Kodifikácia spisovného jazyka
Kodifikácia spisovného jazyka
Slovenský jazyk pochádza z praslovančiny.
Praslovančinou nazývame jednotný slovanský jazyk, ktorým hovoril ľud na sever od Karpát. V roku 863 prišli
na územie Veľkej Moravy, na prosbu nitrianskeho kniežaťa Rastislava, solúnsky bratia Cyril (Konštantín Filozof)
a Metod.
Na základe malých písmen gréckej abecedy vytvorili prvé slovanské písmo hlaholiku.
Názov dostalo toto písmo podľa staroslovienskeho slova glagolo (hláska/ slovo). Cyrilika je druhé staroslovienske
písmo. Je zostavené z veľkej gréckej abecedy a z niektorých písmen hlaholskej abecedy. Zostavili ju žiaci Konštantína a Metoda na
začiatku 10. stor. Veľkomoravská ríša sa rozpadla v 10. stor. Slovensko sa na ďalších 1000 rokov dostalo pod nadvládu
uhorského štátu. Úradnými jazykmi sa stali latinčina a nemčina, od konca 14. stor. biblická čeština, ktorú rozširovali slovenskí
študenti študujúci v Prahe, husitské vojská a českí protestanti, ktorí sa usadili na Slovensku.
V 17. storočí Vavrinec
Benedikt Nedožerský vo svojej po latinsky písanej Gramatike českej nabáda Slovákov, aby rozvíjali svoj jazyk.
Jozef Ignác Bajza sa začiatkom 18. storočia pokúsil písať po slovensky, ale jeho jazyk bol spojením slovenských
jazykových prvkov a češtiny. Zaviesť Slovákom spisovný jazyk sa podujal v roku 1787 Anton Bernolák so svojimi vrstovníkmi.
A. Bernolák upravil kultúrnu západoslovenčinu. Kodifikoval západoslovenské nárečie z okolia Trnavy. Pravopis zaviedol podľa výslovnosti
(píš ako počuješ). Odstránil niektoré tradičné bohemizmy, t. j. pôvodne české slová.
Niektoré
zásady bernolákovskej kodifikácie:
1. Odstraňuje sa y/ý, ponecháva sa len i/í.
2.
Mäkkosť ď, ť, ň, ľ sa vždy označuje.
3. Veľkém písmená sa píšu pri všetkých podstatných menách
a pri iných výrazoch, ktoré sa vzťahujú na osoby.
4. Predložky s a z sa píšu podľa
výslovnosti.
5. Hlásku j píše ako g.
6. Zavádza skupinu šč.
7. Hlásku v píše ako w.
Spisovnú slovenčinu uzákonil Ľudovít Štúr na
základe stredoslovenského nárečia v roku 1843 spolu s M.M. Hurbanom, M.M. Hodžom na Hurbanovej fare v Hlbokom. Pri úprave pravopisu sa aj
Štúr pridŕžal zásady píš ako počuješ.
Pri výbere strednej slovenčiny za spisovný jazyk bral Ľ. Štúr do úvahy, že
stredoslovenské nárečia:
- sú najrozšírenejšie a najpoužívanejšie zo všetkých slovenských nárečí,
-
prejavujú najväčšiu životaschopnosť,
- šíria sa aj medzi príslušníkov iných nárečí.
Základné znaky štúrovskej spisovnej slovenčiny
- nemá písmená y, ý, všade sa píše i, í,
-
rozdiel medzi zvukmi d, t, n, l sa všade graficky vyznačuje,
- dvojhláska ô sa rozpisuje ako uo,
-
dvojhlásky ia, ie sa píšu ako ja, je,
- nemá ľ, len l (něděla, laví),
- nemá ä,
namiesto toho používa a alebo e (svatí, najme),
- dôsledne dodržiava rytmický zákon (hlása),
-
základný tvar minulého času má podobu mau, volau namiesto dnešného mal, volal a iné.
Na podporu
novej spisovnej slovenčiny vydával Ľ. Štúr Slovenskje národňje novini a diela Nárečja slovenskuo alebo potreba
písaňja v tomto nárečí a Nauka reči slovenskej (1846). V roku 1851 došlo k dohode medzi
bernolákovskou a štúrovskou generáciou v Bratislave. Dohodli sa na jednotnej podobe spisovnej slovenčiny. Na podporu jednotnej podoby
spisovnej slovenčiny vyšla Krátka mluvnica slovenská (M. Hattala, 1852), pravopis postavil na historickom základade písania i,
í – y, ý. V r. 1863 – založenie Matice slovenskej. Sídlom Matice slovenskej sa stal Martin a jej prvým predsedom Štefan
Moyzes. Odvtedy bol Martin centrom slovenského národného života a významné postavenie si udržal až do roku 1918. Obdobie od založenia Matice
slovenskej (1863) až do jej zrušenia dostalo názov matičné obdobie (matičné roky). Matica slovenská zohrala v dejinách
slovenského národa a kultúry významnú úlohu. Vydávala ľudovýchovnú literatúru, kalendáre, učebnice, vedecké rozpravy, udeľovala
štipendiá a snažila sa podporovať rozvoj umeleckej tvorby a kultúrneho života.
Tri slovenské gymnáziá:
-
r. 1862 v Revúcej
- r. 1867 v Martine
- r. 1869 v Kláštore pod Znievom;
-
zrušené boli v r. 1874.
- Matica slovenská bola zatvorená v r.1875.
Samo
Czambel sa zaslúžil o pravopisné ustálenie spisovného jazyka (hláskoslovné, tvaroslovné a lexikálne javy spisovného jazyka). R.
1902 vydal Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Podporu má u Jozefa Škultétyho.
- Časopisy: Národné
noviny, Slovenský týždenník, Slovenské pohľady, Slovenská reč, Slovenská literatúra, Kultúra slova...
Zones.sk – Zóny pre každého študenta