Vývin slovenského jazyka od najstarších čias a premeny vzťahu spoločnosti k jazyku.
Pre vývin slovenského jazyka je jedným z najdôležitejších období 9. stor. Konštantín a Metod vtedy zostavili prvý jazyk Slovanov –
starosloviensky jazyk. Písmo, ktoré zostavili z malých písmen gréckej abecedy sa volá hlaholika. Túto neskôr vystriedala
cyrilika.
Po rozpade VR sa úradným jazykom stala u nás latinčina, vplyvom prenikania husitov na Slovensko
i prostredníctvom študentov zo Slovenska študujúcich v Prahe sa používala neskôr aj čeština, slovakizovaná čeština,
nemčina i maďarčina.
V 18. stor. chcel uzákoniť spisovný jazyk
J. Ignác Bajza. Jeho pokus bol neúspešný. Neskôr sa o toto pokúsil Anton Bernolák, a to na základe
západoslovenského nárečia. Bernolák nepoznal „y“, písmeno „G“ sa čítalo ako „J“ (gak = jak), atď. Svoj postup pri uzákonení
slovenčiny zdôvodnil v diele Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách. Gramatiku vysvetlil v diele
Slovenská gramatika. Jazyk Bernoláka sa nazýva bernolákovčina a písali ňou napr. Hollý a Fándly. Bernolákovčina
sa však neujala na celom Slovensku.
Bol to práve Ľudovít Štúr, ktorý chcel spisovným jazykom zjednotiť národ
a ktorý tvrdil, že národ je len vtedy národom, keď má svoj vlastný spisovný jazyk. Štúr uzákonil spisovnú slovenčinu r. 1843 v Hlbokom
spolu s Hurbanom a Hodžom, a to na základe stredoslovenského nárečia. Zaviedol fonetický pravopis, podobne ako Bernolák.
Uzákonenie slovenčiny vysvetlil v dielach Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, ako aj Náuka
reči slovenskej. Štúr napr. dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások, nepoznal „y“, hlásku ä, ľ, dvojhlásku iu,...
Jednoduchosť Štúrovho pravopisu kritizoval Hodža. Po sporoch o spisovnú slovenčinu medzi štúrovcami, bernolákovcami a stúpencami biblickej
češtiny (Ján Kollár) r. 1851 definitívne zvíťazila Štúrova spisovná slovenčina, ale bola prijatá Hattalova úprava pravopisu – tzv.
etymologický pravopis – napr. sa prestali označovať mäkčeňmi slabiky de, te, ne, le, rozlišovalo sa i/y, namiesto dvojhlásky uo sa
začalo používať ô, atď. Všetky zmeny boli obsiahnuté v Hattalovej knihe Krátka mluvnica slovenská.
K dotvoreniu modernej spisovnej slovenčiny prispel Saumel Czambel. Prvé pravidlá slovenského pravopisu vydal český jazykovedec
Vážný a samozrejme v nich uprednostňoval tvary blízke češtine. Odozvou na to bolo hnutie purizmus, ktoré sa usilovalo
o očistu slovenského jazyka hlavne od českých slov. Podstatnú zmenu v pravopise prinášajú pravidlá v r. 1953, kedy sa zjednodušilo
písanie koncového „i“ v slovenských tvaroch: ženy praly – ženy prali.
K posledným zmenám v pravopise slovenského jazyka
došlo v r. 1991. Sú to tieto zmeny: krátia sa prípony –úci, -ár, -áreň čím sa dodržiava rytmický
zákon: píšuci (prv píšúci), mliekar (prv mliekár), frézar (prv frézár).
Zmena je pri písaní názvov ulíc, námestí,
mostov a pod.: Ulica osloboditeľov (prv ulica Osloboditeľov), Námestie mieru, Ulica Juraja Fándlyho.
Zmena je v písaní prísloviek typu dobiela (do biela) obe je správne zmena je pri písaní čiarky v súvetí:
pred priraďovacími spojkami alebo, ani, či sa už nepíše čiarka.
Existuje už len slovo zmena (nie smena – jediná výnimka je
denník Smena), teda píšeme aj: pracovná zmena.
Matičné obdobie a význam Matice slovenskej
Po
porážke revolúcie r. 1848 zavládol v Uhorsku tvrdý policajný režim, ktorého vykonávateľom bol minister vnútra Alexander Bach. Bachov
režim zrušil slobodu prejavu, slobodu tlače, volebné právo a prenasledoval predstaviteľov pokrokových myšlienok. Minister Bach videl
v každom národnom hnutí nebezpečenstvo pre celistvosť Rakúskej ríše, a preto vodcov nášho národného hnutia postavil pod policajný dozor
– Štúr, Hurban a ostatných poslal ako úradníkov do maďarských krajov. Za týchto okolností u nás nastalo ochabnutie
národného života.
Viedenská vláda sa snažila oslabiť slovenské národné hnutie aj iným spôsobom. Usilovala sa podlomiť
existenciu Štúrovej spisovnej slovenčiny. Zavolala si do Viedne Štúrovho odporcu v otázke jazyka – Jána Kollára, začal vydávať
Slovenské noviny v staroslovenčine – upravenej češtine. Tak sa rozpútali jazykové spory. Netrvali dlho, koncom r. 1851 sa zišli
v Bratislave slovenskí vzdelanci a prijali za spisovný jazyk Štúrovu slovenčinu. Zhodli sa na etymologickom pravopise a na niektorých
úpravách, na základe čoho vydal Martin Hattala Krátku mluvnicu slovenskú. (zavedenie i/y). Po páde Bachovho absolutizmu sa
obnovili ústavné slobody a na Slovensku nastal nový rozmach slovenského národného hnutia. Bol založený politický časopis
Pešťbudínske vedomosti a dňa 6. a 7. júna 1861 sa v Martine uskutočnilo zhromaždenie národovcov, na ktorom bol vydaný
dokument Memorandum národa slovenského. Hlavnou požiadavkou bolo zaručenie osobitosti slovenského národa a jeho územné
vymedzenie a uznanie slovenského jazyka ako jediného úradného jazyka. Uhorská vláda zaujala k tomuto odmietavé stanovisko. Isté úspechy sa
dosiahli len v oblasti kultúrnej. R. 1863 bola v Martine založená Matica slovenská a 3 slovenské gymnáziá v Martine,
Revúcej a Kláštore pod Znievom.
Matica slovenská ako kultúrne celonárodné stredisko sústreďovala slovenských vzdelancov.
Snažila sa najmä o výchovu ľudu osvetovou činnosťou. Napomáhala i rozvoju literatúry a vedy. Vydávala učebnice a podporovala študujúcu
mládež, založila bohatú bibliotéku, archív a muzeálne zbierky. Slovenské gymnáziá prispeli najmä k výchove národne uvedomelej
inteligencie. Po rakúsko – uhorskom vyrovnaní r. 1867 u nás opäť nastalo obdobie zostrenej maďarizácie. Dôsledkom bolo zatvorenie MS r.
1875 i troch slovenských gymnázií. Obdobie od založenia MS po jej zatvorenie nazývame matičné obdobie. V matičnom období
sa dovŕšila štúrovská literárna tvorba. Popri nej sa dostáva do popredia literatúra realisticko-satirická, vychádzajúca zo súčasného
spoločenského života. Jej predstaviteľmi sú Ján Palárik – dramatik, ktorý svoje veselohry budoval na zámene postáv –
napr. veselohry Drotár, Inkognito a Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch ďalej Ľudovít
Kubáni, G.K. Zechenter-Laskomerský, Jonáš Záborský. Svojimi dielami vniesli do slovenskej literatúry nový prvok – spoločenskú
kritiku najmä neľudových vrstiev.
MS: prvým predsedom bol Štefan Moyzes. V prvom období jej existencie (1863 –
75) spolupracovala aj s kultúrnymi spolkami iných národov. Za Uhorska sa jej činnosť už neobnovila a jej majetok pripadol spolkom, ktoré
presadzovali maďarizáciu. Činnosť obnovila až po vzniku ČSR v r. 1919. Po oslobodení položila základy národnej vedy a múzejníctva.
Združovala pracovníkov z oblasti jazykovedy, literárnej histórie, národopisu, prírodných vied, ... Vydávala rôzne časopisy, beletriu
i odbornú literatúru.
V súčasnosti funguje aj ako Národná knižnica, venuje sa aj výskumu a podpore života Slovákov
v zahraničí. Prvá budova MS je národnou kultúrnou pamiatkou. Nová budova MS je v Martine na Hostihore. Predsedom MS je Jozef
Markuš. MS šíri slovenské umenie a kultúru do sveta, bohatá je jej vydavateľská činnosť i činnosť zberateľská.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta