Slovenčina a čeština
Slovenčina a čeština
Vývin slovenčiny
▪
praslovančina - dorozumievací nástroj predkov dnešných Slovanov
- v 5. až 9. storočí sa nárečovo diferencovala
v dôsledku migrácie na nové územia; postupne
sa sformovali 3 nárečové oblasti praslovančiny, ktoré sa ďalej rozdrobovali na
národné jazyky
▪ stará slovenčina - neoficiálny jazyk Slovákov formovaný v 5. až 9.
storočí
▪ staroslovienčina - prvý slovanský spisovný jazyk, ktorý priniesli Konštantín
a Metod
- liturgický a literárny jazyk
- písmo: hlaholika zostavená Konštantínom a Metodom z malých písmen gréckej
abecedy;
neskôr cyrilika zostavená ich študentmi z veľkých písmen gr. abecedy
▪ po rozpade Veľkej Moravy
nepriaznivé pomery - vznik Uhorska - používaná latinčina
▪ v 15. Storočí preniká na naše územie
čeština používaná v úradnom jazyku, aj keď úradným jazykom naďalej
latinčina. Slovenčina
slúžila len na komunikáciu a tvorbu národnej poézie.
▪ v 16. a 17. storočí vznik jazykových útvarov - kultúrnej
západnej slovenčiny a kultúrnej strednej
slovenčiny
▪ prvý ale neúspešný pokus
o uzákonenie spisovnej slovenčiny - J. I. Bajza (neuspel lebo nemal kodifikačné príručky
▪ 1787 - Anton
Bernolák uzákonil spisovnú slovenčinu, za základ si vzal kultúrnu západoslovenčinu
▪ 1843 - Ľudovít Štúr
uzákonil spisovnú slovenčinu, základom bol stredoslovenský nárečový základ
▪ 1852 - hoďovsko-hattalovská reforma,
ktorá sa s menšími úpravami zachovala až dodnes
▪ 1918 - vznik ČSR, ideológia čechoslovakizmu – téza o jednotnom československom
národe a jednom československom jazyku
- zbližovanie češtiny a slovenčiny, preberanie českých slov
-
snaha „očistiť“ slovenčinu = jazykový purizmus
▪ 1968 - federatívne usporiadanie - ČSFR
- česko-slovenská
dvojjazykovosť; zrovnoprávnenie slovenčiny a češtiny
▪ po 1989 – výrazné zmeny v slovnej zásobe
(vypustené „komunistické“ slová)
Vývin češtiny
▪ spoločné korene so slovenčinou –
praslovančina a staroslovienčina
▪ prvé zmienky o češtine – 13. Storočie – tzv.
primitívny pravopis, ktorý využíva latinskú abecedu
▪ 14. storočie – tzv. spřežkový
pravopis – využíva sa spojenie dvoch alebo viacerých latinských hlások na
označenie hlások, ktoré ma čeština navyše
▪15. Storočie – Husitské hnutie, ktoré viedlo k uplatneniu češtiny na úradoch, vo verejnom živote,
literatúre...
- Jan Hus zaviedol diakritický pravopis
▪ humanistická
perióda – silný vplyv latinčiny, obohacovanie slovnej zásoby o slová domáce i z latinčiny,
nemčiny, románskych
jazykov...
▪16. Storočie – bratrský pravopis. Vývoj češtiny spomalený - spôsobený koncom samostatnosti
českého
národa, čeština používaná len v najnižších vrstvách.
▪ 18. – polovica 19. Storočia - zavedený
analogický pravopis (J Dobrovský) a ustálená spisovná norma
češtiny (J. Gebauer). Čeština sa
používa na úradoch, školách, rozvíja sa umelecká a publicistická literatúra.
▪ od 1918 spoločné so slovenčinou
Základné rozdiely medzi slovenčinou a češtinou
Hláskoslovie a výslovnosť:
1. Čeština má tieto
osobité hlásky a písmená: ř, ou, ě, ů
2. V češtine nie sú tieto hlásky, ktoré má slovenčina: ä, ia, ie, iu, ô, ľ, ĺ, ŕ, dz,
dž
3. Skupina aj je v češtine ej (vejce)
4. Striedanie spoluhlások je v češtine častejšie v
tvorení (odvodzovaní) slov i tvorení tvarov. k – c (ruka – ruce),
h – z (mnoho – mnozí), ch – š (ropucha – ropušin), dtn
– ď, ť, ň: mladí, zlatí, pěkní
5. V češtine neplatí rytmické krátenie, často nasledujú dve aj tri dlhé slabiky za sebou.
(zpívání)
6. Spodobovanie spoluhlások nieje v češtine také dôsledné ako v slovenčine (píše a vyslovuje sa: seznámit...)
Niekedy sa pripúšťa aj dvojaká výslovnosť (nashledanou – naschledanou i nazhledanou)
Tvaroslovie a skladba:
1. V češtine sa bežne používa vokatív - piaty pád. (soudružko, Evo...)
2. Častejšie sú dvojtvary (mužovi aj muži)
3. V
akuzatíve a inštrumentáli mn. čísla mužských substantív sú tvary: hrdiny, hochy, hrady.. Toto platí aj v inštrumentáli dvoch vzorov
stredného rodu: s moři, se srdci
4. Prídavné mená majú aj menný tvar v prísudku. (jsem zdráv, je nemocen)
5. Slovesá majú
veľa dvojtvarov. (lít – leje/lije) Tvary s tématickou morfémou -i- sa hodnotia ako vyšší štýl.
6. Čeština má niektoré odlišné
väzby tam, kde slovenčina používa priamu väzbu s akuzatívom. (dosiahnuť niečo -
- dosáhnout něčejho)
7. Čeština viac
používa príčastie trpné nedokonavých slovies. (Tato kniha je čtena.)
8. V súvetiach má čeština niektoré odlišné spájacie výrazy.
(jenž, neboť, aniž, zda ať - nebo, jelikož, jestli,
nýbrž...)
9. Osobitným útvarom češtiny ako spisovného jazyka je tzv.
obecná čeština, ktorá sa čiastočne odlišuje od
spisovnej češtiny vo výslovnosti, v niektorých tvaroch i v slovníku (být – bejt,
mléko – mlíko...)
Slovná zásoba (lexika)
1. Niektoré české slová sú veľmi odlišné od
slovenčiny (vesnice, polštář, čáp...)
2. Niektoré české slová však poznáme zo slovenských nárečí, resp. zo staršej literatúry,
niekedy majú
v slovenskom nárečí iný význam (žízeň, polibek, sklep, kmín...)
3. Niektoré cudzie slová v češtine majú iný
rod alebo iný prepis – pravopis. (téza – teze).
Zones.sk – Zóny pre každého študenta