Rétorika – rečnícky štýl
Rečníctvo je náuka o vlastnostiach hovoreného prejavu, náuka o umení hovoriť. Pochádza zo 6. storočia pred n. l.,
zrodila sa v starovekom Grécku, jej základom sú Aristotelove diela Rétorika a Poetika. Rímsky rečník Cicero vynikal zase
v súdnych a politických prejavoch. V stredoveku prevládala forma cirkevného rečníctva a kazateľstva.
V novodobých demokraciách sa
čoraz viac zdokonaľuje politická reč a príležitostné rečnícke prejavy.
Rečnícky štýl je štýlom verejného styku, jeho
funkciou je presviedčať, vysvetľovať, informovať, komentovať, agitovať, pôsobiť na city
poslucháča. Používa odborné výrazy i výrazové prostriedky umeleckého štýlu, vyhýba sa slangu a nárečovým výrazom. Musí byť
zrozumiteľný, sú v ňom kratšie často neukončené vety i rečnícke otázky a zvolania. Dôležitú úlohu tu zohráva prednes.
Sú tu i mimojazykové prostriedky – gestá a mimika.
Rečník by nemal svoj prejav čítať. Prejav sa skladá z úvodu, jadra
a záveru. Úvod a záver sú najdôležitejšie.
Úvod má byť stručný a pútavý, má upozorniť
poslucháčov, že sa dozvedia niečo zaujímavé alebo dôležité.
I oslovenie môže priaznivo/nepriaznivo naladiť poslucháčov.
Záver si treba tiež dôkladne premyslieť, aby nakoniec nepokazil dojem z prejavu. Dôležité slová vyslovujeme výraznejšie,
meníme intenzitu hlasu a tempo reči, robíme pauzu pred a po dôležitých slovách a vetách. Oslovenie sa môže v texte opakovať, pomáha
udržiavať kontakt s poslucháčom.
Útvary rečníckeho sú určené širokej verejnosti. Tomu sa prispôsobuje i výber jazykových
prostriedkov.
Rečnícke útvary nemajú obsahovať presné dátumy a z cudzích slov sa používajú iba dostupné, časté cudzie
slová, pretože cieľom rečníckych útvarov je zapôsobiť citovo na poslucháča, využívajú sa tu výrazové prostriedky z umeleckého štýlu
– epitetá, metafory, prirovnania.
Útvary rečníckeho štýlu
Politická reč –
najútočnejší útvar rečníckeho štýlu. Vyvracia argumenty opozície. Zosmiešňuje, ironizuje. Veľmi kategoricky uvádza svoje argumenty ako
jediné správne. Všetkými prostriedkami sa snaží upútať pozornosť poslucháča a získať jeho sympatie. Výraznejšie ako iný útvar
používa mimiku a gestikuláciu. Častejšie opakuje oslovenie, aby bolo spojenie s publikom čo najtesnejšie. Objavuje sa tu i sarkazmus
a irónia no nesmie prekročiť normu slušného správania.
Slávnostný prejav – jeho cieľom je zhodnotenie významu
nejakej významnej udalosti alebo akcie. Svojím obsahom a formou zvyšuje slávnostnosť chvíle. Rečníkom býva významná osobnosť verejného,
politického života alebo na slovo vzatý odborník často svetového mena. Neuvádza veľmi presné informácie, napríklad presné roky alebo
počty. Nesmie byť príliš rozsiahly a nemá sa čítať. Záver sa často končí prianím, vyjadrením úcty a vďaky tým, ktorý spomienkovú
slávnosť organizujú.
Prednáška a referát – obidva tieto útvary sa čítajú. Ich cieľom je poslucháča poučiť
a poskytnúť mu podrobné informácie. Nemajú byť dlhé. Pri prednáške býva i obrázkový materiál, modely, nákresy a podobne. Referát je
rozsiahla správa, ktorá podáva priebeh nejakej činnosti, vypracúva sa písomne ale prednáša, údaje v ňom majú byť presné a prehľadné.
Jeho prednes je jednoduchý, bez pátosu, neobsahuje citové jazykové prostriedky. Mal by mať úvod a záver, v ktorom sa vysvetlí prečo sa
referát podáva a aký je význam činnosti, o ktorej referujeme.
Spoločenský príhovor – jeho cieľom je zaujať
poslucháčov pre nejakú myšlienku alebo sa v ich mene vysloviť o nejakej udalosti. Rečník hovorí v 1. osobe množného čísla. Príhovor
má byť prednesený sviežo a musí mať spád.
Diskusný príspevok – stretávame sa s ním na každej pracovnej alebo
slávnostnej schôdzi. Vyjadruje názor účastníkov schôdze na prerokovávaný problém.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta