Vety podľa modálnosti, Modálna stavba viet

Vety podľa modálnosti, Modálna stavba viet

Podľa spôsobu slovesného deja a podľa toho, či sa uplatňuje viac rozumová, citová, alebo vôľová stránka hovoriaceho sa vo vetách uplatňuje vzťah obsahu ku skutočnosti. Na základe tohto vzťahu sa vyčleňuje rozdielna intonácia pre jednotlivé typy viet, ich rozdielna modálnosť.

Existujú tri druhy modálnosti:

postojová modálnosť (objektívna, konštitutívna)

- základná, závisí od komunikatívneho cieľa hovoriaceho. Ide model vety, ktorý využíva oznámenie, otázku, rozkaz, alebo želanie. Hovoriaci zároveň s obsahom vety vyjadrí aj komunikatívny cieľ, tj. či chce vetou iba informovať, alebo dosiahnuť viac. Na základe postojov k vecnému obsahu vety možeme predikáciu ďalej rozdeliť na reálnu (má iba informovať, to sú oznamovacie vety) a ireálnu (vystupuje v nej aj vôľový prvok, predikácia získa ráz výzvy, otázky, želania, či rozkazu, to sú zase výzvové vety). Prostriedky na vyjadrovanie postojov hovoriaceho sú morfologické, fonické a lexikálne. Podľa komunikatívnych zámerov hovoriaceho teda vznikajú:

oznamovacie vety (enunciatívne)

- hovoriaci ňou podáva obsah vety ako správu, informáciu, konštatovanie. Vyjadruje sa klesavou koncovou intonáciu (kadenciou) a indikatívom verba finita (tj. oznamovacím spôsobom), alebo kondicionálom (tvarom podmieňovacieho spôsobu).

opytovacie vety (interogatívne)

- ich formou môže byť opäť tvar kondicionálu, alebo indikatívu (z morfologického hľadiska teda rovnaké s oznamovacími), ale z fonického, lexikálneho a syntaktického hľadiska sa tu nachádzajú určité odlišnosti. V prvom rade je dôležité vedieť, či sa jedná o zisťovaciu, alebo dopĺňaciu otázku. Okrem týchto môžu ešte existovať aj osobitné typy otázok ako sú rečnícka otázka, rozvažovacia otázka a vylučovacia otázka.

a, zisťovacia otázka - je výzvou hovoriaceho na zisťovanie platnosti výpovede. Z fonickej stránky sa tu vyskytuje antikadencia, tj. koncová intonácia stúpavá, prípadne stúpavo - klesavá. Z lexikálnej a syntaktickej stránky môže byť zmenený slovosled a vsunuté opytovacie častice (či, azda, hádam, vari).

(A vari ste to naozaj vy? Pôjdeš so mnou do kina?)

b, dopĺňacia otázka - výzva na doplnenie výpovede. Žiada sa k nej odpoveď, ktorá by konkrétne (plnovýznamovými slovami, teda nielen áno - nie) doplnila to, čo hovoriaci iba všeobecne naznačil opytovacím zámenom. Z fonickej stránky sa preto dopĺňacie otázky končia klesavou koncovou intonáciou - kadenciou. (Kam pôjdeme večer? Čo ťa zase rozladilo?)

c, rečnícka otázka - je osobitným druhom opytovacej vety. Odpoveď na ňu býva spravidla obsiahnutá už v nej samotnej. Formálne sa jedná o zámenu kladu a záporu a väčšie využívanie opytovacích častíc. Môže sa za nimi klásť nielen otáznik, ale aj výkričník (Čo si malý?! Azda tomu veríš!)

d, rozvažovacia (deliberatívna) otázka - spytujeme sa ňou sami seba na ďalšie konanie, keď sme v neistote, alebo v rozpakoch. Prostriedky na vyjadrovanie postojov hovoriaceho popritom môžu byť ako vo forme zisťovacej, tak aj vo forme doplňovacej otázky.

(Čo teraz? Ako jej to poviem? Dokážem žiť aj bez nej?)

e, vylučovacia (disjunktívna) otázka - sú to fakticky zisťovacie otázky, v ktorých sa dve alebo viac možností vylučujú. (Bude ma niekedy ľúbiť z celého srdca, alebo nebude? Tak stojí o mňa, alebo nie?)

žiadacie vety

- vyjadrujú vôľu podávateľa, ktorý vyzýva prijímateľa, aby niečo vykonal, alebo nevykonal. Žiadacie vety môžu byť rozkazovacie a želacie.

a, rozkazovacie (imperatívne) - vyjadrujú výzvu adresátovi, príkaz, ale aj povzbudenie, prosbu a podobne. Z morfologickej stránky využívajú imperatív (rozkazovací spôsob slovesa) a z fonickej klesavú intonáciu. V písanej reči sa spravidla označujú výkričníkom. (Zmizni! Sklapni! Prestaneš už! Buď sám sebou!)

Rozkazovacie vety môžu byť:

jednočlenné - môžu byť buď samostatné (Pozor! Za mnou!) alebo také, ktoré sa pričleňujú k dvojčlennej vete, alebo súvetiu (Ale pst! Ktosi ide. Pozrime ho, aký prieberčivý.)

dvojčlenné - Dajte mi všetci pokoj!

súvetia - v nich môže byť imperatív iba v hlavnej vete (Choď k nej a povedz jej všetko. Povedz jej, že ju ľúbiš!)

* podobné členenie platí pri všetkých typoch viet

b, želacie (dezideratívne) - sú výzvy, aby sa niečo stalo, alebo nestalo. Vyjadrujú želanie podávateľa. Spravidla sa neobracajú na konkrétneho adresáta. Vyjadrujú vôľu a cit. Sem patria pozdravy, kliatby a podobne. Z morfologickej stránky sa vyjadrujú spojením želacej častice s kondicionálom alebo indikatívom a z fonickej klesavou intonáciou. (Kiežby som len vedel! Bodaj to porantalo!). Častica kiež je čisto knižná a vyskytuje sa len ojedinele.

zvolacie (exklamatívne) vety

- vyjadrujú citové vzruchy podávateľa ako radosť, žiaľ, bolesť, prekvapenie, obdiv, nadšenie a podobne. Vyslovujú sa so silným prízvukom a zvýšeným hlasom, čo sa v písme naznačuje výkričníkom. Zvolacou vetou sa môže stať ktorákoľvek oznamovacia, opytovacia, alebo rozkazovacia veta, ak sa vysloví v osobitnej intonácii. (No krása! Aj tak sa nevzdám!)

1. istotná modálnosť (persuazívna)

 - hovoriaci ňou vyjadruje presvedčenie o stupni platnosti výpovede. Uplatňuje sa len v oznamovacích a opytovacích vetách. Hlavný prostriedok na vyjadrovanie istotnej modálnosti sú lexikálne prostriedky, konkrétne hodnotiace častice (asi, azda, akiste, určite - možno, sotva, zrejme)

Druhotne sa istotná modálnosť môže vyjadrovať aj morfologickými prostriedkami ako sú slovesné časy a spôsoby, alebo využívanie modálnych slovies. Vyjadruje sa nimi nižší stupeň reálnosti, neistoty (To ťa bude zaujímať. Ona to musí vedieť. Nebudeš vždy osamelý.)

1. voluntatívna modálnosť (vôľová)

- hovoriaci ňou podáva dej výpovede ako nevyhnutný. Táto modálnosť patrí už do propozície vety. Spravidla sa vyjadruje lexikálnymi prostriedkami ako sú modálne slovesá (môcť, chcieť, musieť, mať, dať) a modálne vetné príslovky (ne-treba, ne-možno, ne-hodno. , ne-slobodno). Spájajú sa často s neurčitkom plnovýznamového slovesa (Musel som na ňu čakať. Chcel som sa s ňou rozprávať.)

Zápor (negácia) vety

- platnosť každej vety sa najasnejšie môže zmeniť je záporom (negáciou). Záporná veta vyjadruje opak kladnej (Ľúbiš ju. Neľúbiš ju.) a záporná veta sa teda môže vyskytnúť pri všetkých druhoch viet (jednočlenných, dvojčlenných, aj pri súvetiach) a rovnako aj pri všetkých druhoch postojovej modálnosti. Základný význam opaku sa stráca iba pri záporných zisťovacích otázkach. (Tak nepôjdeš v sobotu na túru?). Tu sa totiž skutočnosť nekonštatuje, iba zisťuje a preto sa záporná forma zamieňa za kladnú, aby zjemnila výpoveď.

Negácia sa môže týkať buď celej vety, alebo iba jej konkrétnej časti.

a, V prípade vetnej negácie sa pridáva predpona ne- k plnovýznamovému slovesu a v budúcom čase k pomocnému slovesu (napr. Nechápal som síce nič z jej slov, no všimol som si jej oči. Neboli len tak hocijaké). Základnou funkciou vetného záporu je teda popierať celú vetu.

V spisovnej slovenčine okrem toho má správnu gramatickú formu aj takzvaný dvojitý zápor, tzn. záporné nielen sloveso, ale aj vetný člen (Nikto neprišiel).

Dvojitý vetný zápor slovies v zloženom prísudku, alebo vo vetnom základe, ruší záporný význam, má kladný zmysel, je to tzv. štylistická figúra litotes.  (napr. Nemôžem ti nepovedať ako veľmi mi na tebe záleží.)

b, Pri negácii členského záporu sa zápor vyjadruje časticou nie, ktorá sa kladie tesne pred člen, ktorého sa zápor bezprostredne týka. Toto sa nazýva niekedy aj gramatický, alebo čiastkový zápor. (napr. Sme na prechádzke, nie na turistike!) Z funkčného hľadiska je jednoduchší ako vetný zápor, pretože sa nepoužíva na popretie celku, ale iba jediného vetného člena.

Čiastkový zápor sa môže tvoriť napríklad časticou aj ani a zosilňovať popieracími vymedzovacími zámenami s predponou ni- (napr. Nepovedal som jej už ani slovo. Už nikdy viac nie sám!)