Klasicistická literatúra (17. - 18. Stor.)

Klasicistická literatúra (17. - 18. Stor.)

Klasicizmus: vzorom mu bolo hľadanie ideálov krásy a dokonalosti v klasickom antickom umení.

Nicolas Boileau - Umenie básnické. => pevné pravidlá básnenia podľa antického vzoru

• dráma: jednota miesta, času a deja, dodržiavanie päťstupňovej kompozičnej schémy,
• poézia: národný jazyk, žánre rímskeho básnictva (epos, idyla, óda, bájka atď.)

ZNAKY KLASICIZMU:

·       racionalizmus (Déscartes- Myslím, teda som.), myslenie sa oslobodzuje od náboženského myslenia,

·       zmysel umenia je v napodobňovaní prírody – súlad prírody, pravdy, krásy, dobra,

·       objektívny pohľad na svet  - autor nevyjadruje subjektívny postoj k skutočnosti,

·       Postavy: šľachtic alebo mešťan => všeobecné črty človeka, všímali si jednu charakterovú stránku hrdinu (pokrytectvo, lakomstvo, statočnosť) - tzv. jednostranné charaktery.

·       konflikt sa odohráva v mravnej oblasti (láska, povinnosť, česť), vždy víťazí povinnosť,

·       klasicistická tragédia založená na jednote času, miesta a deja

ŽÁNRE KLASICISTICKEJ LITERATÚRY: nesmú prelínať a miešať

a) vysoké žánre - veršovaná tragédia (bola najvýznamnejším žánrom), hrdinský epos, elégia - spracúvali vznešené námety (z histórie); hrdinovia boli šľachtici; typický hrdina bol človek, ktorý dokázal podriadiť svoje osobné záujmy záujmom štátu a kráľa, v mene cti, slobody,

b)  nízke žánre - komédia, satira, bájka: námety sa vyberali zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti.

TRAGÉDIA

PIERRE CORNEILLE: Francúz, obnovil jednotu miesta, deja, času a dal dráme pevný kompozičný rámec. Jeho hrdinovia vôľou a rozumom kontrolujú svoje vášne a stoja nad osudom, bojujú za vznešené ideály, vyjadrujú sa vznešenou rečou. 

CID: veršovaná tragédia spracúva námet zo španielskych romancí o Cidovi. Konflikt silných osobností (Dona Rodriga a Done Chimeny). Hoci Rodrigovo víťazstvo v súboji s Chimeniným otcom zaväzovalo Chimenu v duchu španielskej dvorskej etikety žiadať od kráľa hlavu jej milého, nakoniec - s pričinením kráľa a po zložitých citových peripetiách - zvíťazila láska, odpustenie a milosrdenstvo. I tým bol porušený štatút klasicistickej tragédie.

JEAN RACINE: FAIDRA najdôslednejší francúzsky vykladač antickej tradície

KOMÉDIA

Komédia sa tešila veľkému záujmu. Vysmievala sa z hlúposti a obmedzenosti nižších stavov, najmä meštianstva. Využívala najmä zámenu osôb. Reč je obyčajne neviazaná - próza. 

JEAN BAPTISTE POQUELIN-MOLIÉRE je autorom klasicistickej komédie.

• herec, režisér, autor, riaditeľ divad. spoločnosti => hrával na dvore kráľa Ľudovíta XIV.
• zomiera na javisku pri svojej poslednej hre Zdravý nemocný

Dielo: 33 komédií - Lakomec, Meštiak šľachticom, Mizantrop, Tartuffe, Zdravý nemocný

Postavy v Moliérových hrách sú všeobecné ľudské typy, preto sú v obľube do dnešných čias.

LAKOMEC: obraz úžerníka, žijúceho v neustálom strachu o svoje peniaze a šetriaceho nielen na služobníctve, ale aj na svojich deťoch => kritika lakomstvo, ktoré deformuje charakter

Dej päťdejstvovej  komédie sa odohráva v Paríži. Námet prevzal z Plautovej Komédie o hrnci. Hlavná postava, Harpagon, je lakomec posadnutý peniazmi. Túžbe zhŕňať majetok podriaďuje všetko: vzťah k deťom, k služobníctvu i citový život. Je vykreslený ako jednostranný charakter.

Jeho dcéra Elise sa tajne zasnúbi so šľachticom Valérom, syn Cléante miluje chudobnú dievčinu Mariannu. Harpagon chce však Cléanta oženiť s bohatou vdovou, Elisu zamýšľa vydať za starého boháča Anselma (lebo nepýta veno) a sám si chce zobrať Mariannu. Šibalský sluha La Fléche ukryje Harpagonove peniaze, aby pomohol Elise a Cléantovi. Harpagon je zdrvený. Keď mu sľúbia vrátiť skrinku s peniazmi (a ubezpečia ho, že Marianna a Valére sú vlastne Anselmove deti), dáva súhlas na sobáš, najmä keď všetky výdavky zaplatí pán Anselm.

Hra je napísaná v próze (proti klasicistickému vkusu), Moliére dodržiava jednotu miesta, času a deja, vytvoril dôvtipnú zápletku, výborné dialógy a výstižnú charakteristiku postáv. 

JEAN DE LA FONTAINE => dvanásťzväzkov8 zbierka Bájky.

KLASICIZMUS  A  OSVIETENSTVO
V SLOVENSKEJ LITERATÚRE

EKONOMICKÁ ZAOSTALOSŤ: Uhorsko bolo v 18. stor. vyčerpané tureckým vpádom, stavovskými povstaniami a dostalo sa do hospodárskej krízy => Mária Terézia preto podporuje obchod, modernizuje poľnohospodárstvo, zmierňuje nevoľnícke povinnosti.

V jej úsilí pokračuje Jozef II. -  vyhlásil náboženskú rovnoprávnosť (tolerančný patent), zaviedol rôzne reformy - zrušil nevoľníctvo (1781), rozpustil žobravé a rozjímavé rehole, znížil počet sviatkov, zreformoval školstvo, zo súdnictva odstránil mučenie, cenzúru tlače...

1. FÁZA SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO OBRODENIA:

1780-1820 – OSVIETENSTVO -  Prvá generácia národovcov

UČENÉ SPOLOČNOSTI = strediská vzdelania => úsilie o pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne širokých pospolitých vrstiev:

• SOCIETAS SLAVICA (založil ju roku 1785 Ondrej Plachý v Banskej Bystrici).
• SLOVENSKÉ UČENÉ TOVARIŠSTVO: Založili ho v Trnave A. Bernolák a J. Fándly.
• Slovanská spoločnosť vydávala mesačník Staré noviny literního umění.
• UČENÁ SPOLOČNOSŤ BANSKÉHO OKOLIA - Bohuslav Tablic v Banskej Štiavnici

Jozef Ignác Bajza: ako prvý vystúpil s požiadavkou, aby Slováci mali vlastnú reč ako spisovný jazyk.

René mláďenca príhodi a skusenosťi:

• prvý slovenský román (dvojzväzkový) => Za „román” sa v tom čase považovalo rozprávanie fantastických, vymyslených príbehov.
• výchovný román => satirický obraz spoločenských pomerov koncom 18. storočia - rozkladajúci sa feudalizmus => cirkevná cenzúra zakázala dielo tlačiť
• pravopisné zásady: použil vlastné pravidlá – nedal však svojmu návrhu gramatický základ

Slovenské dvojnásobné epigrammata: vysmieva sa z ľudských slabostí aj z bernolákovcov.

V spise Anti-Fándly sa nezaoberal obsahom knihy Dúverná zmlúva, len zosmiešňoval a urážal

Anton Bernolák: za základ spisovného jazyka si vzal hovorový úzus (úzus = zvyk, obyčaj, spôsob bežného používania) trnavských vzdelancov, doplnený prvkami z rodného nárečia.

• pravopisná príručka: Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách
• gramatická stavba: Grammatica slavica - zaviedol fonetický pravopis.
• prekladový slovník: Slovár slovenskí česko-laťinsko-ňemecko-uherskí.

Bernolákovčina sa nestala celonárodným jazykom, lebo nenašla pochopenie medzi evanjelikmi. Katolíci ju používali až do uzákonenia štúrovskej slovenčiny.

Juraj Fándly:

Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom: prvá kniha vydaná v bernolákovčine

• rozhovor medzi mníchom Atanáziom a čertom Titinillom (alegorická postava).
• autor vysvetľuje príčiny zrušenia kláštorov žobravých mníchov, kritizuje spoločenské pomery a súhlasí s reformami Jozefa II., poukazuje na negatívnu úlohu cirkvi.
• nový žáner: satirický dialóg (Voltaire) – poučenie, vtip, slovné hry i výsmech.

(Cirkev odsúdila prvé dva zväzky ako nehanebné a urážlivé. Ďalšie dva nepovolila vytlačiť a Fándlymu zakázala písať. Fándly bol odsúdený na 14 dní cirkevného väzenia. Ostro a nevyberane ho napadol J. I. Bajza.)

Piľní domajší a poľní hospodár, Zelinkár: ľudovýchovné spisy (za vlastné peniaze), chcel zmierniť biedu ľudí:

2. FÁZA SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO OBRODENIA:

• Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej (V Pešti)
• Polemika so zástancami maďarizácie Uhorska => Ochranu pred pomaďarčením videla v rozvíjaní slovanskej vzájomnosti.

Pavol Jozef Šafárik: ako prvý vedecky objasnil slovanskú minulosť

S J. Kollárom vydal zbierku ľudových piesní Písně světské lidu slávského v uhřích

Dejiny slovanskej reči a literatúry: Podáva v ňom informáciu o jazykoch a literatúre slovanských národov od najstarších čias do začiatku 19. storočia => Slovania mali medzi prvými svoje písomníctvo.

Slovanské starožitnosti: dejiny Slovanov od najstarších čias do prijatia kresťanstva (do 10. stor.). Dokázal, že Slovania sú praobyvateľmi Európy (indoeurópsky pôvod) a sú spolutvorcami jej kultúry a civilizácie.

JÁN KOLLÁR: Slávy dcera. lyrická básnická skladba – zbierka sonetov

Nejde o skladbu o láske, aj keď ľúbostný motív (motív Míny) má svoje zastúpenie, je výpoveďou o aktuálnych problémoch doby. V predspeve vyjadruje smútok nad osudom Slovanov, prvé tri spevy sú venované Slovanom, posledné dva (podľa Danteho vzoru) zobrazujú slovanské nebo, so všetkými, čo Slovanom žičia a slovanské peklo, kde sa nachádzajú tí, čo Slovanom škodia.

Kompozícia: Předzpěv a 5 spevov: (1. Zála, 2. Labe, Rén, Vltava, 3. Dunaj, 4. Léthe, 5. Acheron)

• Předzpěv je napísaný časomierou v elegickom distichu;
• Hlavné vlastenecké motívy:

a) básnik žiali nad trpkou slovanskou minulosťou, nad vyhynutím Slovanov na území Nemecka; vyslovuje obavu o osud vlastného národa;

b) nádej na záchranu vidí v pomoci silného ruského národa; vyjadruje vieru vo veľkú budúcnosť Slovanov; odsudzuje potláčanie národov;

c) túžba po slobode.

Znelky (sonety). osobné city - lásku k Míne, k vlasti; minulosť a prítomnosť Slovanstva.

Slávy dcera je vybudovaná na protikladoch: minulosť - prítomnosť, “kolébka - rakev”, národná rozdrobenosť - ideál svornosti, šťastná láska - žiaľ nad rozchodom s Mínou.

O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými: spis

myšlienka slovanskej vzájomnosti: ovplyvnili ho názory nem. filozofa Herdera, ktorý predpovedal Slovanom veľkú budúcnosť

• Navrhuje vytvoriť užšie kultúrne vzťahy medzi slovanskými národmi.
• Slovanov považuje za národ, jednotlivé národy sú jeho kmene. Uznáva štyri slovanské spisovné jazyky - ruštinu, českoslovenčinu, srbochorvátčinu, poľštinu.
• Slovanskú otázku nadraďuje nad otázku slovenskú.
• presadzoval myšlienku veľkého a silného slovanského národa,
• Zbližovanie Čechov a Slovákov v rámci jedného československého kmeňa si predstavoval tak, že sa začne cieľavedomá slovakizácia češtiny. 

Národnie zpievanky (1834-35) sú zbierka ľudových piesní v stredoslovenskom nárečí. 

JÁN HOLLÝ: písal bernolákovčinou, prekladal z gréckej a rímskej antickej poézie. Zaoberal sa aj štúdiom národných dejín. Jeho tvorba zahŕňa eposy, selanky, elégie, ódy, náboženské piesne.

Svatopluk: je národný epos vytvorený podľa antických vzorov.

• Dej: opisuje Svätoplukovo väznenie Nemcami a oslobodenie, prípravy Nemcov a Slovákov na boj, dobýjanie Devína, Svätoplukov prechod na stranu Slovákov a jeho víťazstvo.
• Postavy: historické (Svätopluk, Slavimír, Cyril, Karolman ...), vymyslené i mytologické (napr. pohanskí bohovia - Černobog ...; kresťanský Boh usmerňuje činy ľudí).
• Hlavný konflikt tvorí zrážka slovenských a nemeckých vojsk.
• Kompozícia: Epos sa skladá z dvanástich spevov.. Základom kompozície sú veľké epizódy (opis zbroje, výzvedy, porady, súboje, bitky) - všetko veľmi podrobne opisuje epická šírka 

- Myšlienka slobody – túžba národa po slobode,

- Myšlienka národnej hrdosti – aby posilnil národné povedomie, poukazuje na významnú históriu Slovákov, a preto píše o Veľkej Morave podľa neho o kráľovstve Slovákov

- Myšlienka humanity –pracovitosť, mierumilovnosť, pohostinnosť a iné vlastnosti národa

Cyrillo-Metodiada má šesť spevov, zobrazuje príchod Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu

Selanky: idylická poézia, 21 epických básní (Vergílius, bukoliky) obraz života pastierov

DRAMATICKÁ TVORBA:

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký založil v roku 1830 v Liptovskom Mikuláši prvý ochotnícky divadelný krúžok. Predstavil sa hrou Kocúrkovo od Jána Chalupku. 

JÁN CHALUPKA: 1. úspešný slovenský dramatik, tvorca slovenskej veselohry => zakladateľ dramatickej tradície, z ktorej vyrastali ďalší - Palárik a Záborský.

Narodil sa v Hornej Mičinej, po štúdiách teológie a filozofie bol profesorom na gymnáziu v Ožďanoch a potom v Kežmarku. V roku 1824 sa stal farárom v Brezne až do smrti.

Dielo: Kocúrkovo, Všetko naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš plesnivec.

KOCÚRKOVO (termín pre pomery a ľudí s obmedzenými, malomeštiackymi náhľadmi): veselohra - zobrazuje život slovenskej spoločnosti v 30. rokoch 19. storočia => typ malého mesta, ktorého predstavitelia si o svojom spoločenskom postavení myslia viac ako v skutočnosti znamenajú.

SVET MALÉHO MESTA S TROMI HLAVNÝMI ZLOŽKAMI SPOLOČNOSTI:

1. predstaviteľov feudalizmu- (zeman a cirkevný inšpektor Pán z Chudobíc),
2. predstaviteľ malomestskej buržoázie- (čižmársky Majster Tesnošil a jeho rodina),
3. mladá pokroková generácia - inteligencia, ktorá sa hlási k ľudu (učiteľ Sloboda).

OBRAZ DVOCH PROTICHODNÝCH SVETOV: zanikajúci feudalizmus X zrod národné uvedomelej inteligencie. Obidvaja učitelia boli úzko zrastení s ľudovými tradíciami, vážili si ich a ochraňovali. Ostatní lipli na stavovských výsadách, charakteristické je chvastanie, zadubenosť tvorivému činu, napodobňovanie vyšších vrstiev, používajú maďarské a latinské frázy.

OBSAH: Voľby nového učiteľa a jeho príchod do Kocúrkova. Učiteľa Slobodu chce získať Pán z Chudobíc pre maďarizáciu a Tesnošil za muža svojej dcéry. Sloboda sa nakoniec ožení s dcérou starého učiteľa Procházku, a tým potvrdí svoj nesúhlas s maďarizáciou. Vysmieva sa z nastupujúceho meštiactva, dôležitú úlohu kladie na pokrokovú inteligenciu.

Mená charakteizujú postavy: Tesnošil - obuvník, Kudrlienka - nosila kudrlinky, Ulap - strážnik, Krivosúd - richtár, pán z Chudobíc - hoci bol chudobný, namýšľal si, že má veľkú moc.