- zaznamenala vzostup, vznik profesionálnych divadiel
1919-1920 – vznik Slovenského národného divadla v Bratislave
1924–1930 – Východoslovenské národné divadlo v Košiciach
1939-1941 – Slovenské ľudové divadlo v Nitre
- to podnietilo k väčšej aktivite aj spisovateľov
proces formovania slovenského profesionálneho divadelníctva po roku 1918 bol pomalý a zložitý, bolo málo slovenských hercov, režisérov, dramaturgov i slovenských divadelných hier
-uvedené okolnosti a tiež nedostatočné financovanie zapríčinili, že rozvoj drámy zaostával za poéziou a prózou
-k prvým profesionálnym slovenským hercom patrili:
Andrej Bagar
Ján Borodáč
Jozef Kello
Oľga Borodáčová-Országhová
Hana Meličková
- o rozvoj slovenského profesionálneho divadelníctva sa zaslúžil hlavne Ján Borodáč, ktorý bol umeleckým vedúcim slovenskej činohry v SND, a od konca 30. rokov aj Ján Jamnický
- starší autori : M. Kukučín ,B.S. Timrava, J. G. Tajovský
-predstavitelia medzivojnovej drámy:
Ivan Stodola
(1888-1977)
* Liptovský Mikuláš
- dôležitú úlohu zohrávalo vlastenecké prostredie, ochotnícke divadlo, zborový spev
- absolvoval lekársku fakultu
- pôsobiská: rodisko, Praha, Bratislava
- 1951 – neoprávnene ho obvinili z nezodpovedného narábania s verejným majetkom a odsúdili, po 2 rokoch ho na základe amnestie prepustili
- posledné roky prežil v Piešťanoch, kde aj zomrel
- pochovaný je v Bratislave
Tvorba:
1926 Náš pán minister
- pokrytecký život malomestských obyvateľov, ich snaha preniknúť do vyšších kruhov
1928 Bačova žena
Postavy: Eva,
Ondrej Muranica
Mišo
Tragédia Bačova žena sa skladá z troch dejstiev.
Prvé dejstvo sa odohráva v biednej, ale čistej izbe, kde býva bača Mišo so ženou a s dvoma synmi, druhé dejstvo v kaštieli, tretie v noci na salaši medzi vysokými vrchmi.
Eva je ženou baču Miša. Mišo je jej druhý manžel, prvý, bača Ondrej Muranica, odišiel pred rokmi do Ameriky. V bani, kde pracoval, došlo k výbuchu a Eva dostala oznámenie od spoločnosti, že jej manžel zomrel pri nešťastí.
Eva má dvoch synov – Ondríka z prvého a Miška z druhého manželstva. Rodina žije na svätojurskom panstve v chudobe, skromne, ale v šťastí a porozumení. Ich pohodu narúša jedine nenávisť bývalej Evinej svokry, ktorá jej nevie odpustiť, že sa znovu vydala. Je presvedčená, že jej syn nezomrel, veď mŕtvola sa nenašla. Bača Mišo sa vracia domov s chýrom, že svätojurské panstvo kúpil akýsi „Amerikán“. Po príchode nového pána v ňom Eva spozná svojho prvého manžela, o ktorom si myslela, že je mŕtvy.
Ondrej sa nasťahuje do kaštieľa a celý majetok dá prepísať na Evino meno. Zoberie si k sebe aj matku, dáva pohostiť celé služobníctvo. Zavolá si starého baču a spolu spomínajú na roky, ktoré strávili medzi horami. Ondrej mu rozpráva, ako v Amerike v tmavých baniach túžil za tými horami a lúkami. Dá si zavolať Miša, a aby sa ho zbavil, navrhuje mu, že mu zaplatí cestu do Ameriky, vybaví slušnú prácu a ešte pridá aj šek na pätnásťtisíc dolárov. On súhlasí, ale iba ak pôjde s Evou. Ondrej rieši situáciu kruto: vyháňa Miša z panstva a zbavuje ho miesta baču. Zdesená Eva sa vyberie za ním do kaštieľa a prosí ho o zmilovanie. Ondrej sa jej vyhráža, že jej zoberie syna. Žiada ju, aby sa k nemu vrátila. Eva sa mu snaží vysvetliť, že nemôže opustiť Miša, ktorý ju zachránil pred biedou a je dobrým otcom obidvom deťom. Ondrej rozpráva Eve, že pri výbuchu v bani stratil pamäť. Nemal pri sebe žiadne doklady, iba svoje našetrené peniaze. Pamäť sa mu vrátila až po rokoch, pri železničnom nešťastí. Prvou loďou sa vybral domov. Chcel Evu prekvapiť a zastavil sa na pozemkovom úrade, aby jej za našetrené peniaze kúpil aspoň kúsok role. Na úrade sa dozvedel, že za toľké peniaze môže kúpiť celé svätojurské panstvo, ktoré je práve na predaj. Tak sa stal majiteľom kaštieľa a celého panstva i so služobníctvom.
Eva je zmätená a nešťastná, nevie, čo má robiť. Majetok a bohatstvo nechce, jej najväčším pokladom sú synovia. Miša však zožiera žiarlivosť, a keď ho Eva prosí, aby spoločne odišli do Ameriky, vyhlási, že on sa už rozhodol – odíde a zoberie aj syna Miška a ona nech si zostane na svojom panstve. Eva si zúfa. Vtom prichádza aj Ondrej a oznamuje Eve, že syn Ondrík je u neho a nemieni ho už Eve vrátiť. Medzi chlapmi sa strhne bitka. Eva, ktorú sa žiarliví muži chystali pripraviť o oboch synov, spácha samovraždu – prekole sa nožom. Jej posledné slová sú: „Teraz ma už obidvaja máte.“
1931 Čaj u pána senátora
- spojil slovnú komiku so satirickým tónom
- zobrazuje prípravu volieb, vysmieva sa malomeštiakom a ich pachteniu za politickou mocou
1931 Jožko Púčik a jeho kariéra
- „satira na falošne chápaný humanizmus“
Postavy: Jožko Púčik
Jožkova sestra a jej 2 deti
Jožkova kolegyňa Vierka
Jožkov šéf Rohatý
Predsedníčka spolku Humanitas
Jožko pracuje v spolku Humanitas. Zo svojho malého platu podporuje svoju sestru a jej 2 deti a spláca dlžobu po nebohom švagrovi. Rohatému sa prizná, že sa mu páči kolegyňa Vierka, chce , aby sa zaňho u nej prihovoril.Rohatý žiada protislužbu, z pokladnice zobral 3000 korún na výživné pre svoje deti (vyhodil z domu ženu s deťmi, lebo mu svokor nezaplatil sľúbené veno), chce, aby dlžobu zobral na seba pred predsedníčkou Jožko.
Do kancelárie prichádza predsedníčka. Odovzdá Jožkovi obálku, v ktorej je 40 000 korún a prikáže mu, aby ju uložil do stola. Zároveň si pýta z pokladnice 3000 korún. Rohatý jej oznamuje, že Jožko je v takej biede, že si požičal z pokladnice 3000 korún. Predsedníčku to rozčúli.
K Jožkovi prichádza sestra, kým ju vyprevadí, odovzdá kľúče od písacieho stola Rohatému, ten zoberie obálku s peniazmi, odnesie ju z kancelárie a vráti sa naspäť. Predsedníčka si pýta obálku, Jožko otvára zásuvku, tá je prázdna. Rohatý na príkaz predsedníčky volá políciu. Púčika zatknú a odvádzajú ho . Predsedníčka za ním kričí, že je ich hanbou a vyhadzuje ho zo zamestnania.
Jožka vo väznici vypočúva sudca, nikto od neho nečaká pravdu, len to, aby sa priznal. On je pokojný, lebo vie, že je nevinný. Jožka navštívia predsedníčky dvoch dobročinných spolkov (Humanitas a Benevolencia), pohádajú sa o neho. Jožko je urazený, že ho nespravodlivo obvinili. Sestra ho považuje za hrdinu., on sa rozhodne vypovedať.
Rohatý potajomky vráti peniaze do predsedníčkinej kancelárie. Sudca vypočúva aj ostatných zamestnancov, tí vypovedajú v prospech Jožka , podozrenie sa začína obracať na Rohatého. Sudca vyzve Jožka, aby konečne povedal pravdu. Ten si začne vymýšľať nový životopis s rodičmi alkoholikmi...prizná sa ku krádeži a tvrdí, že všetky peniaze prehýril. Práve vtedy sa však nájdu peniaze v kancelárii predsedníčky. Sudca vynadá Jožkovi, že celý čas klamal a vymýšľal si .Nikto nevie ako sa peniaze dostali do predsedníčkinej kancelárie. Rohatý vymyslí verziu, podľa ktorej mala predsedníčka 2 obálky a došlo k zámene. Predsedníčka sa snaží udobriť si Jožka, ale on sa cíti dotknutý. Vtedy prichádza Kačičková a ponúkne Jožkovi a Vierke, kolegyni, ktorá sa mu páčila, zamestnanie v spolku Benevolencia.Keď mu Vierka láskavo vyčíta , že chcel zobrať vinu na seba, povie jej, že to bola jediná príležitosť urobiť kariéru.
1931 Kráľ Svätopluk
- historická dráma, prelínajú sa realistické a romantické prvky v postave Svätopluka – vlastenecký pátos, je v rozpore so záujmami synov
- na námet hry 1959 E.Suchoň: Svätopluk (opera)
1941 Marína Havranová – revolučné roky 1848-49, vyzdvihol myšlienku vlastenectva
1941 Keď jubilant plače
- autor inklinoval k podobenstvu
- zobrazuje lekára; v mestečku mu konkuruje mastičkárka, pacienti sa hrnú k nej, preto s ňou lekár uzavrie dohodu
- autor poukázal na prejavy karierizmu a morálnych pokrivení časti inteligencie
1943 Mravci a svrčkovia
- na základe bájok o usilovnom mravcovi a ľahtikárskom svrčkovi sa autor vysmial jednotlivcom, ktorí sa bezpracne obohacovali
1941 Básnik a smrť
- ako prvý zobrazil SNP, využil veľa symbolov a alegóriu – hra je prekomplikovaná
Prozaické práce
- Váš strýko Aurel
- Smutné časy, smutný dom
Július Barč - Ivan
(1909-1953)
* Krompachy – v rodine učiteľa
- lyrizmus a filozofia – nazývajú ho básnikom slovenskej drámy
- dramatická tvorba má expresionistický charakter (maďarčina, nemčina, fr. – rozšírenie lit. obzoru)
- štúdiá: teologická fakulta v Bratislave, pôsobil ako kňaz na vých. Slovensku
- od 1942 žil v Martine, pracoval v Slovenskej národnej knižnici a v MS
- debutoval krátkymi prózami, úspech dosiahol dramatickou tvorbou
Tvorba:
1935-prvá hra 3000 ľudí – sociálna tematika
1938 Diktátor – podobnosť s Čapkovou hrou Bílá nemoc
1941 Mastný hrniec – vysmial sa karierizmu, úplatkárstvu a pretvárke
- miesto deja: Ťuťolín – moderné slovenské Kocúrkovo
- komika sa zakladá na zámene osôb a rol; v rozhlase vyhlásia, že stredoškolský učiteľ Babík sa má stať ministrom; všetci sa mu poklonkujú, keď sa omyl vysvetlí, predstavitelia mestečka sa od neho odvrátia
1943 Matka
→ dráma, má 3 dejstvá
→ ústredný motív psychologickej drámy Matka je materinská láska. Matka sa snaží preklenúť vzájomnú nenávisť 2 synov, hoci cíti tragické vyústenie konfliktu. Nezomiera ani jeden zo synov, ale matka, ktorá sa obetovala natoľko, aby sa jeden zo synov nestal úmyselným vrahom
→ táto dráma má aj sociálny podtón (vysťahovalectvo, ťažké pracovné podmienky v bani, ...)
→ postavy: ● Matka – Anna Pavlíková, vdova, nemá ani 50 rokov
→ charakteristika postáv: ● MATKA – Anna Pavlíčka je jednoduchá žena, je vdova, muž jej tragicky zomrel pri výbuchu v bani- pred nešťastím v bani mala vidinu, po smrti muža vychováva svojich 2 synov, oboch miluje nadovšetko, ale mladšieho Paľa vychováva „ ústupčivo ”, je veľmi precitlivelá, má vidiny ktoré nikto okrem susedy a syna Paľa neberie vážne, je hlboko veriaca, verí že Boh ju upozorňuje na nešťastie, ktorému chce však zabrániť (nedarí sa), je veľmi obetavá, lebo kvôli synom obetuje aj to najcennejšie → vlastný život
→ dej: sa odohráva v chudobnej baníckej dedine v dome Anny Pavlíčky
-matka tuší, že sa domov vráti jej mladší syn Paľo z Ameriky
Paľo sa naozaj po 4 rokoch vracia, ale chudobný. Prinesie iba skromné dary, matke bibliu a bratovi poľovnícky nôž. Jano sa neteší z jeho príchodu a nastáva konflikt . Jano si robí z Paľa posmech a otvorene mu hovorí, že všetok majetok po otcovi je jeho a jasne mu naznačuje, že už u nich nie je pre neho viac miesta. Paľo chce odísť, matka mu v tom bráni. . Matka proti Janovi rázne zakročí. Chce urovnať konflikt medzi bratmi . Prosí Paľa, aby sa už nezaujímal o Katu ,lebo vie, že Jano mu ublíži. Paľo je nešťastný , pretože má Katku stále rád. Situáciu začína riešiť alkoholom a matka opäť tuší tragédiu. Katka sa chce vrátiť k Paľovi, chce aby nechal prácu v bani a prišiel ku nim na gazdovstvo. Matka má predtuchu, že Jano zabije Paľa kvôli Katke, preto ho paradoxne vyháňa z domu, aby ho zachránila 187). Paľo však matku nechápe .
V napätej chvíli vchádza do domu Katka, ktorá sa poháda s Janom . Po tomto konflikte odchádza Paľo ku Katke Tomkovie. Jano sa s tým nevie vyrovnať. A časom sa dozvedá, že sa chystá svadba Paľa a Katky. Má pocit, že sa mu chlapi preto smejú . Jano prichádza na to, že ho matka oklamala, keď Paľa „akože” vyháňala . Jano nahovára susedovho Martina, aby išiel s ním do krčmy a chce ho opiť. V tej chvíli prichádzajú do domu Paľo s Katkou a pozývajú matku na svadbu. Paľo matke oznamuje, že s Katkou po svadbe odídu z dediny. Paľo konečne pochopil, že matka ho nechcela naozaj vyhnať, že mu chcela zachrániť život. Katka dom opúšťa a Paľo ešte ostane s matkou. Jano prichádza potajme a vstupuje im do rozhovoru. Pripomína Paľovi nastávajúcu svadbu . Jeho hnev sa stupňuje a vytiahne nôž na brata. Matka zhasne lampu, Jano potme hľadá v kúte brata, tam je však matka, ktorú smrteľne zasiahne . Paľo zapáli lampu a obaja vidia, že matka je mŕtva . Paľo vyčíta Janovi, že matku trápil a ubližoval jej celý život . Jano sa snaží využiť tragickú situáciu pred Paľom a obviňuje ho, že zabil matku kvôli jeho zbabelosti. Jano si až po matkinej smrti postupne uvedomuje, že milovala nielen Paľa, ale aj jeho . Paľo sa zľutuje nad nešťastným Janom a chce vinu zobrať na seba. Ten to nechce dopustiť . Jano je zúfalý, vie, že sa neoslobodí od viny. Závidí Paľovi, že ho matka vychovala k skromnosti, umiernenosti a trpezlivosti .
Nakoniec sa Jano prizná prichádzajúcej susede, že zabil matku. Obaja bratia sú na záver zmierení.Stoja nad mŕtvou matkou, ktorá si najvrúcnejšie želala túto chvíľu a stálo ju to život.
Autor drámy dokázal presvedčivo zachytiť vnútorný svet hlavných postáv a hlboko citovo zapôsobiť na čitateľa.
-hrou vstupuje do slovenskej prózy psychologický expresionizmus -znaky:
-konanie postáv je exaltované- vybičované ako keby v každej scéne išlo o život, postavy zažívajú silný cit
-často sa nastoľuje otázka života a smrti
-postavy zažívajú hrôzu- matka pred videniami trpí
-text je fragmentárny- často sa vyskytujú len časti výpovedí, spisovateľ uplatnil pestrú modalitu viet
-dej ovplyvňujú nadprirodzené zásahy
-spisovateľ- expresionista si prispôsobí realitu
.............................................................................................................
-dielo má klasickú výstavbu: expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa
1944 Neznámy – hra má črty expresionizmu
- jej námetom je uskutočnenie Božieho kráľovstva na zemi, uvedenú myšlienku hlása neznámy, ktorý príde do mesta; pretože idú za ním všetci obyvatelia, radní páni sa boja o svoju moc
- konflikt sa vyhrotí medzi mešťanostom a zástupcom chudoby – ide mu o vlastný prospech
- z mešťanostu sa stáva diktátor
! - hra zobrazuje správanie sa ľudí v hraničných situáciách
1945 Dvaja – autor rieši otázku medziľudských vzťahov
- v diele nájdeme prvky absurdnej drámy
- Postavy: Maurus a Augustus – cirkusoví klauni, spája ich spoločné previnenie, zapríčinili smrť partnera, údelom hrdinov je nezmyselná spoločná púť, z ktorej niet úniku
1948 Veža – autor použil podobenstvo o stavbe babylonskej veže
- ľudia si postavia „vežu lásky“, no namiesto lásky sa začínajú nenávidieť, autor prichádza k záveru, že noví ľudia preniknutí láskou, budú žiť až v ďalekej budúcnosti
Prozaická tvorba
- Husličky z javora – kniha pre mládež
Peter Zvon
(1913-1942)
- vl. menom Vladimír Sýkora
- absolvoval právnickú fakultu, pôsobil v bratislavských bankách
- zomrel počas týfusovej epidémie
- pod pseudonymom Juraj Valach publikoval v časopise Elán recenzie divadelných hier
Tvorba-P.Zvon
1943 Tanec nad plačom
- veršovaná hra s prológom a epilógom
- oživil v nej rokokové postavy, ktoré vystúpili z maliarskeho plátna a vyslovili svoj názor na morálku súčasnej spoločnosti, spoznávajú spôsob života súčasníkov a konfrontujú s nimi vlastné názory
- vznikajú groteskné situácie, ktoré majú alegoricko-symbolický rámec
- autor doplnil hru songami E.F.Buriana
! - B.Urbanec využil hru ako libreto rovnomernej opery
Postavy –
minulosť predstavujú :
gróf Richard,
jeho žena grófka Anna,
jeho syn gróf Alfréd,
jeho sluha Barnabáš,
markíza Silvia.
súčasnosť predstavujú:
Aristid Kráľ,
jeho žena Rozália,
dcéra Adela a syn Peter,
jeho tajomník Dr. Pysk,
jeho sluha Hieronym,
inšpektor Trdlík
Kompozícia – prológ, 3 dejstvá, epilóg
Dejová línia je slabá, dielo tvoria dialógy medzi postavami, ich úvahy, občas pieseň alebo báseň alebo autorove myšlienky o divadle, umení. Komika je postavená na kontrastoch minulosti a súčasnosti, vznikajú groteskné situácie, nedorozumenia, autor využíva situačnú komiku a absurdný humor.
Konflikt - medzi minulosťou a súčasnosťou, ale aj medzi mužmi a ženami, starými a mladými.
Jazyk – kontrastný, historické postavy využívajú nadnesený jazyk plný poetizmov, metafor, inverzií, jazyk súčasných postáv nie je ničím výnimočný
Dej:
Prológ: Expozícia – Z rokokového obrazu v knižnici starého kaštieľa vystúpia historické postavy. Medzi grófom Richardom a jeho synom grófom Alfrédom vzniká spor, či na svete ešte vládnu králi, či je terajší život lepší ako ten pred 300 rokmi. Markíza Silvia navrhuje ísť znova medzi živých a presvedčiť sa na vlastné oči. Dôjde k stávke :
Gróf Richard:
„Ja stavím sa o celý majetok, že svet je taký len, aký bol kedysi. Nič nemení sa v ňom, tam vládne zasa kráľ. Na hradoch šľachtických sa pripravujú vraždy. Svet ide cez mŕtvych. Vlády i kultúra. Svet svetom zostal. Život sa nezmenil.“
Gróf Alfréd:
„Stavím i dedičstvo, že toto nepravda. Menia sa ľudia, menia sa kráľovstvá, všetko sa mení. Meravosti niet. Snáď nieto kráľov už...“
V kaštieli sa koná maškarný ples organizovaný generálnym riaditeľom Aristidom Kráľom. Šľachtici po zhliadnutí starého klobúka na podlahe upadajú do presvedčenia, že svet sa nezmenil. Zápletka – Po predstavení sa s Petrom Kráľom, synom generálneho riaditeľa, mu preukazujú nesmiernu úctu v domnienke, že ide o skutočného kráľa.
Gróf Alfréd:
„Viem, kráľ môj vznešený, že šľachta vysoká vás obklopuje láskou najväčšou. Mám prosbu neskromnú, však duša moja v nej: Dovoľte slúžiť vám, vás chrániť, a za vás umierať, vám žiť.“
Peter to najskôr berie ako vtip, neskôr ich celá rodina považuje za diplomaticý zbor, ktorý bol pozvaný na maškarný ples. Postavy sa zbližujú, Peter sa snaží o zblíženie s markízou Silviou, jeho sestra Adela najskôr flirtuje s grófom Richardom, neskôr s jeho synom a kvetnatá reč grófa Richarda imponuje Rozálii Kráľovej.
Ples sa skončil, no správanie návštevníkov sa nemení a Kráľovci začínajú pochybovať o ich duševnom zdraví. Po zistení, že niekto v knižnici vyrezal z obrazu všetky figúry, sa Aristid Kráľ stane podozrievavým, privolá políciu, nech vyšetrí, či neušli z nejakého blázninca alebo neplánujú niečo ukradnúť. Vyvrcholenie deja nastáva, keď prichádza detektívny inšpektor Celestín Trdlík, čím sa situácia šľachticov ešte viac skomplikuje a gróf Richard len na príkaz Kráľa nepotrestá Trdlíkovu urážku svojím kordom. Šľachtici sú rozhodnutí vrátiť sa domov, lebo vidia, že svet sa zmenil:
„Čo vymizla už z dvorov obyčaj, že hosťa urážka – urážkou hostiteľa? Azda má dnešný svet už iné pravidlá a česť – vidí sa - nie je hlavným z nich! Vaše veličenstvo, radno odísť nám!“
Peter a Adela pomáhajú šľachticom utiecť, všetci sa skryjú pred Trdlíkom v altánku. Nastáva rozuzlenie problému – šľachtici sa priznávajú, že sú mŕtvi, že vystúpili z obrazov v knižnici, Peter im vysvetlí, že nie je skutočný kráľ, že je to len meno, kaštieľ kúpili na dražbe. Po zistení, že králi už na svete nevládnu, sa šľachtici vrátia do knižnice.
Epilóg:
Šľachtici sedia v knižnici a rozoberajú klady a zápory minulosti a súčasnosti. Spolu s rytierom Gejzom, ktorý prvýkrát vystúpil z výklenku, odsúdia vládu kráľov a pripijú na dnešný svet:
„Tá doba kráľovská na rukách príliš často mala krv a príliš často vládla slzám len. A preto múdrejší je dnešný svet, že kráľom vládu vzal.“
Prvýkrát prehovorí i Barnabáš, spieva pieseň vyzývajúcu k ľudskosti a odsudzujúcu neľudskosť mocných:
„Netrpia ľudia, netrpia pre nič, len pre ľudí, človek len pre vlastné šťastie človeka nevidí. Ach, páni, páni, ach, páni, prebuďte svedomie, keď vy môžete byť ľuďmi, prečo by ja som nie? Ach, páni, páni, ach páni, srdcia si vezmite, do rán Ukrižovaného viac klincov nebite.“
Ostatní na jeho pieseň reagujú smiechom a vracajú sa do svojich obrazov. Symbolický názov – Alfréd a Silvia tancujú pred plačúcim Barnabášom, čím autor dáva najavo nevšímavosť a ľahostajnosť mocných voči utrpeniu obyčajného človeka.
Postavy:
Gróf Richard: Šľachtic, ktorý sa drží starých zásad a zvykov, je poslušný a oddaný, jeho reč je komplikovaná a každú urážku je ochotný splatiť svojím kordom. Svoju starobu pokladá za dôkaz svojej múdrosti, so synom Alfrédom sa nezhoduje v názore na mládež:
„Mladosť a mravnosť! Oheň a voda skôr! Mladosti krása veď v nemúdrosti je.“
Je oddaným kráľovým služobníkom, neverí, že králi už nejestvujú:
„Kráľ večný je. To pamätaj, môj syn! Tam, kde sa kráľov zbavia, tam bude panovať len pýcha s hlúposťou.“
Svet vidí pesimisticky, nechce sa tam vrátiť:
„Ísť znova na svet! Zasa vojny viesť! Vidieť len krv a plač, byť víťaz, porazený! A znova azda dať sa zavraždiť? Nie, ja na svet nepôjdem, je to tam príliš ľudské, než aby človek pokojne si žil.“
Má rád víno, lebo očisťuje myšlienky, venuje mu hodinu života. Má všetky chyby šľachty svojej doby, kým pred domnelým kráľom sa klania až po zem, k svojmu sluhovi sa správa takmer ako k neživému predmetu, má preňho len rozkazy a nikdy ho nenechá dohovoriť. V epilógu gróf Alfréd s rytierom Gejzom odhaľujú pravé príčiny jeho zastávania sa kráľov. Tí, ktorí sú nablízku kráľovi, sa vždy mali najlepšie, rýchlo bohatli:
„Veď preto iba kráľa chránite vy, že nikdy ničoho vás nezbavil, a preto videli ste v dlhej jeho vláde len dobro vlasti, bo dobre mali ste sa vy.“
Gróf Alfréd:Syn grófa Richarda, predstavuje mladú generáciu, liberálnu a prístupnú zmenám. Je zdvorilý a slušný, no nedrží sa zásad tak striktne ako jeho otec a svojimi ironickými rečami uráža konzervatívneho otca. Tvrdí, že svet sa za taký dlhý čas musel zmeniť, spochybňuje názor svojho otca, že králi sú veční. Svet vidí pesimisticky, vyslovuje skeptické názory na život:
„Ľudia sa vyznačujú tým, že sú až dokonale neľudskí.“
, verí, že všetko zlé, čo na svete bolo za jeho čias pretrvalo, či už sú králi alebo nie. Myslí si, že človek sa časom mení len zvonku, zvnútra zostáva taký istý:
„Veď pokrok predtým vždy sa javil v tom, že oblek vzal sa iný, namiesto starých klobúkov vynašiel ktosi nové, však pod klobúkom staré hlavy boli a rovnaká v nich bola prázdnota, čo predtým bývala.“
V epilógu schvaľuje, že už nevládne kráľ.
Markíza Silvia:Predstaviteľka mladej generácie, je mladá, pekná, na svet sa pozerá optimisticky, jej názory sú v protiklade s názormi grófa Alfréda. Nie je pre ňu dôležité, či vládnu králi alebo nie, chce len znova vidieť svet živých:
„Neviem, či ešte králi sú. Snáď áno, možno nie. Ktovie? Však láska musí zostať na svete, bo bez nej život nebol by životom.“ Najdôležitejšou hodnotou je pre ňu láska, myslí si, že svet by nebol taký zlý, keby ju ľudia správne pochopili:
„Je chybou najväčšou, ktorou ľudia trpia, že láskou im je chcem alebo slovo mám, kým láska iné nie je len slovo najtichšie, tu máš, vezmi, ber!“ Ako jediná sa nezasmeje nad Barnabášovou piesňou.
Grófka Anna:Manželka grófa Richarda, vystupuje len v prológu. Je náladová, často sa háda a uráža, často pred manželom ľutuje, že si nevzala iného. Poháda sa s manželom, vyjadrí svoj názor na mužov a ich chyby:
„Žena môjho veku je múdrejšia než muž, hoc o múdrosti knihy nepíše. Bo ten, kto o múdrosti hovorí, sám myslí si, že múdry je , a v tom je celá jeho nemúdrosť.“
Barnabáš:Sluha grófa Richarda, poslušný a oddaný pánovi. Všetci sa k nemu správajú povýšenecky, nenechajú ho dohovoriť. Počas celej hry nepovie ani jedno celé slovo, lebo sa zajakáva. Až v epilógu sa odváži vyjadriť svoj názor spevom. Pieseň obviňuje pánov z bezohľadnosti voči obyčajnému človeku, odsudzuje rozdelenie spoločnosti na kráľov a poddaných, chudobných a bohatých. Nestretáva sa s pochopením, všetci okrem Silvie ho vysmejú.
Rytier Gejza: Do deja zasiahne až v epilógu, porozpráva ostatným svoj príbeh, ako pre rozmar princeznej prišiel o život. Na kráľov má negatívny názor, chce sa kráľov a princezien zbaviť: „Tí naši králi mávali jednu chybu. Vedeli veľa vydobyť, však stratiť ešte viac. A preto múdrejší je svet, keď kráľom vládu vzal.“
Aristid Kráľ: Generálny riaditeľ, majiteľ kaštieľa, ktorý v minulosti patril grófovi Richardovi. Je stále nespokojný, trápi ho nevyliečiteľná choroba, starosť o vydaj dvoch detí a hlavne nedostatok peňazí. Neverí v lásku, núti svojho syna oženiť sa kvôli peniazom:
„V lepších kruhoch sa ľudia vždy berú pre peniaze. Z lásky sa berú len bedári, aby bola populácia.“
Autor na ňom zobrazil morálny úpadok vtedajšej spoločnosti, nezaujímajú ho názory iných, kým šľachticov pokladá za diplomatický zbor, správa sa k nim úctivo, neskôr sa stane podozrievavým, ich zdvorilosť pokladá za pretvárku:
„Keď je niekto samá poklona, samá ochota, keď niekto kurizuje starým ženám, tak je alebo zadĺžený alebo gauner. Slušný človek nerobí zo seba pajáca.“
Myslí si, že vo svojom postavení si môže dovoliť všetko, svojmu asistentovi Dr. Pyskovi povie do očí, čo si o ňom myslí:
„Ja si vás držím ako príznak čias, rozumiete? Aby moje deti videli, ako vyzerá človek, ktorý na všetko prikývne. Ja môžem robiť, čo chcem, a vy za mnou budete chodiť ako pes. Chápete? Ticho! Vy ste z tých, čo boli vychovaní ako psy, a preto celý život nebudete vedieť nič iné, ako štekať a krútiť chvostom. Ticho! Viete vy, čo je to myslieť? Neviete. Ticho! Vy ste z tých, ktorým stačí klobúk, a hlava je vedľajšia!“ Peniazom pripisuje väčšiu dôležitosť ako inteligencii: „Je lepšie, keď sú peniaze, ale keď nie, musí stačiť inteligencia. A kto nemá ani to ani ono, ešte vždy to môže sprobovať v politike.“ Prednáša o umení, hoci o ňom nič nevie, tvrdí: „To sa dnes patrí, hovoriť o niečom a nerozumieť tomu.“ Kupuje obrazy, hoci by sa bez nich obišiel, „Lenže keby som to povedal hlasno, tak by o mne tí, ktorí by sa bez umenia práve tak obišli, vyhlásili, že som nekultúrny tvor.“
Stelesňuje všetky zlé vlastnosti meštiackej spoločnosti, ktorá sa svojím povýšeneckým správaním neodlišuje od spoločnosti pred 300 rokmi, no z hľadiska vzdelanosti a spoločenského správania je na omnoho nižšej úrovni.
Rozália Kráľová: Manželka Aristida Kráľa. Presviedča svoju dcéru, aby sa vydala pre peniaze:
„To patrí k veci, aby sa muž žene nepáčil. To si pamätaj pre život: v manželstve, kde sa muž žene páči, je žena vždy pod papučou.“
Ospravedlňuje sa za Aristidovo správanie, je veľmi polichotená správaním grófa Richarda, chvíľami ľutuje, že si Aristida vôbec vzala. Manželstvo Aristida a Rozálie bolo rovnako ako manželstvo Anny a Richarda uzavreté z majetkových dôvodov.
Peter Kráľ a Adela Kráľová:Predstavjú morálne skazenú meštiacku mládež, ktorá ťaží z postavenia svojich rodičov. Nemajú vzdelanie ani morálne zábrany, fajčia a obľubujú alkohol, užívajú si mladosť. Obaja sú zmierení so zásnubami, Peter si bude brať dievča, ktoré sa mu nepáči a kríva, Adela nudného právnika. V citoch sú povrchní – Peter dvorí Silvii, zneužíva, že ho pokladá za kráľa a rozkáže jej pobozkať ho, Adela flirtuje so starým grófom Richardom, neskôr aj s Alfrédom:
„Monsieur? Páčim sa ti? Vezme ho pod pazuchu. Mám rada starých pánov. Mám rada biele vlasy. Šepká mu. Môžeš ma pobozkať.“
Dr. Pysk:Tajomník Aristida Kráľa, vyštudovaný doktor práv, no nedokáže samostatne myslieť, len bezducho pritakáva na všetko, čo Kráľ povie. Jeho správanie je sebaponižujúce a podlízavé.
Celestín Trdlík: Detektívny inšpektor, vo svojej funkcii sa hrá na dôležitého, no jeho myslenie je obmedzené. Tvrdí, že všetko vie, len to nevie ešte s určitosťou povedať. Aby dodal svojej osobe na dôležitosti, vyjadruje sa čo najkomplikovanejším úradným jazykom: „Na otázku službukonajúceho orgánu, detektíva Celestína Trdlíka, či sa môže preukázať legitimáciou alebo iným osobným dokumentom, ako napríklad výťahom z matriky narodených, vyššie uvedená osoba odpovedá záporne.“
Hieronym: Sluha Aristida Kráľa, nie je ponižovaný ako Barnabáš.
Básnik: Alkoholik, má básnický talent. Jeho najlepšou básňou je Óda na súčasnosť:
„Ja, dnešný človek, hrdo dvíham hlavu! Nič nechcem! Všetko sám si dám! Opité hlavy venčí vavrín slávy. Nič nie je. Iba človek sám. Mŕtva je noc! Ja svetlo zrodil som! Umri si, slnce, elektrinu mám! Umreli výšky! Máme aeroplány!!! Ó, básnici! Už píšte nekrológ! Dnes človek sám si je vyznaním viery, dnes zomrel boh! Dnes narodil sa pán! Všetko som poznal! Všetko ovládam! Ja, dnešný človek, sám. Som všetko! Všetko sám si dám.“
!!! Je to oslava človeka a technického pokroku, no i napriek svojej veľkosti človek nedokázal zabrániť vojne.
1979 Vzdialená zem
- komédia, ktorá zostala v rukopise
- dej sa odohráva počas II. sv. vojny na opustenom ostrove, kde sa stretnú 3 stroskotanci
- Smiech, Poézia – alegorické postavy, pomáhajú sa im vžiť do novej situácie
Dramatická tvorba ďalších predstaviteľov
poznámky s. 152-155