Vývin spisovného jazyka

Vývin spisovného jazyka

Prvé slovanské písmo vzniklo na územi Veľkomoravskej ríše v 9. storočí. Nazýva sa HLAHOLIKA (vznikla z písem veľkej gréckej abecedy). V 10. storočí na území Bulharska bolo písmo žiakmi Cyrila a Metoda zjednodušené. Nazývame ho CYRILIKOU (z písem malej gréckej abecedy). Jazyk, ktorý sa používa v tomto písomníctve voláme STAROSLOVIENSKY.

V 2. polovici 10. storočia v rámci Uhorska sa spisovným jazykom stala

LATINČINA.

V 14.storočí začína prenikať na Slovensko ČEŠTINA. Rozširujú ju slovenskí študenti študujúci v Prahe, husitské vojská a českí protestanti, ktorí sa usídľujú na Slovensku. ČESKÝ JAZYK používali až do konca 18. storočia slovenskí evanjelici (jazyk Kralickej biblie). Už od začiatku používania češtiny ako spisovného jazyka prenikajú do listín domáce slovenské slová (SLOVAKIZMY).

Už v 17. storočí Vavrinec Benedikti Nedožerský vo svojej po latinsky písanej Gramatike českej nabáda Slovákov, aby rozvíjali svoj jazyk. Jozef Ignác Bajza sa začiatkom 18. storočia pokúsil písať po slovensky, ale jeho jazyk bol spojením slovenských jazykových prvkov a češtiny (SLOVAKIZOVANÁ ČEŠTINA).

Prvý pokus o uzákonenie SPISOVNEJ SLOVENČINY uskutočnil Anton Bernolák. V roku 1787 vydal po latinsky písané diela Filologicko-kritická rozprava o slovenských písmenách a Pravopis slovenského jazyka. V spise Slovenská gramatika podáva sústavu slovenského jazyka. Bernolákov jazyk je založený na jazyku západoslovenských vzdelancov (Trnavská univerzita). Bernolák vniesol do svojej spisovnej normy aj niektoré stredoslovenské prvky (napr. I). Tento jazyk sa nestal spisovným jazykom všetkých Slovákov. Evanjelici používali naďalej češtinu.

Celonárodný SLOVENSKÝ SPISOVNÝ JAZYK uviedla do života štúrovská generácia. Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža sa roku 1843 rozhodli ustanoviť nový spisovný jazyk založený na stredoslovenskom nárečí. Ľ. Štúr odôvodnil toto rozhodnutie v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a v gramatike Náuka rečí slovenskej (1846). Jeho pravopis bol fonetický („píš, ako počuješ“). V roku 1852 upravil slovenský pravopis na fonologický Martin Hattala v knihe Krátka mluvnica slovenská (pravopis postavil na historickom základe - písania i,í - y, ý).

O ustálenie spisovného jazyka sa ako jazykovedec zaslúžil Samo Czambel, ktorý roku 1902 vydal Rukoväť spisovnej reči slovenskej, v ktorej spresnil gramatické poučky. Toto dielo v norme spisovného jazyka platilo až do roku 1931. Po roku 1918 sa stal slovenský jazyk ŠTÁTNYM JAZYKOM na Slovensku. Česi popierali samobytnosť slovenčiny a vyhlasovali ju len za odnož československého jazyka. Tieto názory sa prejavili pri vydaní Pravidiel slovenského pravopisu roku 1931. Opačným hnutím bol tzv. purizmus, ktorý chcel odstrániť zo slovenčiny všetky slová podobné s češtinou. (skupina okolo časopisu Slovenská reč). To viedlo Maticu slovenskú k tomu, aby vytvorila jazykovedný odbor, výsledkom ktorého budú nové pravidlá slovenského pravopisu. Zásadná kodifikácia spisovnej slovenčiny sa uskutočnila r. 1953. Zjednodušil sa pravopis a ustálila sa výslovnosť, prestalo sa písať tvrdé y v slovesných tvaroch ženského rodu končiacich sa na -li. Ďalšie menšie zmeny sa udiali v rokoch 1991, 1998 a 2000. Posledná kodifikácia bola v r. 2010.

Po roku 1993 nastala v Slovenskej republike nová jazyková situácia, ktorá predovšetkým znamenala odstránenie česko-slovenskej dvojjazykovosti z verejnej komunikácie a rozšírenie možností spisovnej slovenčiny. V roku 1995 bol prijatý Zákon o štátnom jazyku, ktorý upravuje používanie spisovného jazyka vo verejnom styku.