Slovenčina a čeština
Slovenčina a čeština
Vývin slovenčiny
▪ praslovančina –
dorozumievací nástroj predkov dnešných Slovanov
- v 5. až 9. storočí sa nárečovo diferencovala v dôsledku migrácie na nové územia;
postupne
sa sformovali 3 nárečové oblasti praslovančiny, ktoré sa ďalej rozdrobovali na národné
jazyky
▪ stará slovenčina – neoficiálny jazyk Slovákov formovaný v 5. až 9. storočí
▪ staroslovienčina – prvý slovanský spisovný jazyk, ktorý priniesli Konštantín
a Metod
- liturgický a literárny jazyk
- písmo: hlaholika zostavená Konštantínom a Metodom z malých písmen gréckej
abecedy;
neskôr cyrilika zostavená ich študentmi z veľkých písmen gr. abecedy
▪ po rozpade Veľkej Moravy nepriaznivé pomery – vznik Uhorska – používaná latinčina
▪ v 15. Storočí preniká na naše územie čeština
používaná v úradnom jazyku, aj keď úradným jazykom naďalej
latinčina. Slovenčina slúžila len na komunikáciu
a tvorbu národnej poézie.
▪ v 16. a 17. storočí vznik jazykových útvarov – kultúrnej západnej slovenčiny
a kultúrnej strednej
slovenčiny
▪ prvý ale neúspešný pokus o uzákonenie spisovnej slovenčiny – J. I.
Bajza (neuspel lebo nemal kodifikačné príručky
▪ 1787 – Anton Bernolák uzákonil spisovnú slovenčinu, za
základ si vzal kultúrnu západoslovenčinu
▪ 1843 – Ľudovít Štúr uzákonil spisovnú slovenčinu, základom bol
stredoslovenský nárečový základ
▪ 1852 – hoďovsko-hattalovská reforma, ktorá sa s menšími úpravami zachovala až
dodnes
▪ 1918 – vznik ČSR, ideológia čechoslovakizmu – téza o jednotnom československom národe a jednom československom
jazyku
- zbližovanie češtiny a slovenčiny, preberanie českých slov
– snaha „očistiť“ slovenčinu = jazykový
purizmus
▪ 1968 – federatívne usporiadanie – ČSFR
– česko-slovenská dvojjazykovosť; zrovnoprávnenie
slovenčiny a češtiny
▪ po 1989 – výrazné zmeny v slovnej zásobe (vypustené „komunistické“ slová)
Vývin češtiny
▪ spoločné korene so slovenčinou – praslovančina a staroslovienčina
▪ prvé zmienky o češtine – 13. Storočie – tzv. primitívny pravopis, ktorý využíva latinskú abecedu
▪ 14. storočie – tzv. spřežkový pravopis – využíva sa
spojenie dvoch alebo viacerých latinských hlások na
označenie hlások, ktoré ma čeština navyše
▪15. Storočie –
Husitské hnutie, ktoré viedlo k uplatneniu češtiny na úradoch, vo verejnom živote, literatúre...
– Jan Hus zaviedol
diakritický pravopis
▪ humanistická perióda – silný vplyv latinčiny, obohacovanie
slovnej zásoby o slová domáce i z latinčiny,
nemčiny, románskych jazykov...
▪16. Storočie – bratrský
pravopis. Vývoj češtiny spomalený – spôsobený koncom samostatnosti českého
národa, čeština používaná len
v najnižších vrstvách.
▪ 18. – polovica 19. Storočia – zavedený analogický pravopis (J Dobrovský)
a ustálená spisovná norma
češtiny (J. Gebauer). Čeština sa používa na úradoch, školách, rozvíja sa umelecká
a publicistická literatúra.
▪ od 1918 spoločné so slovenčinou
Základné rozdiely medzi slovenčinou a češtinou
Hláskoslovie a výslovnosť:
1. Čeština má tieto osobité hlásky a písmená: ř, ou, ě, ů
2. V češtine nie
sú tieto hlásky, ktoré má slovenčina: ä, ia, ie, iu, ô, ľ, ĺ, ŕ, dz, dž
3. Skupina aj je v češtine
ej (vejce)
4. Striedanie spoluhlások je v češtine častejšie v tvorení (odvodzovaní) slov i tvorení tvarov. k – c (ruka
– ruce),
h – z (mnoho – mnozí), ch – š (ropucha – ropušin), dtn – ď, ť, ň: mladí, zlatí, pěkní
5. V češtine neplatí
rytmické krátenie, často nasledujú dve aj tri dlhé slabiky za sebou. (zpívání)
6. Spodobovanie spoluhlások nieje v češtine také
dôsledné ako v slovenčine (píše a vyslovuje sa: seznámit...)
Niekedy sa pripúšťa aj dvojaká výslovnosť (nashledanou –
naschledanou i nazhledanou)
Tvaroslovie a skladba:
1. V češtine sa bežne používa vokatív – piaty pád.
(soudružko, Evo...)
2. Častejšie sú dvojtvary (mužovi aj muži)
3. V akuzatíve a inštrumentáli mn. čísla mužských substantív sú
tvary: hrdiny, hochy, hrady.. Toto platí aj v inštrumentáli dvoch vzorov stredného rodu: s moři, se srdci
4. Prídavné mená majú aj menný
tvar v prísudku. (jsem zdráv, je nemocen)
5. Slovesá majú veľa dvojtvarov. (lít – leje/lije) Tvary s tématickou morfémou -i- sa hodnotia
ako vyšší štýl.
6. Čeština má niektoré odlišné väzby tam, kde slovenčina používa priamu väzbu s akuzatívom. (dosiahnuť niečo
–
– dosáhnout něčejho)
7. Čeština viac používa príčastie trpné nedokonavých slovies. (Tato kniha je čtena.)
8. V súvetiach
má čeština niektoré odlišné spájacie výrazy. (jenž, neboť, aniž, zda ať – nebo, jelikož, jestli,
nýbrž...)
9. Osobitným
útvarom češtiny ako spisovného jazyka je tzv. obecná čeština, ktorá sa čiastočne odlišuje od
spisovnej češtiny vo výslovnosti, v
niektorých tvaroch i v slovníku (být – bejt, mléko – mlíko...)
Slovná zásoba (lexika)
1.
Niektoré české slová sú veľmi odlišné od slovenčiny (vesnice, polštář, čáp...)
2. Niektoré české slová však poznáme zo
slovenských nárečí, resp. zo staršej literatúry, niekedy majú
v slovenskom nárečí iný význam (žízeň, polibek, sklep,
kmín...)
3. Niektoré cudzie slová v češtine majú iný rod alebo iný prepis – pravopis. (téza – teze).