Vývin slovenského jazyka od najstarších čias a premeny vzťahu spoločnosti k jazyku.

Pre vývin slovenského jazyka je jedným z najdôležitejších období 9. stor. Konštantín a Metod vtedy zostavili prvý jazyk Slovanov – starosloviensky jazyk. Písmo, ktoré zostavili z malých písmen gréckej abecedy sa volá hlaholika. Túto neskôr vystriedala cyrilika.

Po rozpade VR sa úradným jazykom stala u nás latinčina, vplyvom prenikania husitov na Slovensko i prostredníctvom študentov zo Slovenska študujúcich v Prahe sa používala neskôr aj čeština, slovakizovaná čeština, nemčina i maďarčina.

V 18. stor. chcel uzákoniť spisovný jazyk J. Ignác Bajza. Jeho pokus bol neúspešný. Neskôr sa o toto pokúsil Anton Bernolák, a to na základe západoslovenského nárečia. Bernolák nepoznal „y“, písmeno „G“ sa čítalo ako „J“ (gak = jak), atď. Svoj postup pri uzákonení slovenčiny zdôvodnil v diele Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách. Gramatiku vysvetlil v diele Slovenská gramatika. Jazyk Bernoláka sa nazýva bernolákovčina a písali ňou napr. Hollý a Fándly. Bernolákovčina sa však neujala na celom Slovensku.

Bol to práve Ľudovít Štúr, ktorý chcel spisovným jazykom zjednotiť národ a ktorý tvrdil, že národ je len vtedy národom, keď má svoj vlastný spisovný jazyk. Štúr uzákonil spisovnú slovenčinu r. 1843 v Hlbokom spolu s Hurbanom a Hodžom, a to na základe stredoslovenského nárečia. Zaviedol fonetický pravopis, podobne ako Bernolák. Uzákonenie slovenčiny vysvetlil v dielach Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, ako aj Náuka reči slovenskej. Štúr napr. dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások, nepoznal „y“, hlásku ä, ľ, dvojhlásku iu,... Jednoduchosť Štúrovho pravopisu kritizoval Hodža. Po sporoch o spisovnú slovenčinu medzi štúrovcami, bernolákovcami a stúpencami biblickej češtiny (Ján Kollár) r. 1851 definitívne zvíťazila Štúrova spisovná slovenčina, ale bola prijatá Hattalova úprava pravopisu – tzv. etymologický pravopis – napr. sa prestali označovať mäkčeňmi slabiky de, te, ne, le, rozlišovalo sa i/y, namiesto dvojhlásky uo sa začalo používať ô, atď. Všetky zmeny boli obsiahnuté v Hattalovej knihe Krátka mluvnica slovenská.

K dotvoreniu modernej spisovnej slovenčiny prispel Saumel Czambel. Prvé pravidlá slovenského pravopisu vydal český jazykovedec Vážný a samozrejme v nich uprednostňoval tvary blízke češtine. Odozvou na to bolo hnutie purizmus, ktoré sa usilovalo o očistu slovenského jazyka hlavne od českých slov. Podstatnú zmenu v pravopise prinášajú pravidlá v r. 1953, kedy sa zjednodušilo písanie koncového „i“ v slovenských tvaroch: ženy praly – ženy prali.

K posledným zmenám v pravopise slovenského jazyka došlo v r. 1991. Sú to tieto zmeny: krátia sa prípony –úci, -ár, -áreň čím sa dodržiava rytmický zákon: píšuci (prv píšúci), mliekar (prv mliekár), frézar (prv frézár).

Zmena je pri písaní názvov ulíc, námestí, mostov a pod.: Ulica osloboditeľov (prv ulica Osloboditeľov), Námestie mieru, Ulica Juraja Fándlyho.

Zmena je v písaní prísloviek typu dobiela (do biela) obe je správne zmena je pri písaní čiarky v súvetí: pred priraďovacími spojkami alebo, ani, či sa už nepíše čiarka.

Existuje už len slovo zmena (nie smena – jediná výnimka je denník Smena), teda píšeme aj: pracovná zmena.

Matičné obdobie a význam Matice slovenskej
Po porážke revolúcie r. 1848 zavládol v Uhorsku tvrdý policajný režim, ktorého vykonávateľom bol minister vnútra Alexander Bach. Bachov režim zrušil slobodu prejavu, slobodu tlače, volebné právo a prenasledoval predstaviteľov pokrokových myšlienok. Minister Bach videl v každom národnom hnutí nebezpečenstvo pre celistvosť Rakúskej ríše, a preto vodcov nášho národného hnutia postavil pod policajný dozor – Štúr, Hurban a ostatných poslal ako úradníkov do maďarských krajov. Za týchto okolností u nás nastalo ochabnutie národného života.

Viedenská vláda sa snažila oslabiť slovenské národné hnutie aj iným spôsobom. Usilovala sa podlomiť existenciu Štúrovej spisovnej slovenčiny. Zavolala si do Viedne Štúrovho odporcu v otázke jazyka – Jána Kollára, začal vydávať Slovenské noviny v staroslovenčine – upravenej češtine. Tak sa rozpútali jazykové spory. Netrvali dlho, koncom r. 1851 sa zišli v Bratislave slovenskí vzdelanci a prijali za spisovný jazyk Štúrovu slovenčinu. Zhodli sa na etymologickom pravopise a na niektorých úpravách, na základe čoho vydal Martin Hattala Krátku mluvnicu slovenskú. (zavedenie i/y). Po páde Bachovho absolutizmu sa obnovili ústavné slobody a na Slovensku nastal nový rozmach slovenského národného hnutia. Bol založený politický časopis Pešťbudínske vedomosti a dňa 6. a 7. júna 1861 sa v Martine uskutočnilo zhromaždenie národovcov, na ktorom bol vydaný dokument Memorandum národa slovenského. Hlavnou požiadavkou bolo zaručenie osobitosti slovenského národa a jeho územné vymedzenie a uznanie slovenského jazyka ako jediného úradného jazyka. Uhorská vláda zaujala k tomuto odmietavé stanovisko. Isté úspechy sa dosiahli len v oblasti kultúrnej. R. 1863 bola v Martine založená Matica slovenská a 3 slovenské gymnáziá v Martine, Revúcej a Kláštore pod Znievom.

Matica slovenská ako kultúrne celonárodné stredisko sústreďovala slovenských vzdelancov. Snažila sa najmä o výchovu ľudu osvetovou činnosťou. Napomáhala i rozvoju literatúry a vedy. Vydávala učebnice a podporovala študujúcu mládež, založila bohatú bibliotéku, archív a muzeálne zbierky. Slovenské gymnáziá prispeli najmä k výchove národne uvedomelej inteligencie. Po rakúsko – uhorskom vyrovnaní r. 1867 u nás opäť nastalo obdobie zostrenej maďarizácie. Dôsledkom bolo zatvorenie MS r. 1875 i troch slovenských gymnázií. Obdobie od založenia MS po jej zatvorenie nazývame matičné obdobie. V matičnom období sa dovŕšila štúrovská literárna tvorba. Popri nej sa dostáva do popredia literatúra realisticko-satirická, vychádzajúca zo súčasného spoločenského života. Jej predstaviteľmi sú Ján Palárik – dramatik, ktorý svoje veselohry budoval na zámene postáv – napr. veselohry Drotár, Inkognito a Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch ďalej Ľudovít Kubáni, G.K. Zechenter-Laskomerský, Jonáš Záborský. Svojimi dielami vniesli do slovenskej literatúry nový prvok – spoločenskú kritiku najmä neľudových vrstiev.

MS: prvým predsedom bol Štefan Moyzes. V prvom období jej existencie (1863 – 75) spolupracovala aj s kultúrnymi spolkami iných národov. Za Uhorska sa jej činnosť už neobnovila a jej majetok pripadol spolkom, ktoré presadzovali maďarizáciu. Činnosť obnovila až po vzniku ČSR v r. 1919. Po oslobodení položila základy národnej vedy a múzejníctva. Združovala pracovníkov z oblasti jazykovedy, literárnej histórie, národopisu, prírodných vied, ... Vydávala rôzne časopisy, beletriu i odbornú literatúru.

V súčasnosti funguje aj ako Národná knižnica, venuje sa aj výskumu a podpore života Slovákov v zahraničí. Prvá budova MS je národnou kultúrnou pamiatkou. Nová budova MS je v Martine na Hostihore. Predsedom MS je Jozef Markuš. MS šíri slovenské umenie a kultúru do sveta, bohatá je jej vydavateľská činnosť i činnosť zberateľská.