Vývin slovenského jazyka

Vývin slovenského jazyka

Jazyková otázka:

Charakterizujte vývin slovenského jazyka od zániku VM po súčasnosť.

♦ do 8. stor. – spoločný jazyk všetkých Slovanov praslovančina. Praslovanský jazyk bol spoločný jazyk Slovanov počas niekoľkých sto rokov, ale neexistuje ani jedna písomná pamiatka. Praslovanský jazyk mal hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali a niektoré chýbali (napr. h,f). V prvých storočiach nášho letopočtu sa z praslovanského jazyka začali formovať jednotlivé slovanské jazyky. V základnej slovnej zásobe slovenčiny je dodnes veľa pôvodne praslovanských slov, napr. z oblasti prírody: hora, zem, z oblasti príbuzenských vzťahov: otec, syn, z oblasti ľudského tela: koleno, hlava, pomenovania činností: orať, žať, siať. Najstaršie slová v našej slovnej zásobe sú najkratšie.

♦ 9. storočie – 863 – Konštantín a Metod prichádzajú na územie Veľkej Moravy, prinášajú prvý kultúrny a cirkevný jazyk Slovanov staroslovienčinu, ktorý vytvorili na základe macedónskeho nárečia z okolia Solúna. Po pôsobení ma Veľkej Morave do tohto jazyka prenikli západoslovanské prvky. Neskôr ho ovplyvnili jazyky národov, na území ktorých sa používal ako literárny a hlavne liturgický jazyk (bohoslužobný, náboženský). Jeho prvky sa zachovali dodnes v podobe cirkevnoslovanského jazyka, ktorý u nás ako liturgický jazyk používajú gréckokatolícky a pravoslávni veriaci. V tomto období vytvoril Konštantín slovanské písmo hlaholiku na základe malých písmen gréckej abecedy. Druhé slovanské písmo cyrilika vzniklo v kláštoroch v Bulharsku, kde pokračovala slovanská vzdelanosť na základe veľkých písmen gréckej abecedy. Zachovalo sa dodnes v podobe azbuky.
Literárne pamiatky v staroslovienčine: pôvodné – Proglas – prvá slovanská báseň; Moravsko – panónske legendy; prekladové – preklad Biblie, žaltár – kniha žalmov, breviár, modlitby atď.

♦ 10. stor. – rozpad Veľkej Moravy, postupné začlenenie Slovenska do Uhorského štátu. Po príchode Maďarov a pri formovaní uhorského štátu, ktorého obyvatelia hovorili viacerými jazykmi, sa spisovným jazykom i liturgickým jazykom stáva latinský jazyk.
Literárne pamiatky: po latinsky písané kroniky a legendy: Anonymova kronika (zač. 13. stor.), Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (11. stro.), Legendy o sv. Štefanovi (11. až 12. stor.)

♦ 14. až 16. stor. – kultúrny a spisovný jazyk je slovenčina s českými prvkami (slovakizovaná čeština alebo bibličtina, t. j. jazyk, do ktorého bola preložená tzv. Kralická Biblia) sa začína používať v administratívnych zápisoch v mestách. Literárne pamiatky: napr. Žilinská mestská kniha – 14. stor., hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu – pol. 14. stor. 

♦ 18. stor.- pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny J.I. Bajzom
♦1787 – uzákonenie prvého spisovného jazyka na základe kultúrnej západoslovenčiny A. Bernolákom. Jazyk mal fonetický pravopis (píš ako počuješ) – všetky mäkké spoluhlásky musel označiť mäkčeňom (ďeďina, swaďba), nerozlišoval i/y (našínskích = našich). Namiesto j používa g, napr. gim = jim, im; mal dvojité w. Do západoslovenčiny (spíwať = spievať, kóň = kôň) pridali slabiky de, te, ne, le.
Kodifikačné diela: Slovenská gramatika, Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách.

♦ 1843 – uzákonenie spisovného jazyka Ľ. Štúrom na základe stredoslovenského nárečia. Pravopis bol fonetický. Jazyk prijali po počiatočných diskusiách slovenskí evanjelici aj katolíci. Kodifikačné diela: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej. Štúr nepoznal spoluhlásku ľ; samohlásku y, ä; dvojhlásky, napr. božú = božiu, kvjetím = kvietím.

 ♦ 1852 – M. Hattala M. M. Hodža – hodžovsko-hattalovská reforma- upravujú Štúrov jazyk po celoslovenskej porade v roku 1851 v Bratislave. Podľa svetových jazykov a hlavne podľa češtiny ustupujú od fonetického pravopisu a rozlišujú i/y, dodajú hlásky ľ, ä, neoznačujú mäkkosť spoluhlásky pred e a i. atď.

♦ 1862 až 1875 – slovenčina je vyučovacím jazykom na troch slovenských gymnáziách a rokovacím jazykom Matice slovenskej; obohacuje sa hlavne o odborné názvy

♦ 1875 až 1918 – maďarizácia; cieľavedomé pomaďarčovanie nemaďarských národov – úradníci a zemania si musia pomaďarčiť mená, proces pomaďarčovania v Uhorsku vrcholí roku 1905 (Apponyiho školský zákon), keď sa nesmelo vyučovať materinským jazykom ani na najnižšom stupni obecných škôl.

♦ 1918 – vznik l. ČSR; slovenčina sa stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom. V 20. rokoch nastalo vyvrcholenie snáh politického hnutia čechoslovakizmu o zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka. Vyšli prvé Pravidlá slovenského pravopisu prof. Václava Vážného, ktoré prinášali do slovenskej slovnej zásoby české slová, napr. láhev, límec, zeď atď. Navrhol dať do slovníka slovenské slová bez dvojhlások: vedeť, videť, atď.

♦ 1940 – Pravidlá slovenského pravopisu vydané Maticou slovenskou bez českých slov. Vzniká puristické hnutie (hnutie za očistu slovenčiny od českých slov).

♦ 1953 – zásadnejšie zmena pravopisnej normy. Zrušenie dvojtvarov pri spodobovaní, napr. sjazd = schôdza, zjazd = na lyžiach.

♦ 1991 – nastali podstatné zmeny v písaní veľkých písmen, mení sa písanie čiarky, zmeny v rytmickom krátení, zjednodušilo sa písanie prísloviek, medzi určením miesta a času v liste sa prestala písať čiarka, za názvom písomnej práce, útvarom písomnej práce, za dátumom sa prestala písať bodka atď.

♦ 1996 – Zákon o štátnom jazyku v Slovenskej republike. Právna norma upravuje používanie spisovného slovenského jazyka vo verejnom styku, napr. prikazuje zahraničným výrobcom, ktorí chcú predávať výrobky na Slovensku, vyhotoviť preklad návodu na použitie výrobku do slovenčiny.

♦1998 – zatiaľ posledná úprava slovenského pravopisu.