Myšlienka slovanskej vzájomnosti a vlastenectva v tvorbe Kollára a Hollého

Slovenský jazyk » Literatúra

Autor: Chlapec studak
Typ práce: Referát
Dátum: 07.07.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 880 slov
Počet zobrazení: 22 457
Tlačení: 949
Uložení: 975
Kollár a Hollý sú predstaviteľmi klasicizmu v slovenskej literatúre. Klasicizmus vznikol vo Francúzsku v 17. stor. za vlády Ľudovíta XIV a centrom dvorského života sa stal zámok Versailles. Klasicizmus pretrvával aj v 18. stor. Termín klasicizmus pochádza z latinského slova classicius a znamená dokonalý, vzorový, príkladný. Ako umelecký smer sa riadil filozofiou racionalizmu, ktorej zakladateľom bol René Descartes, známy výrokom „Myslím teda som.“ Ideálom klasicistického umenia bola rozumová disciplína a harmónia pravdy, krásy a dobra. Klasicistické umenie sa riadilo pravidlami, ktoré sa museli dodržať, ak umelci chceli, aby ich dielo bolo považované za dokonalé. Napr. dielo muselo obsahovať jasnú myšlienku, dôraz sa kládol aj na dodržanie štýlu, žánru, presnosť vyjadrovania, tragédia si vyžadovala jednotu miesta, času a deja. Žánre sa delili na vysoké (tragédia, epos, óda) a nízke (komédia, bájka). Vzorom klasicistického umenia sa stalo umenie antické, ktoré sa považovalo za dokonalé.

Ján Kollár
- hlavný predstaviteľ klasicizmu v slovenskej poézii. Bol evanjelickým kňazom i profesorom na viedenskej univerzite. Hlásateľ myšlienky slovanskej vzájomnosti. Podnetom pre jej vznik bolo štúdium Kollára v Jene v Nemecku. Pozoroval tu nemeckú rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov (šovinizmus), najmä slovanských. Všímal si aj vymretie Slovanov v Nemecku. To v ňom vyvolalo obavu o osud Slovanom a Slovákov a hlásal spolupatričnosť Slovanov na čele s Ruskom.

Prvá zbierka Básne Jána Kollára obsahovala ľúbostnú i vlasteneckú lyriku, ktorá vyvrcholila v lyricko-epickej skladbe Slávy dcéra. Skladba má 5 spevov: 1. Zála, 2. Labe – Rén – Vltava, 3. Dunaj, 4. Léthe, 5. Acheron. (Léthe a Acheron – slovanské nebo a peklo). Predspev je napísaný časomierou a spevy vo forme sonetov. V skladbe sa striedajú motívy vlastenecké a ľúbostné. Ľúbostné sú odrazom jeho lásky k Friderike Schmidtovej, do ktorej sa zaľúbil počas štúdia v Jene, ale ako svoju manželku si ju priviedol do vlasti až po 16 rokoch. V skladbe ju volá Mína. V predspeve žiali nad slovanskou minulosťou, nad ponemčovaním Slovanov (lužickí Srbi) alebo ich vymretím. Obáva sa o osud Slovanov a nabáda ich priľnúť k „dubisku“, čím myslí Rusko ako najväčší slovanský národ. Obracia sa na všetkých, ktorí viedli vojny proti Slovanom, ale aj všeobecne na národy, ktoré iným siahli na slobodu. O slobode hovorí: „Sám svobody kto hoden, svobodu zná vážiti každou, ten, kto do pout jíma otroky, sám je otrok.“ V jednotlivých spevoch autor putuje z Nemecka do vlasti. V prvom speve básnik spomína na časy lásky a lúči sa s Mínou. V druhom a treťom speve putuje popri riekach po slovanských krajoch, žiali nad minulosťou Slovanov, všíma si ich prítomnosť a verí v ich budúcnosť. Vo štvrtom speve sa Mína mení na vílu a sprevádza autora po slovanskom nebi, kde sú všetci, čo Slovanom priali, a po slovanskom pekle, kde sú všetci neprajníci Slovanov.

Ideu slovanskej vzájomnosti vysvetlil v diele O literární vzájemnosti medzi kmeny a nářečími slávskými. Neusiloval sa o politické zjednotenie Slovanov, ale o kultúrne.

Zbierkou slovenskej ľudovej poézie sú Národnie zpievanky. Nikdy neuznal kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Bol za tzv. československý jazyk a napísal spis proti Štúrovej slovenčine pod názvom Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Písal po česky.

Ján Hollý
- rodák z Borského Mikuláša na Záhorí. Absolvent teológie v Trnave, ktorý väčšiu časť svojho života prežil v Maduniciach. Po požiari fary prežil posledné rody na Dobrej Vode. Stal sa najvýznamnejším slovenských básnikom, ktorý používal bernolákovčinu a snažil sa dokázať, že je to jazyk porovnateľný s gréčtinou a latinčinou. Aj preto sú jeho prvé pokusy prekladateľské. (Homér, Vergílius, Ovídius). V snahe spracovať všetky antické žánre začal tvorbou eposov. Dva z nich situoval do čias Veľkej Moravy, a to eposy Svätopluk a Cirillo-Metodiáda.

Svätopluk – „víťazská báseň v 12 spevoch“. Po propozícií (vyjadrenie zámeru autora, téma) a invokácii (vzývanie múzy Umky – prosí ju o inšpiráciu, pomoc) sa začína dej in medias res (uprostred udalosti) bez úvodných pasáží. Dej eposu čerpá z udalostí vo Veľkomoravskej ríše. Ide o boj Svätopluka proti Nemcom a víťazstvo nad nimi. Hollý sa však nepridŕža verne historických udalostí, sústredil sa najmä na Svätopluka, na vykreslenie jeho charakteru (zradí Rastislava, bojuje na strane Nemcov, jeho obrat a príklon k Slovákom, boj po ich boku proti Nemcom, súboj s Britvaldom). Paralelne s činmi ľudí vstupujú do deja i bohovia: kresťanský boh, pohanský boh Černobog. Vymyslená je báj o pôvode Slovanov, ktorú rozpráva Svätopluk na hostine u Karolmana. Podľa nej pochádzajú z Indie, odkiaľ ich vyhnala potopa. Slovania si vždy cenili mier, slobodu, pracovali na svojom, mali v úcte hosťa. Epos Svätopluk má typické znaky eposu antickej literatúry: hlavnú dejovú líniu, epickú šírku – odbočenia (v prípade Slovanov), opisy, peripetiu (nečakaný zvrat) – napr. Svätoplukove rozhodnutie opustiť Nemcov.

V epose Cirillo-Metodiáda spracoval všetky závažné udalosti kultúrnej misie –  i náboženskej – Konštantína a Metoda, najmä ich boj s franskými kňazmi.

Tretí epos Sláv je historickou fikciou, čiže výmyslom o boji tatranských hrdinov s kmeňom Čudov. Dielo malo významné vlastenecké posolstvo.

Vo všetkých troch eposoch Hollý rešpektuje antické vzory, preto jeho eposy začínajú propozíciou (stručné oznámenie obsahu), pokračujú invokáciou (prosba k múze o dar inšpirácie) a napokon sú spevy. Všetky tieto časti sú napísane v časomiere – hexametrom. Druhým žánrom prebratým z antickej poézie boli idylické básne, ktoré nazval Selanky. Dovedna ich je 21 a sú oslavou prírody, ľudu a práce. Za jednotlivými postavami pastierov by sme mohli nájsť niektorých významných dejateľov bernolákovskej a štúrovskej generácie. Najvýznamnejšie zo selaniek sú Jaroslav a Vyvolávaní jara.

Tretiu oblasť Hollého záujmu tvoria elégie – žalospevy. Ich témou je osud slovanských národov  a rozpad Veľkej Moravy pre nesvornosť a odrodilstvo. Významný je žalospev Plač Matky Slávy nad synami Svätoplukovými.

Posledným z antických žánrov sú ódy, v ktorých Hollý vzdal hold dobrodincom a významným osobnostiam slovenskej a európskej kultúry: Na Antona Bernoláka, Óda na Gutenberga. Časť týchto oslavných básní je venovaná prírode, ktorá tvorí kulisu jeho diel: Na Mlíč .. Na obsahovú stránku Hollého diel nadviazala romantická generácia – najmä Sládkovič a generácia slovenského realizmu – najmä P. O. Hviezdoslav.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.6)

Diskusia: Myšlienka slovanskej vzájomnosti a vlastenectva v tvorbe Kollára a Hollého

Pridať nový komentár


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Literatúra

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.009