Zóny pre každého študenta

Novátorstvo v poézii Ivana Kraska

Novátorstvo v poézii Ivana Kraska

Prínos tvorcu slovenského symbolizmu, Ivana Kraska, v oblasti básnickej reči je cieľom tejto práce. Zameriava sa však aj na ďalšie pre Kraska charakteristické prvky ako napríklad strata spoločenského ideálu ktorú nahrádzajú pocity jednotlivca, obmena utópie za optimizmus, prominentné postavenie adjektív, fundamentálna symbolika i strategický význam rytmicko-zvukového podkladu básní.  

Tento výklad je zameraný na analýzu dvoch konkrétnych básní napísaných Ivanom Kraskom. V závere sa analýza diel modifikuje na syntézu, kde sa poukazuje na rámcové znaky Bottovej poézie-alegorickosť, baladickosť, elegizmus   a iné.

Text  obsahuje poznatky z viacerých knižných publikácií listu Ivana Kraska štátnemu nakladateľstvu krásnej literatúry a korešpondencie Františka Votrubu a Svetozára Hurbana Vajanského. Ukážky Kraskovej poézie, ktoré predstavujú jednu z najmocnejších vývinových iniciatív v relatívne nedlhých dejinách slovenskej literatúry sa nachádzajú na internetovom portáli Zlatý fond denníka SME.

Na rozhraní 19. a 20.storočia dochádza ku kríze myslenia v literatúre, v umení, v jeho postoji, funkcii i zámeroch. Modernosť sa prejavovala v netradičnej veršológii (rytmické usporiadanie verša), spoločenský ideál sa stráca a rekompenzuje ho jednotlivec. Krasko je v mnohých ohľadoch ,,otcom modernej slovenskej lyriky“ . Svedčí o tom jeho chápanie básnikovho poslania, úsilia  ľudsky sa odovzdať básňou, čo potvrdzuje jeho jazykové a veršové novátorstvo. Niet vari oblasti poézie, v ktorej by nebol priniesol niečo nové.  

Proces zvládnutia a preklenutia tradície najlepšie zachytáva programová báseň Poetika starej lyriky ( ,,stará“  = dobrá, hodnotná). Vyslovil sa v nej za rozmanitosť poézie, ktorá má byť raz veselá ,,jako chasník pri tanci“ a poskytovať ľudom elán do života, inokedy smutná ,,jako chorál kresťanstva“ . Najvyššia požiadavka, ktorú Krasko adresuje básnikovi je nevyhnutnosť osobnej záruky za dielo : ,,no nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo“.  V 7. a 9. verši sa nachádza pre Kraska typická zvukomaľba. Uplatňoval na slová tie najnáročnejšie kritéria. Na chválu Kraskovej poézií slúži to, že pri jeho básni nemáme pocit jediného zbytočného slova. Možno ďalej pripomenúť premyslené využívanie prirovnaní (jasné slnečný sťa lúč, trúchle jako mokrý hrob,..), metonýmie (nech hudbou zneje každý malý verš),personifikácie (v duši zobúdza jej pieseň),a v neposlednom rade symboly ako napríklad srdce boľavé.

Poetika starej lyriky 

Čo píšeš, nech je jasné slnečný sťa lúč

veselé jako chasník pri tanci;

nech leje balzam v srdce boľavé

a v chorú dušu úľavu a mier,

alebo nech je smutné jako chorál kresťana

a trúchle jako mokrý hrob;

nech duní jako zvony na poplach,

keď horia rodné chalupy,

a búri jako pochod utlačených na ulici

keď deti doma chleba nemajú:

no nikdy nepíš to, čo necítiš,

čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo;

obchádzaj krasomluvu jako mor

a vychoď z textu slovo jalové;

nech hudbou zneje každý malý verš,

obrazom blýska každé slovíčko –

a nezabúdaj, náznak tajomna

že tisícimi tónmi znie

a v každej duši zobúdza jej pieseň stajenú:

ak všetko toto krásnom posvätíš –

tak dôjdeš ta, kam ja som nedošiel.

Kraskov prínos v oblasti slovenskej básnickej reči neoddeliteľne súvisí s tým, že je tvorcom nášho básnického symbolizmu. 

Mnohé jeho básne sugerujú istú atmosféru už svojím zvukovým ustrojením. Krasko neprichádza s lexikálnou mnohotvárnosťou, extenzitou ako Hviezdoslav, ale s intenzitou. Slovo sa uňho ,,zvýznamňuje“ , nadobúda charakter symbolu, čím vzniká možnosť viacerých sémantických interpretácií. ,,Výrazové prostriedky symbolizmu majú uňho aj úlohu zmierňovať ostrosť básnikových spovedí a zovnútrovať povahu prednesu“ (Votruba,1950,s.150) . Ku popredným básňam, v ktorých majú symboly prominentnú úlohu, patrí melancholická báseň topole. Už samý názov je symbolom elégie a smútku, neskôr spomína ďalšie symboly ako čierny havran, noc.  Celá báseň sa nesie v duchu dezilúzie, nirvány a skepsy  (bez lístia, bez žitia, prázdno, ošarpané), ktorú autor navodzuje prostredníctvom senzualistickým prvkov (topole, havrany, noc, mráz, vietor). Objavujú sa tu aj epitetony ako napríklad nahé, holé topole, prirovnania – prízraky sťa z nirvány. Typickým motívom je neurčitosť (čiesi, čísi, prízraky), dominantné postavenie majú apoziopézy a básnické otázky. Náladu, pocit, dojem vyvoláva skôr príznak než samostatná substancia,to je dôvodom zámerného využívania adjektív a adverbií (vysoké, šíre, veľké, čierne, špatnej, hrdo, holé,..).

,,Zdá sa, že tento básnik, čím viac je sám alebo chce  byť sám, tým viac je v množstve, tým hromadnejšie pocity skusuje, tým viac sa vlieva do prúdu ľudskosti. No treba povedať podľa pravdy že do prúdu trpiacej ľudskosti.“ (šmatlák,1960,s.176). Krasko prijal isté podnety aj z českého básnického jazyka. Charakteristické je aj skracovanie slov (preds´, čís´, kýs´, prečs´ a pod.). Tieto lexikálne prostriedky posilňujú knižnosť básnikovho výrazu. Rovnako knižne vyznievajú aj Kraskove biblizmy, Používanie jazykových prvkov s rozmerom tajomnosti súviselo aj s jeho symbolistickou poetikou.

V tejto práci je zhrnutá prínos Ivana Kraska v slovenskej poézií a môže byť použité pri tvorbe ďalších školských prác s tématikou podobnou tejto alebo pri analyzovaní symbolizmu v súvislosti so slovenskou tvorbou na prelome storočí.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/13730-novatorstvo-v-poezii-ivana-kraska/