Téma: báseň má 2 významové roviny
IDEA: túžba po slobode, ktorá so sebou prináša samotu
LIT. DRUH: spoločenská lyrika
LIT. FORMA: poézia
LIT. ŽÁNER: báseň
VONKAJŠIA KOMPOZÍCIA: 4 strofy, prerývaný rým ABCB, sylabický veršový systém (11 slabičný)
Vyletel orol ponad zem vysoko —
zem sa mu tratí, temer ju
nevidieť.
Nehľadí na ňu — načože by hľadel:
má on pred sebou celkom inakší svet!
Načo by hľadel? Dolu on nezíde,
čo hnedky
búrka, čo hneď orkán príde!
Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú,
vešť sedliakovi, svojmu susedovi,
či on dožije ešte takto
roku,
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva,
s nocou
povoľnou, ticho príchodiacou,
keď hora, pole v tíši usedáva;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku:
osud môj inší, môj dom je
vysoký,
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,
nie to dolina, nie to háj hlboký,
nie to hniezdo, nie to stromu temä —
môj dom, kde
bývam, konca, kraja nemá!
Striasla sa lipa, šumel háj zelený,
belie sa domček, a pri ňom mohyla;
striasla sa lipa, šumel háj
zelený,
synovi svojmu mať prehovorila:
Môj synak drahý, moje potešenie,
ak to uznávaš, že som ti ja mati,
prijmi poradu —
ktože ti ju môže,
ak len nie tvoja vlastná mater dati —
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť,
na šírom poli prítulky
nenájdeš;
milý je domček, milá je rodina,
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš —
šíry svet chladný, chladnejšie
prijíma,
a doma každý strom ťa vďačne víta!
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet,
uznávam tvoju materinskú radu:
milý
je domček, milá je rodina,
v cudzine žiadnej prítulky nedadú;
doma je pokoj, v svete búrky budú —
ale darmo je: kto proti
osudu?
Nie mne súdené v domácom pokoji
časy prežívať života tichého,
napájať dumkou starodávnych časov
dušu pri ohni
času večerného,
nie mne súdené žiť v tichej doline:
osud môj rastie v šírej pustatine!
Zafúkol vietor ponad háj
zelený,
kníše sa javor ponad brezy, bory,
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko,
háju tichému orol prehovorí:
Milý tvoj pokoj,
hájiček zelený!
každá halúzka s mocami divnými,
keď šumie, šumie, prebúdza dumania,
ktoré zahasli s časami dávnymi;
šumie,
nešumie — tak je srdcu milo,
ak’ by sa dačo ale ako snilo.
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený!
Okolo mňa sa chmáry čierne
vijú,
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi
ukáže miesto, kde ležať mám.
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú…