Rozprávanie a typické prvky

Rozprávanie a typické prvky

Charakterizujte rozprávanie ako slohový postup a útvar, jeho kompozičné postupy, typické prvky, pásma rozprávača a postáv.

Rozprávací slohový postup je zo všetkých slohových postupov najvyvinutejší a typovo najbohatší. Je založený na dejovej línii, ktorá sa odohráva v čase a v priestore.

Patrí medzi zovreté slohové postupy, pretože ho zovierajú tieto faktory:

– Dejovosť

– Príbehovosť

– Časová línia

Základný útvar rozprávacieho slohového postupu je rozprávanie. Väčšinou však hovoríme o komplexnom rozprávaní – výskyt aj iných slohových postupov, napríklad opisného.

Umelecké rozprávanie sa člení na pásmo rozprávača a pásmo postáv.
 
Druhy rozprávačov v rozprávaní:

– autorský – vševediaci, rozvíja príbeh, opisuje, komentuje, uvádza reč postáva, zobrazuje prostredie. Pozerá na všetky postavy s nadhľadom, vidí svoje postavy zvonka aj zvnútra, vyostruje konflikty medzi postavami.

Rozprávanie je v 3. os. sg., napr.: Balzac – Otec Goriot: „Grófka najprv zbledla, vidiac netrpezlivosť svojho muža, ktorý prekutával oheň, hodil kutáč do kozuba, ako keby si popálil ruky a vstal.“

– personálny – subjektívny, tiež vševediaci, ale zvyčajne sa sústreďuje len na jednu postavu, ktorá sa vyvíja v priebehu deja.

Rozprávanie je v 3. os. sg. = on-rozprávanie alebo er-rozprávanie, napr.: Jozef Cíger Hronský – Jozef Mak.

– priamy – úlohu rozprávača prevezme jedna z postáv diela. Často prerozpráva príbeh v 1. os. sg., akoby ho on sám zažil = ja-rozprávanie alebo ich-rozprávanie.

V tomto rozprávaní sonduje vnútro postavy – teda seba, dej je spomaľovaný opismi a úvahami, napríklad: Remarque – Na západe nič nového.

– oko kamery – zachytáva vonkajšie znaky, črty, činy postáv; o vnútornom svete postáv vieme len z ich konania.

Chýba tu vnútorný monológ, v ktorom sa prejavuje psychika postavy, nevieme, čo sa deje v duši postavy, čo si o udalosti myslí, postava si v duchu nič nehovorí, napríklad: Le Clézio – Ariadna.

Pásmo postáv – prostriedok, ktorým autor dramatizuje rozprávanie:

1. replika – prehovor jednej postavy

2. monológ – súvislý, neprerušený prejav 1 postavy

3. vnútorný monológ – myslený, nevypovedaný prehovor 1 postavy

4. dialóg – rozhovor najmenej 2 postáv; striedajú sa repliky, zapisujú sa priamou rečou

– rozvíja príbeh, stupňuje konflikt, charakterizuje postavy

Dialóg

symetrický – striedajú sa repliky – priama reč
asymetrický – prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv

– realizuje sa ako – nevlastná priama reč

– polopriama reč

• nevlastná priama reč

– reč postavy včlenená do pásma rozprávača

– na vyjadrenie vnútornej reči postáv

– nebýva osobitne vyčlenená úvodzovkami

– najčastejšie 1.os. sg.

a) neuvedená ( Odložila list do kabelky. Tak som teda znova bezprizorná. Čo som urobila?

Chcela som spravodlivosť! )

b) uvedená ( „Vyhľadáva škriepku,“ pomyslel si Lukan. )

• polopriama reč

– súčasť pásma rozprávača

– tvorí prechod medzi autorskou rečou a nevlastnou priamou rečou

– je referovaním o myšlienkach postavy

– je v 3. os. sg.

– ( Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Čo mu tak na ňom záleží? Sú krajania.)

– nepriama reč

– súčasť pásma rozprávača

– prostredníctvom nej sa reprodukuje prehovor niektorej postavy

– uvádzacie vety – vravel, šepkal (že)

– minulý čas – 3.os. sg.

Druhy rozprávania:

 1. Klasické rozprávanie

· Úvod – expozícia – opis prostredia, údaj o čase, zoznámenie sa s postavami

· Zrod zápletky – kolízia – zauzľovanie deja

· Vyvrcholenie deja – kríza

· Obrat v deji – peripetia – dramatický zvrat, ku ktorému dôjde práve vo chvíli, keď sa už zdá, že všetko sa vyrieši

Rozuzlenie

2. Rozprávanie in medias res – z lat. uprostred veci – nemá úvod, dej sa začína „akčne“, rovno uprostred deja, napríklad: Kalinčiak: Reštavrácia: „Hej, na moj hriešnu dušu, bude!“ „Hej, na moj hriešnu dušu nebude!“

3. Retrospektívne rozprávanie – dej sa odvíja od konca príbehu.

4. Epické rozprávanie – je charakteristické pokojným plynutím deja, má málo dialógov, prevláda oznamovacia veta, má veľa súvetí.

5. Dramatické rozprávanie – charakterizujú ho prudké zvraty deja, veľa dialógov veľa zvolaní, oslovení, nedokončených viet, krátke vety, menej súvetí, veľa slovies, prekvapujúca pointa.

6. Priame rozprávanie = ich-rozprávania, ja-rozprávania. Rozprávač v 1. os. sg. Rozpráva príbeh, akoby ho sám zažil.

Dramatizujúce a estetizujúce jazykové prostriedky

– krátke vety, opakovanie

– nedokončené vety

– historický prézent

Kompozícia útvarov: prevažuje trojčlenná kompozičná štruktúra – úvod, jadro, záver.

Základné útvary: jednoduché rozprávanie v hovorovom štýle, fejtón v publicistickom štýle, román, poviedka, novela, báj, dráma, epos, balada.