V slovenskom jazyku nemôžu za sebou nasledovať dve dlhé slabiky. Ak sa tvarotvorný alebo odvodzovací základ končí na dlhú slabiku, ohýbacie prípony alebo slovotvorné prípony s dlhou slabikou sa v rámci slova skracujú.
Za dlhé slabiky sa pokladajú slabiky s dlhou samohláskou, s dvojhláskou a s dlhým ĺ, ŕ. Pri skracovaní sa dlhé samohlásky a dvojhlásky menia na príslušné krátke samohlásky, pričom dvojhlásky sa striedajú takto: ia – a, ie – e, iu – u, ô – o.
a) G plurálu – vzor žena ( prvý z dvojtvarov- z húžiev/z húžev, od
výhier/výher )
- vzor dlaň a kosť ( z básní, z piesní )
-vzoru mesto ( od pádiel )
b) vzor vysvedčenie- podst. mená typu lístie, prútie ( skálie, siatie )
c) v slovách s príponami –iar, -iareň ( bielareň, míliar, triediareň )
vzoru páví ( diviači, líščí, motýlí)
V živočíšnych prídavných menách utvorených z podstaných mien zakončených v N singuláru na –ák a – ík sa predchádzajúca slabika skracuje ( chrobák-chrobáčí )
Čí s predponami nie-, bár-, bárs- ( niečí, bárčí, bársčí)
S nesamostatným slovným základom- krát, s prídavným menom násobný a s príslovkou násobne, napr. tisíckrát, viackraát, viacnásobne
a) typu
zmúdrieť a chválieť,napr. zdupnieť, vytriezvieť
b) tvary slovies 3. osoby plurálu prít. času s
príponou- ia po predchádzajúcej dlhej slabike, napr. chvália, ľúbia, pália
c) prechodníky
utvorené príponou –iac, napr. chváliac, ľúbiac
d) činné príčasta utvorené
príponou-iaci, napr. chváliaci, ľúbiaci
e) minulé činné príčastia slovies s príponou –vší s predchádzajúcou dvojhláskou-ia-, napr usmiavší, vyliavší
Predpony ná-, sú-, zá-
Sú vždy dlhé, napr. nátierka, zámienka, súčiastka