Slovenčina ako národný jazyk a jeho podoby

Slovenčina ako národný jazyk a jeho podoby

Slovenčina je národný jazyk Slovákov. Do národného jazyka patrí celé bohatstvo dorozumievacích prostriedkov: spisovný slovenský jazyk, slovenské nárečia, slang, miestne názvy, slová ľudovej slovesnosti atď.

SPISOVNÝ SLOVENSKÝ JAZYK je vypracovaná, štylisticky definovaná a kodifikovaná forma národného jazyka. Používa sa v literatúre, vo verejnom styku a v masových médiách (tlač, rozhlas, televízia).

VÝVIN SPISOVNEJ SLOVENČINY (18.-20. STOR.)

Anton Bernolák využil kultúrnu západoslovenčinu ako základ pre prvú kodifikáciu spisovného jazyka.

Bernolákovým jazykom písali napr. Hollý, Fándly,... Vyučovalo sa v ňom v prvom učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. V r. 1787 vydal prvú gramatiku spisovnej slovenčiny.

1. storočie - je poznamenané formovaním sa dnešnej spisovnej slovenčiny. Ľudovít Štúr podobne ako Bernolák uprednostnil fonetický pravopis. Mäkkosť spoluhlásky sa

dôsledne označovala. Štúr nepozná hlásku ľ, y, ä, iu, é, výnimky z rytmického krátenia. Štúr kodifikoval spisovný jazyk na základe stredoslovenského jazyka (1843). V roku 1846 vydal Štúr spis Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka a v tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dielo Náuka reči slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky

V roku 1851 bola prijatá úprava Martina Hattalu (prestali sa používať mäkčene v de, te , ne ,le; ...) Nový jazyk zjednotil štúrovcov a bernolákovcov a stal sa východiskom dnešného spisovného jazyka.

Podstatnú zmenu priniesli Pravidlá slovenského pravopisu r. 1953 (používanie i v koncovkách slovies; zostalo však nepravidelné písanie s- a z-). To bolo zmenené až v r. 1968. R 1991 vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu. Niektoré základné zmeny:

zjednodušil sa pravopis písania slov cudzieho pôvodu historických osobných mien

písanie slov spolu a osobitne (nadránom = nad ránom,...) rozdeľovanie slov

písanie veľkých písmen v názvoch ulíc, námestí, sadov, mostov ( Ulica osloboditeľov,.... )

NÁREČIE je územie a funkčne vymedzený jazykový útvar, ktorým spontánne komunikuje obyvateľstvo istej oblasti. Nárečia sa delia z generácia na generáciu v ústnej podobe. Na Slovensku je vyše 30 nárečí, ktoré sa začleňujú do troch základných nárečových skupín: stredoslovenské nárečia, západoslovenské nárečia, východoslovenské nárečia.

HLAVNÉ ROZDIELY MEDZI NÁREČIAMI:

Pravidlo o rytmickom krátení platí v stredoslovenských nárečiach (krásna), no neplatí v západoslovenských nárečiach (krásná). Vo východoslovenských nárečiach niet dlhých slabík (krasna). Hlásky ď, ť, ň, ľ pred e, i zostávajú mäkké v stredoslovenských nárečiach (ďeďina).

Na dz, c sa menia v západoslovenských a východoslovenských nárečiach (dzeci, cicho).

Slabičné r, ŕ, l, ĺ sa upravilo takto: v západoslovenských nárečiach na u, ú (stúp), vo východoslovenských nárečiach sa priberá hláska a, e, i, o, u (verba, zarno, jabluko).

ZA SPISOVNÉ SLOVÁ POVAŽUJEME:

• všetky štylisticky bezpríznakové slová;
• zo štylisticky príznakových slov - hovorové, odborné, knižné, básnické;
• dobovo príznakové slová - historizmy, archaizmy, neologizmy;
• citovo zafarbené slová (expresíva) - zjemňujúce slová, zdrobneniny, zveličujúce slová. ;
• slová cudzieho pôvodu - zdomácnené slová, internacionalizmy, cudzie slová.

ZA NESPISOVNÉ SLOVÁ POVAŽUJEME:

• nárečové slová,
• slangové slová,
• nesprávne podoby spisovných

Každý národ sa stará o svoju jazykovú kultúru, t.j. o správne používanie jazyka. Cieľavedomá činnosť smerujúca k zveľadeniu spisovného jazyka a jazykových prejavov sa nazýva jazyková kultúra.

Jazykovú kultúru zveľaďujú školy, jazykové pracoviská (Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied), príručky (1000 poučení zo spisovnej slovenčiny) a odborné časopisy (Slovenská reč, Kultúra slova), jazykové poradne (Jazyková poradňa JÚĽŠ SAV) a i.