Slovenská literatúra porevolučných a matičných rokov

Slovenská literatúra porevolučných a matičných rokov

Obdobie prechodu od romatnizmu k realizmu /1850. 1875/

Po porážke revolúcie 1848-49 viedenská vláda nastolila policajný režim uskutočňovaný ministrom vnútra Alexandrom Bachom. Dochádza k centralizácii, ponemčovaniu, maďarizácii a cenzúre. Viedenská vláda dala pod policajný dozor J. M. Hurbana a Ľ. Štúra. V r. 1849 J. Kollár začal vydávať vo Viedni Slovenské noviny v „staroslovenčine“ /upravená čeština ako úradný jazyk/. V r. 1852 prestali vychádzať Hurbanove Slovenské pohľady, jediný kultúrno-literárny mesačník na Slovensku. V roku 1851 sa uskutočnilo stretnutie štúrovcov a bývalých bernolákovcov: J. Palárika, A. Radinského, M Hattalu, ktorí sa dohodli o reforme jazyka podľa Hodžových návrhov. Tieto návrhy vypracoval M. Hattala a upravil ich na základe etymologických (historických) zásad. Preto po dohode katolíkov /Hattala/ a štúrovcov /Hodža, Hurban/ v r.1852 Martin Hattala vydal Krátku mluvnicu slovenskú, ktorá pravopisne upravovala stredoslovenské nárečie podľa etymologických zásad. Keďže nevychádzali literárne časopisy, ich funkciu plnili almanachy /Nitra, Concordia, Lipa/ a cirkevné časopisy /Katolícke noviny, Cyril a Metod, Cirkevné listy/. Po páde Bachovho absolutizmu /1859/ a prijatím Októbrového diplomu /1860/, ktorým sa obnovila platnosť uhorskej ústavy spred r. 1858, nastalo uvoľnenie režimu. V roku 1861 začal vychádzať politický časopis Pešťbudínske vedomosti /redaktor J. Francisci-Rimavský/. Hlásal rovnoprávnosť národov Uhorska a stal sa organizátorom celonárodného zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine 6.-7.júna 1861. Prijalo sa Memorandum národa slovenského, ktoré žiadalo uznanie slovenského národa, autonómie a jazyka v rámci uhorského štátu. Z požiadaviek sa splnila len malá časť-zriadenie slov. gymnázií v Revúcej, Martine, Kláštorepod Znievom, založenie Matice slovenskej /1863/.Prvý predseda MS Štefan Moyzes, podpredseda – Karol Kuzmány. Zásluhou Š. Moyzesa sa aj na banskobystrickom gymnáziu stala slovenčina rovnocenným jazykom s nemčinou a maďarčinou. 60. roky sa v dejinách slov. literatúry nazývajú matičným obdobím. V tomto období začali vychádzať i literárne časopisy /Sokol/, satiricko – humoristický časopis Černokňažník a almanachy Lipa, Minerva, Tábor. Po rakúsko – maďarskom vyrovnaní /1867/ boli slov. národovci a inštitúcie prenasledované, nastala silná maďarizácia.

V roku 1867 došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu a panovník vymenoval nezávislú vládu na čele s grófom Andrášim. Maďari tvrdili, že všetci obyvatelia Uhorska tvoria jednotný nedeliteľný uhorský národ, v ktorom je jediným jazykom štátu maďarčina.

  1. M. Hurban
  2. Paulíny Tóth

Š. M. Daxner

Koloman Banšell

Ján Malý – Dusarov

Ján Bobula

Ján Palárik

Bola zatvorená MS a slov. gymnáziá. /1875/.

Do literatúry prenikajú témy zo súčasnosti, štýl stráca patetickosť, približuje sa hovorovej reči. Vznikajú nové literárne druhy a žánre. Do popredia sa dostáva próza /črta, besednica, poviedka, satirická a dokumentárna próza zo súčasného života/. V lyrike ustupuje folklórny verš. Rozvíja sa aj dráma.

Literárny vývoj po revolúcii možno rozdeliť na 3 obdobia:

  1. obdobie – roky absolutizmu /1849 – 1859/ - literárny život stagnoval,
  2. obdobie – uvoľnenie politického života /1860 – 1867/ - obdobie zvýšenej aktivity romantikov a živej publicistiky,
  3. obdobie - /1868 – 1875/ - formovanie mladej literárnej generácie a odumieranie romantizmu v literatúre a v myslení slov. spoločnosti.

Znaky literatúry po roku 1848

Predstavitelia: Ľudovít Kubáni,

Jonáš Záborský,

Gustáv Kazimír, Zechenter – Laskomerský.

Ján Palárik

ľudovít kubáni /1830 – 1869/

Narodil sa v Záhoranoch v rodine učiteľa. Študoval v Levoči medzi štúrovcami. Po štúdiách ako malý úradník prešiel rôznymi zamestnaniami takmer celý Gemer. S rodinou žil vo veľkej biede. Redigoval rukou písaný beletristický časopis Hronka. Tragicky zomrel v Rimavskom Brezove /pri kartách ho spoluhráč prebodol nožom/.

Písal poéziu, prózu, bol kritikom, žurnalistom, prekladateľom.

Kubáni

Tvorba:

poézia – Slzy osudu,

Sahara,

Radziwillovna, kráľovná poľská – epos z poľských dejín

próza – epizodické príbehy zo súčasného života:

 Mendík,

 Hlad a láska,

 Suplikant,

 Čierne a biele šaty,

 Pseudo-Zamojski,

 Emigranti,

nedokončený historický román – Valgatha.

Väčšina poviedok je založená na spracovaní autobiografických faktov, uplatňuje sa autoštylizačný prvok.

MENDÍK /obraz z učiteľského života/

Mendík – pôvodný význam je žobrák , neskôr takto označovali aj chudobných žiakov, ktorí vypomáhali v evanjelických rechtorských domácnostiach a v kostole pri cirkevných úkonoch.

Poviedka nerieši veľké spoločenské problémy, konflikt nie je romantický, ale majetkový, vzdelanostný, ľúbostný. V diele nastáva kríženie karikatúry a sociálneho súcitu, čo svedčí o umeleckej zrelosti autora.

 Čas a miesto deja: 50.-60. roky 19. stor., Sušice

Postavy:

Philipp Šípik – rechtor /učiteľ/

Margaretha Šípik – jeho žena

Sidonia Cleopatra Šípik – ich 16 – ročná dcéra

Mutius Horatius Šípik – ich 10 – ročný syn

Bohuslav Trnovský – 25- ročný kaplán v susednej dedine – Lukatín

Gašpar Kura – mendík

Martin Klipták – 7 – ročný mendík, sirota

Martinova teta – chudobná žena

Ľudmila – sušická farárka

Ondrej Volovec – bohatý mäsiar z Ruskopolia

MENDÍK

K rechtorovi Šípikovi priviedla malého Martina Kliptáka sestra jeho nebohého otca /tiež rechtora/, chudobná žena. Martin sa stal mendíkom, ale kvôli panovačnej rechtorke a roztopašnosti Mutia sa mu neviedlo dobre. Raz, keď Sidonia odpočívala v záhrade a snívala o svojej láske, rozkázal Mutius Martinovi odtrhnúť hrušku. Keďže Martin nedočiahol na vzdialenú hrušku, Mutius v zlosti hodil do mendíka kameň. Martin, stratiac rovnováhu, padal z hrušky. Zachytil ho do náručia kaplán Trnovský. Chcel sa Sidonii vyznať zo svojich citov k nej, ale vyrušili ich Sidoniini rodičia. Hlavne jej matka bola proti kaplánovi, povedala: „Skorej fara, a tak Mara!“ – kaplán bol chudobný.

Martin a Gašpar čistili nože. Gašpar podvrhol svoje zle vyčistené nože mendíkovi, ktorý bol po príchode rechtorky nevinne potrestaný. Zastala sa ho Sidonia. Do Šípikov prišiel na pytačky bohatý Ondrej Volovec – mäsiar z Ruskopolia. Prezeral si Sidoniu ako dobytok pri jarmočnej kúpe. Hoci bol vyparádený, rečou a spôsobmi bol primitívny. Pri odchode vtisol rechtorke do ruky 50 toliarov, vraj namiesto prsteňa pre budúcu ženu. O pytačkách sa lukatínsky kaplán Trnovský dozvedel od mendíka, ktorému pomohol s drevom. Martin na oplátku mal odovzdať Sidonii lístok od kaplána. V noci mu ho však ukradol Gašpar a dal rechtorke. Hoci rechtor nesúhlasil so svadbou dcéry s Volovcom, pod tlakom manželkiných argumentov /potrebujú bohatého zaťa, lebo Mutia chcú dať študovať /napísal _Trnovskému list, v ktorom mu zakázal stretávať sa so Sidoniou. Stanovil sa definitívny termín svadby s Volovcom. No v zákulisí Sidoniina priateľka Ľudmila – farárka v Sušiciach – pripravovala prekazenie sobáša. . Dva dni pred svadbou sa Kura vyhovoril na mendíka, že nezahnal a nepozatváral prasatá. Za trest musel Martin spať v chlieve. V noci sa zobudil na šramot, zabehol za richtárom, vraj u rechtorovcov sú zlodeji. Poslal ho tam Trnovský, ktorý akurát prechádzal okolo Šípikovcov. Verejne odhalili zlodeja jalovice – Volovca. Volovec sa spoločensky znemožnil ako zlodej v dome nevesty. Rechtorka bola nešťastná, prenechla rozhodovanie o vydaji dcéry na muža. Rechtor súhlasil so svadbou Sidonie a Trnovského, ktorý onedlho získal miesto po lukatínskom kňazovi, ktorý náhle zomrel. Počas súdu s Volovcom vyšli najavo jeho krádeže dobytka v Sušiciach. Čo ukradol, musel vrátiť a odúdili ho na rok väzby. Situácia Martina Kliptáka sa zlepšila. Za mendíka si ho vzal Trnovský a po 2 rokoch ho dá vyučiť za mäsiara.

V poviedke sa preplietajú dve dejové línie:

Osud chudobnej učiteľskej siroty

/sociálna problematika/

 

Prekážky v romantickej láske

Sidonie a Trnovského

Znak romantizmu Znak realizmu

Drsná realita porevolučných čias, mamonárstvo, egoizmus, pokrytectvo, bieda, zlé postavienie mendíkov

 

Základný konflikt je rozpor medzi:

romantické ideály predrevolučnej

doby

Tento konflikt sa prejavuje len v drobných, čiastkových životných problémoch /poviedka nerieši veľké spoločenské konflikty/, často tragikomických situáciách, ktoré sú podfarbené humorom, nevtieravou iróniou, Tomuto konfliktu zodpovedá kontrastné a paralelné kladenie romantických a realistických motívov /napr. Kliptákov úraz, spôsobený zlomyseľným Mutiom /realiz./, ľúbostná schôdzka Trnovského a Sidonie /romant.//, kontrastné využívanie jazyka typov postáv.

Jazyk postáv – prostriedok charakteristiky typov postáv (vykreslenie karikatúry) – prostriedok literárnej paródie.

Autorove sympatie k postavám sa prejavujú v slovníku, akým opisuje svoje postavy:

„úbohé chlapča, náš malý Klipták, chlapčiatko“ - Klipták sympatická postava

„samopašný, svojvoľný čeľadník, chlapčisko“ – (Mutius) nesympatická postava

rechtor Šípik – symbol starého /predrevolučného/ sveta, nerozhodný, vie, že dcéra má právo sama rozhodovať o svojom šťastí, ale pod tlakom manželkiných argumentov ustupuje od svojich zásad, je spokojný, že nemusí sám rozhodovať

rechtorka Šípiková – panovačná, mamonárstvo, tvrdý prístup k mendíkovi, symbol nového /porevolučného/ sveta – realisticky zmýšľajúca

Trnovský – ideálne vlastnosti, vzdelaný, chudobný

Volovec – tučný, odpudzujúci vzhľad, boháč, hrubé spôsoby, nevzdelaný, obchodnícky vypočítavý, primitívny, namyslený

Martin Klipták Gašpar Kura – prefíkaný, falošný, klamár,

kradne,

„vycibrená ako oceľ šelma“,

šikanuje Martina

Martin Klipták , Trnovský  

- spája ich rovnaký životný pocit krivdy, obaja trpia pod údermi „osudu“, navzájom si pomáhajú

Uveď znaky romantizmu a realizmu v diele!

VALGATHA – historický román

Zobrazuje boj Jána Jiskru z Brandýsa a jeho vojakov na Slovensku proti Huňadiho uhorským vojskám koncom 15. stor. Ideou diela je zbytočnosť boja, keď obom znepriateleným stranám hrozí nebezpečenstvo od Habsburgovcov a Turkov. Predstaviteľmi historických postáv sú Jiskra, Huňadi, gróf Cilley, ktorí v románe vystupujú sporadicky.

Ústrednou postavou je rytier Valgatha, veliteľ predsunutej Jiskrovej pevnosti Drienčany. Valgatha nepozná iba vojenské povinnosti, ale má aj osobné slabosti, charakterové chyby – márnomyseľnosť, ziskuchtivosť. Proti táboru jiskrovcov stojí tábor Huňadiho, dočasného správcu Uhorska. On i jeho syn Ladislav sú predstaviteľmi sily, ktorá mala spojiť záujmy národov Uhorska a zabezpečiť ich rozvoj. V centre konfliktov je Valgathova dcéra Milica, bratrícky kňaz Brožko (bratríci = Jiskrovi vojaci), rytier KraskLadislav Huňadi.

Milica sa stáva nástrojom plánov Brožka na zmierenie Jiskru a Huňadiho. Milica je romantická hrdinka. Uvedomuje si svoje poslanie. Chápe ho však z citovej stránky. Gróf Cilley, zástupca cisára Fridricha, chce zničiť Maďarov, Čechov i Slovákov a rozšíriť moc cisára na celé Uhorsko. Intrigy, tajné schôdzky a súboje sú romantickou zložkou románu. Romantická láska Milice a Ladislava stroskotala na rytierskej cti, povinnosti a zámeroch nepriateľa . Bitka o Drienčany a dobytie hradu Huňadiovcami je najdramatickejším a najpôsobivejším obrazom diela. Záver románu má romantické rozuzlenie. Valgatha s družinou a Jiskrom išli ďalej dobývať a Milica našla otca – Jiskru.

Uveď znaky romantizmu a realizmu v diele !

Ján Jiskra

↓ Huňady

rytier Valgatha X ↓

↓ syn Ladislav

dcéra Milica

gustáv kazimír zechenter – laskomerský /1824 – 1908/

Narodil sa v B. Bystrici. Pseudonym Laskomerský si dal podľa vrchu Laskomer pri Banskej Bystrici. Neštudoval v kruhu štúrovcov, preto nepodľahol romantizmu. Bol lekárom, zaujímal sa o prírodné vedy, prírodu, poľovačky. Pôsobil v BB, Brezne, Kremnici – sem ho preložili kvôli národnému zmýšľaniu počas maďarizácie. Veľa cestoval.

- bol lekár, rovnako aj Kukučín, Jégé, Sloboda, Vámoš → prostredníctvom svojho vzdelania a profesie sa dívajú na ľudí ako na súčasť prírody

- literárne žánre: poviedky, humoresky, besednice, fejtóny, anekdoty

- využíval situačnú komiku, iróniu, sebairóniu, paradoxy

- na charakteristiku postáv používal jazykový prejav

- venoval sa dokumentárnej próze

Tvorba:

Cestopisy: Zo Slovenska do Carihradu,

Zo Slovenska do Ríma,

Zo Slovenska do Itálie,

Dojmy z výletov: Výlet do Tatier,

Priechod cez Čertovicu,

Z Turčianskych Teplíc do Trenčianska.

Listy Štefana a Ďura Pinku – satira na politiku Rakúsko-Uhorska

Zozbierané žarty a rozmary – humoresky – mnohé májú autobiografický charakter, napr. Radvanský jarmok, Študentský majáles, Cestovanie na vakácie.

Novela Lipovianska maša

Vlastný životopis

Vniesol do literatúry nové žánre- humoresku, grotesku, besednicu, fejtón, anekdotu – paródia životného štýlu malomeštiactva.

LIPOVIANSKA MAŠA

Rozprávka zo života ľudu slovenského

Maša = vysoká pec, dej nemá s ňou priamo nič spločné

Miesto deja: Zvolenská stolica, obec Lipové /Pohronie, Liptov/

Hlavné postavy:

Pán Dymák – majiteľ huty

Jeho vnučka Anička

Ravasy – uhľomerač

Janko Dubec – po náhlej smrti otca musel zanechať štúdiá a vrátiť sa domov pomáhať slepej matke viesť hospodárstvo

Dej:

Predvečerom sa lipovianska mládež zišla pri hrách. Anička má rada Janka Dubca, ktorý jej cit opätuje. Janko sa uchádzal o Aničkinu ruku, ale Dymák ho pyšne odmietol. O Aničku sa však uchádza aj Ravasy, maďarón, Dymákova pravá ruka, uhľomerač. Chce tancovať s Aničkou, ktorá hľadá záchranu u Janka. Pri roztržke nebadane vypadne Jankovi jeho dýka, Ravasy si ju ukryje pod kabát. Ravasy požiadal o Aničkinu ruku, Dymák spočiatku váhal, ale po uvedomení si zlého stavu maše nakoniec súhlasí. Keď si Ravasy uvedomil, že Aničkinu lásku si nezíska, rozhodne sa odstrániť Janka násilím.

Vie, kadiaľ chodieva Janko cez horu. Počas poľovačky, ktorú zorganizoval pán Dymák, vidiac blížiacu sa postavu, podpílil podpery mostíka nad priepasťou s riekou. Po zistení, že do priepasti spadol čipkár z mesta, nie Janko, omráčenému obchodníkovi vrazil do srdca Jankovu dýku a obral ho o peniaze.

Ravasy, vracajúc sa medzi poľovníkov, náhodne spadne do pasce na medvede. Medzitým poranený medveď napadne pri poľovačke Dymáka. Zachráni ho Janko s nasadením vlastného života. Janka však odvedú žandári ako údajného vraha obchodníka z mesta. Robotníci nájdu v lese polomŕtveho Ravasyho, ktorý sa prizná k vražde. Pred smrťou prosí Aničku o odpustenie. Janka oslobodia a dej sa končí svadbou Janka Dubca a Aničky Dymákovej/sirota /

Janko Dubec Ravasy

aké vnútro,taká tvár tvár-zrkadlo duše

 

príjemný vonkajší vzhľad odpudzujúci

slov. kroj oblečenie čierny kabát

Slovák – ideál maďarón

láska k prírode,

k matke charakter „ľstivý ako líška a jedovatý

jako had

bohabojný, pomstychtivý, vrah

šľachetný hrdina

- Dielo má dve dejové línie, pomenuj ich a zdôvodni svoje tvrdenie !

V diele sa prelínajú prvky sentimentálneho romantizmu s dokumentárne opisným realizmom. Osnova diela je romantická a národne tendenčná, v podrobnostiach už prevláda realizmus. Autor prvýkrát v slovenskej literatúre nastolil sociálnu problematiku pohronských železiarskych robotníkov.

- záver je rozprávkový, dobro víťazí nad zlom

- dej sa odohráva v prostredí pohronského železiarskeho priemyslu – Lipovianskej maši

jonáš záborský /1812 – 1876/

- realizmus sa odrazil v jeho prozaickej tvorbe – v nej zobrazuje realistický, kritický, ironický pohľad na skutočnosť

- dokumentárnosť

- naturalistické zobrazenie skutočnosti

narodil sa v Turci v Záhorí. Jeho život bol plný sklamania a rozčarovania. Študoval teológiu v Prešove, neskôr filozofiu v Halle, kde sa stretol s Ľ. Štúrom, s ktorým sa nezhodol v názoroch na úlohu zemianstva u nás. Po požiari fary a kostola mal existenčné problémy, pod ich tlakom prestúpil do katolíckej cirkvi. Vo Viedni redigoval Slovenské noviny. Tu vydal v staroslovenčine“ zbierku Žehry, ktorú štúrovci odsúdili ako prejav zastaraných literárnych šablón. Utiahol sa na biednu faru v Župčanoch, kde pôsobil až do smrti.

  1. Záborský bol zložitý predstaviteľ slov. literatúry. Jeho poézia má znaky klasicizmu, historická dráma znaky romantizmu a próza i drámy znaky realizmu.

tvorba:

- poézia: Žehry

Bájky – básnická zbierka

Vstúpenie Krista do raja /publikoval z neho len Vstúpenie

Krista do pekiel/

Šofránkovci

Hlovík medzi vzbúreným ľudom

Chruňo a Mandragora

Faustiáda

Dva dni v Chujave

- dráma: Najdúch – veselohra

historické hry v troch okruhoch:

  1. Veľká Morava, slov.-uhorské dejiny Bitka pri Rozhanovciach,
  2. Srbsko-uhorské dejiny: Stroskotanie Srbska,
  3. Cyklus Lžedimitrijady čili Búrky lžedimitrijovské v Rusku – 9 drám z rusko-poľských dejín

Panslavistický farár -  

Hlavný hrdina Žarnovič sa dostane do konfliktu s cirkevným hodnostárom, pred ktorým ho obvinili z priateľstva s hurbanovskými „zradcami“. Národovec Žarnovič je vzdelanec, chce pomôcť zaostalému slovenskému ľudu, ale je osamelý, jeho snahy zostanú bez odozvy, je v rozpore so svojím okolím. Dielo má autobiografické črty.

Dva dni v Chujave –

páni-statkár Kobzay, pán s veľkým nosom

inteligencia – evanj. Farár Čulík, úradník Rozumovský, učiteľ Koreň,

farár Rastic, advokát Stupnický, učiteľ Semenák, richtár

ľud: richtár Hučko, Lipnický, Pelechavý, Kožuch, Zajac, Humenský,

Bučak

Základným kompozičným princípom je kontrast. Dielo je zložené z 2 častí. 1. časť Deň škaredý – predstavuje prítomnosť, pravdivý obraz slov. dediny – spustnutá, zaostalá dedina v úpadku.

  1. časť - Deň pekný – predstavuje budúcnosť, idealistický, utopický obraz, akoby dedina mohla vyzerať.

Deň škaredý -  Hoci už poddanstvo bolo zrušené, situácia sedliakov sa nezlepšila. Panstvo naďalej využívalo ľud. Ľud zdierala nielen vrchnosť, ale aj statkári. Ešte väčšmi sa rozmohla lenivosť a alkoholizmus. Autor hromadí pohromy, ktoré za jeden deň postihli obec. Do zaostalej Chujavy prišli predstavitelia vládnej moci – zástupca slúžneho pán s veľkým nosom a cestmajster kontrolovať navozené kôpky štrku na stavbu cesty a vyberať poplatky /na preplatenie maďarských a slovenských novín/ a vynútené milodary na dobročinné účely /dolnozemskí Maďari, ktorých postihla neúroda, stoličný špitál – chudobinec/.

Hoci boli primalé iba tie kôpky štrku, ktoré navozil statkár Kobzay a žid Schelm, predsa pokutu prisúdili obci. Pán s veľkým nosom vyčítal Koreňovi, že učí po slovensky, nie po maďarsky. Nariadil dedinčanom opraviť drevený most, a to na vlastné náklady. Lesy však neboli majetkom dediny, ale panstva. Ďalej prikázal sedliakom, ktorého kandidáta majú vo voľbách voliť. Richtár Hučko sa bál vrchnosti, súhlasil sa všetkým, čo mu nariadili. Kožuch sa sťažoval, že ak sedliacky statok vkročí na panské lúky, sedliaci musia platiť pokutu, ale panský statok beztrestne spása sedliacke lúky. Úradník Rozumovský súcitil s Kožuchom, keď ho za pravdu palicovali, mlčal. Ľud hľadal východisko z beznádejnej situácie /nesloboda, neprávosť/ v alkohole. Počas obeda vyrušil panstvo františkánsky mních, evanj. študent a turecký derviš, ktorí žiadali milodary na rôzne účely / pre františkánsku rehoľu, pre stravovňu chudobných, na mohamedánsku mešitu/. Vrchnosť nepodporila domácich, ale moslima. Keď večer v hostinci mala chudobná vdova s deťmi hrať komédiu, väčšina sedliakov dala prednosť alkoholu pred zaplatením vstupného.

Deň pekný – je rozšíreným epilógom, rozprávaním o tom, čo sa stalo po rokoch, keď sa všetko na dobré obrátilo.

Do zanedbanej Chujavy prišiel za farára ľudomil Rastic, ktorý sa spojil s úradníkom Roumovským, advokátom Stupnickým a učiteľom Semenákom V Kobzayho kaštieli sa konala slávnosť pri príležitosti narodenín farára Rastica. V prednesených prejavoch príslušníci chujavskej inteligencie prítomným hosťom opísali, ako postupne dochádzalo k zmenám v obci i v charaktere jej obyvateľov. Jednotnosť, vzájomná podpora a pomoc im pomáhali prekonávať prekážky. Najprv si kládli malé, dosiahnuteľné ciele: zriadili detskú opatrovňu, školu, vzájomnú pomocnicu /bohatším sa zúročili vklady, chudobnejší si mohli požičať peniaze/, spoločnú sýpku, požičovňu obilia / záchrana v čase neúrody, lebo krčmárski židia a zámožnejší sedliaci požičiavali obilie a zemiaky za vysoký úrok/ = zabránilo sa úžerníctvu.

Neskôr odkúpili majetok i lesy statkára Kobzayho – o kúpu sa snažil aj žid - zabránili, aby obec ovládli židia, tým zabránili šíreniu alkoholizmu. Banka im požičala peniaze, keď sedliaci založili vlastný majetok a urbársku časť chotára. Rastic a Stupnický odkúpili pozemky od Kožucha, Humenského a Zajaca. Títo traja vidiac, že spoločné hospodárenie na majetku prináša zisk, chceli predaj majetkov odvolať, aby mali podiel na zisku. Kvôli vedeniu administratívnych záležitostí majetku sa farár Rastic presťahoval do kaštieľa. Najskôr chujavská inteligencia získala deti a mladých ľudí a postupne celú dedinu. Premohla pasivitu, individualizmus, zaostalosť ľudu.

Chujava už má knižnicu, požiarne auto, nové cesty po okrajoch vysadené stromami. Po požiari vystavali nové murované domy namiesto dreveníc. Obchod, hostinec, mäsiareň prenajali počestným kresťanom. Z Kožucha sa stal žobrák, Lipnický je alkoholik, Humenský umrel a Zajac patrí k čeľadi.

V druhej časti diela sa nachádza veľa úvah o sociálnych reformách a dôraz sa kladie na mravné ponaučenie.

  1. Záborský navrhoval cestu povznesenia národa zhora – podporou inteligencie, pestovaním vedných odborov, nie cestu zdola – podporovanie literárnej tvorby, lebo tvrdil, že slovenský ľud nebude čítať. Preto sa nasnažil písať didaktickú, osvetovú prózu. Toto dielo je výnimkou. Záborského obraz o sociálnom a duchovnom prerode dediny má mnohé utopické črty, idealizuje prácu inteligencie.

Charakteristiky postáv :

Ktoré skupiny postáv autor kritizuje ?

Aké dobové a národné problémy sú zobrazené v diele ?

.

Autor vytvára satirický obraz slov. dediny a jej obyvateľov i prostredníctvom jazyka, reči postáv:

  1. časť diela – reč panstva, odrodilcov - slová z cudzích jazykov, vo vzťahu k ľudu vulgarizmy ..... reč ľudu – nevyberaná, hrubá
  2. časť diela – slávnostný tón záverečných prejavovslov. inteligencie na oslavách.

Realizmus -  autor často až dokumentárnym opisom poukázal na bezútešné postavenie slov. dediny a analyzoval spoločenské vzťahy v Uhorsku v 2. polovici 19. storočia.

FAUSTIÁDA

- „fantastická hrdinská báseň“ – je napísaná v próze, s hrdinským eposom nemá nič spoločné. Je to satira na uhorské pomery v 50. – 60. rokoch 19. stor. Hlavná postava doktor Faust sa vyberie do Kocúrkova, no najprv sa zastaví v nebi /satira na utláčateľskú politiku vlády/, očistci a pekle /šľahá nepriateľov slovanstva a zradcov/, ba zájde aj do Turecka a odhaľuje turecké bašovanie a utrpenie bulharského ľudu. Jadrom diela sú zážitky Fausta v Kocúrkove. Tu postupne navštívi celú mestskú honoráciu, tak autor predstavuje nové panstvo po revolúcii 1848. Faust prišiel do Kocúrkova poraziť obra Puchora, vyžierajúceho a strašiaceho celý kraj zahnojenými chlievmi. Puchor symbolizuje Bachov absolutizmus. Faust ho oslepil a oslobodil stádo z chlievov, načo Puchor od zlosti skamenel. Použitie fantastických rozprávkových motívov umožnilo autorovi nebrať ohľad na nijakú logickú súvislosť. Hoci je v diele veľa komických situácií, niet tu humoru, skôr „smiech cez slzy“, bolestný úškľabok nad sociálno-politickými pomermi v Uhorsku.

  1. Záborský napísal aj 7 hier zo súčasného života, najznámejšia z nich je veselohra NAJDÚCH.

Postavy: statkár Kobozy, jeho syn Gejza, Maňuša Rojkovičová, pán Jablonkay, Ľudmila.

V hre autor vyjadril ostrú kritiku zemanov, ktorí hmotne a mravne upadajú i ubíjajú ľud. Dej sa začína obrazom, keď pred bránou kaštieľa Kobozyovcov našli v košíku malé dieťa. Kobozyovci sa urazili a za pomoci sluhu, ktorý zradil ľud, zistili, že dieťa pred dvere podhodila Maňuša Rojkovičová. Syn Gejza dá násilím dievča priviesť do kaštieľa. Pani Kobozyová sa na ňu hnevá, že pošpinila ich rod. Gejza sa sám odhodlá vyšetrovať prípad, lebo začal v Pešti študovať právo. Žil však zhýralým životom, rodičovské peniaze premárnil a nedoštudoval. Maňuša Gejzovi pri vyšetrovaní povie, že je to jeho dieťa. Pani Kobozyová sa hnevá a povie, že jej syn bol už v matkinom živote vznešený. Kobozyovci chcú vrhnúť Maňušu do temnice, ale ona kričí o pomoc. Vtedy sa na dvor kaštieľa zbehne ľud s cepami, chcú brániť Maňušu. Kobozyovci sa zľakli. Ľud zachránil Maňušu pred temnicou. Ďalšiu časť deja tvoria zápletky okolo volieb slúžneho, ktoré chce vyhrať pán Gejza. Potrebuje peniaze, a preto sa usiluje získať Ľudmilu, dcéru bohatej statkárky. Tá ho odmieta a dá svoju ruku Jablonkaymu, ktorý dobre zmýšľa s ľudom a nakoniec voľby vyhrá. Mladý Gejza vyjde na posmech.

JÁN PALÁRIK (1822-1870)

Narodil sa v Rakovej na Kysuciach. Študoval katolícku teológiu v Ostrihome, Bratislave, Trnave. Redigoval časopis Cyril a Metod. Kritizoval v ňom cirkevnú organizáciu. Predvolali ho pred cirkevný súd a odsúdili na jednomesačné kláštorné väzenie a zakázali mu redigovať časopis. Od tých čias ho podozrievali, že šíri nebezpečné myšlienky, a preto ho dali pod dozor na nemeckú faru v Pešti.

Tvorba:

 INKOGNITO,
 DROTÁR,
 ZMIERENIE alebo DOBRODRUŽSTVO PRI OBŽINKOCH

- prvá veselohra v 4 dejstvách

- nadviazal na kocúrkovskú tematiku J. Chalupku

- námet zo života ponemčeného malomeštiactva

- štruktúra diela:

- kompozícia:

Palárik – uviedol na scénu ľud ako protiklad malomestských odrodilcov

INKOGNITO – veselohra, v ktorej autorovi ide o zbližovanie vlasteneckej inteligencie a odrodilého meštianstva.

Postavy:

Evička Sokolová – Everlín, radný pán Potomský, jeho syn Jelenfy, básnik Jelenský- olejkárov syn

Autor čerpal námet z rodinného života ponemčeného malomeštiactva. Jadrom zápletky, ktorá je osnovaná na zámene osôb, je úsilie získať túto vrstvu pre národné ciele. Vdova po kocúrkovskom richtárovi Sokolová a jej ponemčená dcéra Everlín majú sa stať objektom špekulácií radného pána Potomského, ktorý chcel oženiť svojho syna s Everlínou. Ona je už dávno prisľúbená olejkárovmu synovi - básnikovi Jelenskému, ktorý prišiel do Kocúrkova inkognito – preoblečený za kosca, aby spoznal svoju verenicu. Everlín, nespoznajúc ho, sa mu zdôverí, že nechce pansláva - básnika. Súčasne prichádza do mesta Potomského pomaďarčený syn Jelenfy preoblečený za maďarského herca. Na prsteni, ktorý dal Jelenský Everlíne, matka s dcérou omylom prečítali meno Jelen(fy)? Zámena mien vyvoláva komické scény, v ktorých sa nakoniec odhalia jednotlivé osoby. Potomskovci dostali košom a Jelenský s Everlínou pripravili pre koscov veselicu. Autor pomocou láskavého humoru rieši problémy mamonárstva, odnárodňovania a spoločenskej pretvárky.

ZMIERENIE alebo DOBRODRUŽSTVO PRI OBŽINKOCH

- veselosti z prostredia vidieckej šľachty

- ľudový spev, tanec, pôvab mladosti – vytvárajú ilúzie spoločenskej harmónie

- idea: spoločenské a národné zmierenie šľachty a ľudu

kompozícia: jedna dejová línia, dochádza k previerke skutočnej lásky

konflikt:

Je to veselohra v troch dejstvách.

Postavy: Elisa Hrabovská /Eržika/ - grófka

Miluša Oriešková – grófkina spoločníčka

Jej otec Orieška – učiteľ

Barón Kostrovický – grófkin poručník

Jeho syn Ľudovít Kostrovický /Lajoš/

Rohoň – zememerač, inžinier

Capková – grófkina komorná

Pišta – husár baróna Kostrovického

Dej sa odohráva na grófkinom panstve. Zápletkou je dvojnásobný motív zámeny postáv kvôli previerke skutočnej lásky. Autor prebral námet z hry poľského dramatika.

  1. dejstvo: Na statku grófky Hrabovskej sa chystajú obžinky – slávnosť pri príležitosti ukončenia žatvy. Grófka Eliza sa pripravuje na príchod mladého baróna Ľudovíta Kostrovického, syna starého baróna. Grófka Eržika sľúbila svoju ruku Ľudovítovi, hoci ho nepoznala, lebo sa len teraz vrátil zo štúdií v Pešti, kde sa stal veľkým maďarónom. Miluša navrhla Eržike, aby si vymenili svoje úlohy, aby takto spoznala Ľudovíta a vyskúšala jeho lásku. Komorná Capková je proti tomu. Nemá rada Milušku, lebo si myslí, že nakazila Grófku vlastenectvom. Ľudovít s priateľom Rohonom – zememeračom, slovenským vlastencom si tiež vymenili totožnosť. Keď sa Miluša preoblečená za grófku prihovorila hosťom po slovensky, Ľudovítovi sa hneď znepáčila, videl v nej panslávku, ale Rohoňovi sa Miluša zapáčila. Miluša a Rohon sa do seba zaľúbili. Miluša sa prizná, že nie je grófkou, ale učiteľovou dcérou. Rohon celý natešený prezradí, že je zememerač. Všetci okrem Ľudovíta vedia, kto vlastne kým je. So spevom prichádza obžinkový sprievod na čele s preoblečenou grófkou, lebo je to chudobné, nevzdelané sedliacke dievča. Z rečí učiteľa Oriešku vysvitne, že krásna žnica je Miluška – jeho dcéra. Ľudovít vidiac, že žnica je vzdelané dievča vzdelaného otca, popýta o jej ruku. Ale aj Rohon pýta Miluškinu ruku. Orieška uprednostní Rohona, Lajoš je nešťastný. Prichádza starý pán barón Kostrovický, ktorý je nemilo prekvapený, že jeho synovi učarilo obyčajné sedliacke dievča. Nakoniec sa všetky zámeny vysvetlia. Všetci sú šťastní a zmierujú sa. Dielo sa končí slovami: „Sláva Slovákom a Maďarom statočným.“ – romantický humanizmus.

Charakteristika postáv:

Elisa Hrabovská – predstaviteľka liberálnej šľachty, ovplyvnená humanistickými ideálmi

Ľudovít Kostrovický – predstaviteľ ľahkomyseľnej konzervatívnej šľachty, zarytý maďarón, používa maďarské slová, odrodilec, pohŕda slovenským ľudom, znevažuje vlastných krajanov (sluhov chcel mať z Maďarska), svoj jazyk, podlieha móde – pomaďarčovaniu, pyšný na svoje postavenie a vzdelanie, rád koketuje s dievčatami, cíti sa ponížený, že jemu – barónovi núkajú za ženu sedliacke dievča, v závere badáme zmenu v jeho názoroch na slovenský ľud, vidí jeho pozitíva a vyzýva k jeho pozdvihnutiu

Rohoň– vlastenec, súhlasí s Milušinými názormi

Miluša Oriešková – vlastenka, ideálna slovenská deva, slobodomyseľná, nepriateľka „rodinných zmlúv manželských“

Capková – odrodilec, používa skomoleniny cudzích slov, hoci je Slovenka, podlízavý typ človeka, stratila kontakt so svojimi národnými a ľudovými koreňmi. Svoju reč pokladá za niečo, čo je súce iba do úst „obecných dievok“. Podľa nej sa majú vzdelaní ľudia rozprávať inou rečou „nežli tá gemajne bagáž ľudu sprostého“. V týchto názoroch nachádza spojenca v starom barónovi Kostrovickom. Voči nej je namierená hlavná autorova kritika.

Orieška – vzdelaný učiteľ, vlastenec, do jeho úst vložil autor názory Novej školy

Autor v diele zobrazuje spoločenské a národné zmierenie šľachty s ľudom a Slovákov s Maďarmi. Bolo to autorovo romantické želanie, rovnako ako aj to, že spoločníčkou Elizy bola slovenská dievčina i premena Ľudovíta Kostrovického na tolerantného človeka.

Uveď znaky romantizmu a realizmu v diele !

„...vy moja stará relikvia prevrátenej výchovy a nerozumných predsudkov našej civilizácie...“

Ľudovít hovorí otcovi:

„ Ach, apko, či sme my azda dáki iní tvorovia na zemi nežli ten dobrý ľud? Či ho večne máme len zberbou nazývať a v nemúdrej pýche nad ním sa nadýmať, pretože nám prajný viac nadelil osud? Či nie je on náš ľud pracovitý, tichý? Ó, bár by sme sa už raz tej sprostej pýchy sprostili a toho zhubného bludu, že my nepatríme k slovenskému ľudu, trebárs z jeho krvavých mozoľov žijeme. A to vlastenectvom ešte menujeme, keď ho opúšťame v biede, v ktorej stone! Veru, je, apko môj, už čas zvrchovaný, aby sa už k nemu raz tí jeho páni naklonili!“

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/literatura/14542-slovenska-literatura-porevolucnych-a-maticnych-rokov/