Začiatkom 20. stor. prenikli aj do slovenskej literatúry nové umelecké a myšlienkové prúdy. V tvorbe už neprevláda národná tematiky, ale subjektívne motívy, vlastné túžby a smútky. Toto obdobie modernizovania poézie neskôr nazvala literárna kritika Slovenskou literárnou modernou. Z moderných umelecký smerov sa v slovnej poézii uplatnili najmä symbolizmus a impresionizmus.
Vedúcou osobnosťou Slovenskej moderny bol básnik Ivan Krasko. Na predstaviteľov moderny vplýva najmä tvorby francúzskych symbolistov, tvorba maďarského básnika a inšpirovali sa i tvorbou slovenských romantických básnikov.
Symbolisti kládli veľký dôraz na hudobnosť, eufonickosť verša. Ivan Krasko v niektorých svojich básňach už uplatnili i voľný verš.
Tvorba Ivana Kraska nie je rozsiahla – vydal dve básnické zbierky – jeho básne sú kľúčovými dielami slovenskej poézie 20. stor.
Prvé básne napísal ešte ako gymnazista a pod pseudonymom Janko Cigáň ich uverejňoval v Slovenských pohľadoch.
Ivan Krasko sa odhodlal knižne publikovať svoje básne až po niekoľkých rokoch literárnej činnosti. Jeho prvá zbierka Nox et solitudo (Noc a samota). Pre básne tejto zbierky sú charakteristické najmä pocity smútku, samoty, opustenosti, beznádeje. Básnik teda uteká do samoty, je zúfalý, sklamaný. V symbolicky ladených básňach sa stretávame s takými obrazmi prírody, ktoré vyjadrujú stav jeho duše – čierna noc, šedá hmla, havran, topole bez lístia a pod. Ku Kraskovým najčastejším témam patria ľúbostný cit (Aminke, Plachý akord, Už je pozde), spomienky na domov a matku (Vesper dominicae – Nedeľný večer), príroda (Topole, Zmráka sa) a úvahy nad vlastným ľudským osudom. Svoj život prirovnáva k sivej mútnej kaluži a k pustej čiernej noci. Básne I. Krasku sú hlboko prežité a precítené. Sú to verše poznačené životom. Písal vždy iba o tom, čo on osobne zažil, každá jeho báseň je úprimnou spoveďou.
Svoju druhú a zároveň poslednú básnickú zbierku vydal pod názvom Verše. (po vojne prestal tvoriť). Zbierku venoval svojej snúbenici. V týchto básňach je menej smútku a pesimizmu, básnik sa už vyrovnal s dávnymi bolesťami a sklamaniami (Askéti, Eremita). Uvedomuje si, že nemožno podliehať náladám a opustenosti, ale že je potrebné bojovať a najmä žiť (Život).
Do zbierky Verše zaradil Krasko aj niekoľko básni so sociálnym motívom – sú to básne Otrok, Otcova roľa a Baníci. Aj tieto básne sú symbolicky ladené, otrok symbolizuje utrpenie národa, otcova roľa je symbolom domoviny, baníci predstavujú celý národ. V básni otcova roľa sa básnik štylizuje do podoby tuláka, ktorý sa vracia z cudziny na rodnú pôdu a pritom cíti výčitky svedomia za to, že opustil starootcovskú roľu, čiže domovinu.
Básne I. Krasku sú veľmi starostlivo prepracované z obsahového i zvukového hľadiska. Jeho verše sú neobyčajné lubozvučné a farbisté. Hudobnosť, eufonickosť svojich veršov dosahuje najmä opakovaním rovnako znejúcich samohlások a spoluhlások. Pre Kraskove básne sú okrem symbolov, metafor, bohatých rýmov a hudobnosti verša charakteristické i bohaté zmyslové vnemy a dojmy (farebnosť, zvuky, pocity tepla, chladu).