná čeština alebo biblická čeština, t. j. jazyk, do ktorého bola preložená tzv. Kralická Biblia) sa začína presadzovať v administratívnych zápisoch v mestách. Pod vplyvom založenia pražskej univerzity (1348), pobytu husitských a bratríckych vojsk a v 16. stor. pod vplyvom reformácie, ktorá uprednostňovala materinský jazyk ako jazyk liturgický pred latinčinou, sa začína na Slovensku používať slovakizovaná čeština ako spisovný jazyk Slovákov.

Jozef Ignác Bajza- katolícky kňaz, sám sa pokúsil stanoviť normu v používaní slovenčiny; išlo o kultivovaný domáci jazyk s prvkami češtiny (bohemizovanú slovenčinu), v ktorom vydal aj svoj román René mláďenca príhodi skusenosťi

stor.- uzákonenie prvého spisovného slovenského jazyka na základe kultúrnej západoslovenčinyA. Bernolákom. Jazyk mal fonetický pravopis ( píš ako počuješ) - všetky mäkké spoluhlásky musel označiť mäkčeňom ( ďeďina, swaďba), nerozlišoval i/y (našínskích= našich). Namiesto j používa g, napr. gim= jim; mal dvojité w. Do západoslovenčiny ( spíwať = spievať, kóň = kôň) pridal mäkké slabiky de, te, ne, le.

Kodifikačné diela:Slovenská gramatika, Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách.

1843- uzákonenie spisovného jazyka Ľ. Štúrom na základe stredoslovenského nárečia.

Pravopis bol fonetický. Jazyk prijali po počiatočných diskusiách slovenskí evanjelici aj katolíci.

Kodifikačné diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej.

Ľ. Štúr za základ spisovného jazyk vzal stredoslovenské nárečie, lebo ( ako to v Náuke reči slovenskej tvrdí): najčistejšjen a najpekňejšje po Slovenskí hovorí sa v samích Tatrách, v strjedku ích najzavreňejšom: Liptove, Orave, Turci, hornomTrečíňe, v hornej Ňitre, Zvoleňe, Ťekove, Honťe, Novohraďe a aj vo veľkej čjastke Gemera...

Štúr nepoznal spoluhlásku ľ; samohlásku y, ä; dvojhlásky, napr. božú= božiu, kvjetím = kvietím.

1852 M. Hattala a M. M. Hodža upravujú Štúrov jazyk po celoslovenskej porade v roku 1851 v Bratislave. Podľa svetových jazykov a hlavne podľa češtiny ustupujú od fonetického pravopisu a rozlišujú i/y, dodajú hlásky ľ, ä, neoznačujú mäkkosť spoluhlásky pred e a i atď.

1862 až 1875- slovenčina je vyučovacím jazykom na troch slovenských gymnáziách a rokovacím jazykom Matice slovenskej; obohacuje sa hlavne o odborné názvy.

1875 až 1918 -maďarizácia. Cieľavedomé pomaďarčovanie nemaďarských národov- úradníci a zemania si musia pomaďarčiť mená, proces pomaďarčovania v Uhorsku vrcholí roku 1905 ( Apponyiho školský zákon), keď sa nesmelo vyučovať materinským jazykom ani na najnižšom stupni obecných škôl.

1918 - vznik I.ČSR. Dovtedy najlepšie podmienky pre používanie a rozvoj spisovného slovenského jazyk. Slovenčina sa stal štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V 20. rokoch nastalo vyvrcholenie snáh politického hnutia čechoslovakizmu o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. Vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu prof. Václava Vážneho, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová, napr. láhev, límec, zeď atď. Navrhol dať do slovníka slovenské slová bez dvojhlások: vedeť, videť atď.

1940- Pravidlá slovenského pravopisu vydané Maticou slovenskou bez českých slov.

Vzniká puristické hnutie (hnutie za očistu slovenčiny od českých slov). Uchovali osobitosť slovenského jazyka, ale urobili aj chyby: vyhodili slovo barva- nahradili ho slovom s cudzím základom- farba, topánka namiesto bota, korčule namiesto brusle).

1953 - zásadnejšia zmena pravopisnej normy. Zrušenie dvojtvarov pri spodobovaní, napr. sjazd = schôdza; zjazd = na lyžiach.Významnú úlohu pri upevňovaní a rozvoji spisovnej slovenčiny zohrávali odborné časopisy Slovenská reč, Jazykovedný časopis a Kultúra slova, ktoré vychádzajú dodnes, a tiež relácia Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu

1991

nastali podstatné zmeny v písaní veľkých písmen (Ulica osloboditeľov a nie ulica Osloboditeľov, Most Mieru, slovenský jazyk- názov vyučovacieho predmetu na vysvedčení, katedra slovenského jazyka Univerzity Komenského- názvy menších častí inštitúcií sa píšu malým písmenom, Boh. Matka Božia- kresťanské náboženské pomenovania sa píšu veľkým písmenom),

- mení sa písanie čiarky. Pred priraďovacou spojkou a, i, aj, ani, alebo, či nepíšeme čiarku.

Ak spojka a má iný význam ako zlučovací, čiarku môžeme písať, ale nemusíme. (Odišiel a nezaplatil. Odišiel, a nezaplatil. Asi odišiel alebo tu vôbec nebol. Byť či nebyť?) Ak sa spojka opakuje, čiarku píšeme. (Alebo odídeš. Alebo zaplatíš.)

- zmeny v rytmickou krátení ( tvary činného príčastia prestali byť výnimkou z rytmického krátenia- píšuci, skrátila sa slovotvorná prípona –ár, -áreň, ak je pred ňou dlhá samohláska. Úprava bola nedôsledná, prípona – ár, -áreň zostala dlhá, ak pred ňou bola dvojhláska, napr. mliekár, ale prevádzkar).

- Zjednodušilo sa písanie prísloviek . Dovedna sa píšu všetky príslovky okrem niekoľkých sa písanie, napr. príslovky vyjadrujúce farbu majú dva tvary –načerveno, na červeno,

- Medzi určením miesta a času v liste sa prestala písať čiarka (Bratislava 3. 9. 2001),

- Za názvom písomnej práce, útvarom písomnej práce, za dátumom sa prestala písať bodka atď.

1996- Zákon o štátnom jazyku v Slovenskej republike. Právna norma upravuje používanie spisovného slovenského jazyka vo verejnom styku, napr. prikazuje zahraničným výrobcom, ktorí chcú predávať výrobky na Slovensku, vyhotoviť preklad návodu na použitie výrobku do slovenčiny.

1998

- zatiaľ posledná úprava slovenského pravopisu. Zjednocuje sa písanie slovotvornej prípony –ár, -áreň. Prípona sa skracuje, aj keď je v predchádzajúcej slabike dvojhláska: mliekareň. (V roku 1991 ešte mliekáreň, ale prevádzkareň.)

- opäť sa píše veľké písmeno v názve katedry vysokej školy, ostatné menšie oddelenie inštitúcií sa píšu s malým písmenom. Pracuje na Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK. Je členkou predmetovej komisie slovenského jazyka.

- Zvieracie privlastňovacie prídavné mená podľa vzoru páví majú dva tvary, napr. vtáčí/ vtáči; kohútí/ kohúti.

- V ďalších často používaných cudzích slovách nerešpektujeme pôvodný pravopis (napr. díler- pôvodne dealer, dizajn- pôvodne design atď.)

- Zvýšilo sa preberanie cudzích jazykových jednotiek (globalizácia a internacionalizácia), silnie vplyv agličtiny na všetky ostatné jazyky (napr. anglicizmy prime-time, audit, home- banking, internet).

Ukážka bernolákovčiny:

Miľí Slowáci! chceťeľi mať, w budúcich Stoľetách našého Národu chwáľitebné, a pamatliwé Méno, pre toto, a pre Sláwu geho, eščš wás gednúc láskawe, srdečne napomínám: podľa možného Spúsobu dopomahagťe k Tlačeňú našínskích Kňích; gako gá wám s túto mogú Prácú, a Radú dobre pragem, tak wi z wašého Srdca mogému zdrawí...
J. Fándly – Piľní domagší a poľní Hospodár (úryvok)

Znaky bernolákovčiny:

- Mäkkosť spoluhlásky sa vždy označovala
mäkčeňom. (ďeďina)

- Nerozlišovali i/y. (našinskích)
- Namiesto J používali grafému G (gak = jak)
- V sa vždy písalo ako W.

- Podstatné mená sa písali s veľkým začiatočným písmenom.

Ukážka štúrovskej slovenčiny:

Reč je ňje ňič inšje ako článkovituo vidaňja hlasom pocitou a predstaveňí najrozličnejších. Tjeto zvuky sú slová ktorej grammatika v ich sklaďe a počjatočnej určitosťi, na to v prjemenčivosťi a na ostatok v ich spojitosťi pouvažuvat musí.... Vedla tohoto sa i naša grammatika na tri hlavňje djeli rozpadňe, z ktorích v prvom o sklaďe a puovodnej určitosti slov, v druhom o ich prjemenčivosti a v treťom o ich spojuvaňí rozprávať buďeme.

Ľ. Štúr – Nauka reči slovenskej (úryvok)

Znaky štúrovskej podoby slovenského jazyka:

• namiesto y, ý sa píše všade i, í.
• dôsledne sa označovala mäkkosť – graficky (písanie ďe, ťe, ňe, ďi, ťi, ňi).
• dvojhláska ô sa zapisovala ako uo (kuoň).
• dvojhlásky ia, ie sa zapisovali ako ja, je.
• nepoužíva sa ľ, len l (laví).
• nemá ä, namiesto toho sa používa a alebo e (svatí, najme).
• nemá é, namiesto toho sa používa len je (dobrjeho).
• nemá iu, namiesto toho používa len ú (božú).